Domáce Koronavírus Rozhovory Top

ROZHOVOR Slovenka v štátnej karanténe: Na hraniciach sme čakali hodiny v neľudských podmienkach

Ľudia čakajú na hraničných priechodoch hodiny, kým sú presunutí do karanténneho centra. Zdroj: Glob.sk

BRATISLAVA – Do krajiny aj v tieto dni prichádzajú desiatky Slovákov pracujúcich v zahraničí, ktorí sa rozhodli vrátiť domov. Medzi nimi bola aj mladá žena Katarína (28). Rodáčka zo západného Slovenska pracovala v Rakúsku zhruba od polovice decembra ako čašníčka v lyžiarskom stredisku. Potom, ako sa zatvorili zjazdovky, ostala aj s niektorými ďalšími kolegami ešte tri týždne zatvorená na chate, aby sa uistila, že sa u nikoho z nich neprejavia známky ochorenia COVID-19. Keď sa rozhodla vycestovať na Slovensko, bolo to s vedomím, že bude umiestnená do štátnej karantény. S tým, že najväčšiemu riziku nákazy bude nakoniec čeliť až na našej štátnej hranici, vôbec nepočítala. O tom, ako v praxi funguje zaradenie ľudí do karanténnych centier, niekoľkohodinovom čakaní a zlých hygienických podmienkach porozprávala pre Glob.sk.

 

Vy ste teda na Slovensko prišli z Rakúska, kde ste pracovali ako čašníčka. Čo vášmu návratu predchádzalo?

-Mali sme veľmi zhovievavého šéfa, ktorý povedal, že sa vôbec nemusíme náhliť domov a môžeme ostať, koľko budeme potrebovať. A tak sme tam ostali ešte tri týždne s tým, že budeme vlastne v takej našej karanténe. Hoci sme nemali žiadne príznaky, tak sme chceli mať istotu a minimalizovať možnosť, že domov donesieme vírus. Ak by sa nám choroba prejavila, ostali by sme v Rakúsku. Vtedy, pravdaže, ešte platili na Slovensku iné pravidlá čo sa týka karantény. Po troch týždňoch sa ale situácia zmenila, ale my sme sa vybrali domov a boli sme zmierení aj s tým, že poputujeme do štátnej karantény. No na druhej strane sme tam išli s vedomím, že budeme na konci aspoň testovaní a teda budeme mať stopercentnú istotu. Ale takto sme si to nepredstavovali.

Cez aký hraničný priechod ste prechádzali?

– Cez Berg. Aj s kolegom sme sa tam dostali asi o šiestej popoludní. Najskôr nás ihneď po príchode zaregistrovali v jednom policajnom aute. Potom nás poslali vystáť si ďalší rad k takej, nazvem to búdke, kde si vlastne spísali tie isté údaje už druhýkrát. Vôbec sme to nepochopili.

Zaujímali sa iba o údaje alebo kontrolovali aj váš zdravotný stav, teplotu?

– Absolútne nie. Ale samozrejme, museli sme mať rúška.

Čo nasledovalo?

– Poslali nás k červenému vyhrievanému stanu. Stálo tam už približne 20 ľudí. Keď sme sa ich pýtali, ako dlho čakajú, povedali, že od druhej popoludní. Boli to poväčšine opatrovateľky.

Čiže všetci stáli pred stanom?

-Áno. Vo vnútri nebol vtedy ešte nikto, pretože vonku bolo pekné počasie a teplo. Každý ostal radšej na vzduchu. Ľudia stáli všade okolo. Slovenských opatrovateliek, ktoré prišli tiež z Rakúska, sme sa pýtali, ako dlho čakajú a či niečo dostali aj na pitie. Odpovedali, že absolútne nič. O tieto veci nebolo vôbec postarané.

Ministerstvo vnútra ale uvádza, že na mieste sú zabezpečené sociálne zariadenia a pitný režim.

– Nie, nebolo tam zabezpečené ani jedlo, ani pitie. Poviem vám tak, že po hodine čakania som videla jednu paniu, ktorá doniesla krabicu keksov a dva kartóny minerálky. Keď sme sa medzi sebou pýtali a zisťovali, či to boli známi niektorej z tých osôb, čo čakali na umiestnenie do karanténneho centra, vysvitlo, že nie. Bola to cudzia pani, ktorá sa vracala z Rakúska a zbadala nás, keď čakala v kolóne. Ešte aj deky doniesla.

Nebol to teda niekto, kto mal zabezpečovať tieto veci, ale takpovediac náhodný okoloidúci?

– Bola to okoloidúca.

V takýchto provizórnych stanoch ľudia čakajú na prevoz do štátneho karanténneho zariadenia. Zdroj: Facebook / Ministerstvo vnútra SR

Aké bolo vekové zloženie ľudí čakajúcich na hranici?

– Boli to starší ľudia. Ja mám 28 rokov a bola som zrejme najmladšia. Myslím si, že jedna pani mala už cez 70-rokov a celé to znášala veľmi zle.

Keď ste čakali, boli medzi vami dodržané nejaké rozostupy, aby sa eliminovalo riziko nákazy od niekoho, kto mohol prísť na hranicu pozitívny na COVID-19?

– Pred tou búdkou, v ktorej prebiehala registrácia, bola umiestnená kamera. Rozháňali nás a upozorňovali na to, že treba držať rozostupy, ale nie každý to rešpektoval. Na mňa sa napríklad veľmi „lepila“ jedna pani, ktorá sa ponáhľala a chcela sa rozprávať. Asi štyrikrát nás prítomní policajti napomenuli s tým, že majú svoje pokyny, ktoré sa musia dodržiavať. S tým som, samozrejme, súhlasila. Ale už keď sme pri opatreniach, tak chcem podotknúť, že sme nedostali žiadne jedlo, žiadne pitie. Bola tam jedna mobilná toaleta, tzv. toitoi-ka. Aj tá bola v strašnom stave. Keď sa máme baviť o nejakej hygiene, tak podľa môjho názoru nebola čistená minimálne tri dni.

Bola tam možnosť po jej použití si umyť ruky?

– Absolútne nie. Nebola tam voda a neboli nám poskytnuté ani antibakteriálne gély, ktoré by sme mohli použiť. Mali sme iba tie svoje, ktoré sme si doniesli. Tí, čo gély mali, sa o ne delili s tými, ktorí ich nemali. Niektoré zo starších žien, ktoré prišli z Rakúska, sa báli do nej aj vkročiť, lebo dnu to bola fakt hrôza.

Aký bol prístup samotných policajtov?

– Keď sme sa pýtali na nejaké nové informácie, odvolávali sa na to, že nám nič nové povedať nevedia, lebo ani oni sami neboli dostatočne informovaní, že sa na všetkom pracuje. Bol v tom strašný zmätok a mala som pocit, že sa to nikde nehýbe. Ale čo sa týka medziľudského prístupu, tak musím povedať, že tým, ktorí mali službu v utorok večer, sme sa aj poďakovali. Boli to veľmi príjemní páni, dalo sa s nimi porozprávať. Povedali nám, že nám držia palce a keď sme boli bez vody, ponúkli nám zo svojej, ktorú mali na prídel. To známe heslo „Pomáhať a chrániť“ v tomto prípade úplne platilo. Na želanie nám spravili aj kávu alebo čaj. Len s jedlom to bolo tak, ako to bolo – mali sme len to, čo sme si doniesli my, alebo čo nám niekto doniesol.

Vy ste prišli okolo šiestej večer. Po vás ešte prišli ďalší ľudia?

– Áno. Bolo nás tam asi do štyridsať a spoločne sme čakali na odvoz. Ten, kto išiel vlastným autom, sa mal do ôsmich hodín nahlásiť v karanténnom centre. A tam bol zrejme kameň úrazu.

Prečo?

– Ako sme sa neskôr dozvedeli, my sme tam ostali „visieť“ celú noc práve preto, že v karanténnych centrách nemali kapacity. Tak nám to bolo vysvetlené a pravdepodobne tam nastala chyba. Ale oficiálne sme to potvrdené nemali. Ja som to mala už iba sprostredkované od opatrovateliek, ku ktorým sa takéto informácie dostali, takže neviem, nakoľko to je hodnoverné.

Ľudia sa v stane tlačili aj so svojimi vecami. Zdroj: Glob.sk

Koľko ste čakali, kým ste sa dostali z hranice?

– Opatrovateľky, ktoré tam boli od druhej popoludní, čakali do ôsmej rána druhého dňa. Čiže 18 hodín. V noci síce o jedenástej prišiel autobus a my sme si do neho dali svoje veci, čo zachytila aj jedna televízia, no keď sa šofér opýtal, kam nás odvezie, odpovedali sme, že my vlastne nevieme. Na to zareagoval slovami, že ako je to možné, že nevieme, keď sme mali vraj dostávať potvrdenie na papieri alebo formou sms. Takúto sms správu ale dostali iba tri ženy, ktoré teda nastúpili a v podstate tri išli v prázdnom autobuse na Donovaly. Nás ostatných tam všetkých nechali nocovať. Dodala by som, že prostredníctvom online formulára ministerstva zdravotníctva nie je možné sa zaregistrovať. Polícia na hraniciach povedala, že o ničom takom nevedia.

Noc ste strávili v stane. Koľko vás tam bolo?

– Neviem vám povedať, aký veľký bol presne stan, ale vnútri sme boli hlava na hlave. Nebol tam žiaden priestor, ktorý by nám zabezpečil nejakú bezpečnú vzdialenosť jeden od druhého. To, o čom sa toľko hovorí, pri čakaní na hraniciach v praxi vôbec nefungovalo – ani čo sa týka hygieny, ani čo sa týka rozostupov. Aj to jednorazové rúško, ktoré som si zohnala v Rakúsku, kde bol s nimi tiež veľký problém, som mala na sebe v podstate 16 hodín.

Spomínali ste, že stan bol vyhrievaný.

– Áno to bol. Ale v podstate to veľmi nepomáhalo, lebo zospodu ho prefukovalo. Takže niektorí ľudia ráno už kýchali a pokašliavali. Stan nebol dostatočne zabezpečený. Dali nám dovnútra štyri lavičky pre 35 ľudí. Z tých štyroch lavičiek sa ešte jedna zlomila, keď si na ňu sadli tri ženy. Niektorí sedeli aj na zemi pozakrývaní dekami.

Kedy ste sa dozvedeli, do akého centra ste boli umiestnení?

– Až ráno okolo pol deviatej. Ja som bola medzi poslednými, ktorí dostali papiere o tom, kam budú umiestnení.

V samotnom autobuse vás bolo koľko?

– Zobral nás všetkých, ktorí sme boli na hranici. Ale neskôr cestou sme brali ešte ďalších ľudí v Kittsee, kde nastúpila jedna rodina. Okrem toho sa vymieňali ľudia z autobusov medzi sebou podľa toho, do akého karanténneho centra boli priradení. Vládol tam chaos. Bol tam, napríklad, pán – Aziat – ktorý nevedel anglicky a po nemecky hovoril iba trocha. Vysvetliť mu, čo sa vlastne okolo neho deje a ako si má vyplniť potrebné papiere, bol veľký problém. Keď sme prišli do Trenčína a zisťovali sme, koľko nás má ostať tam a koľkí majú ísť ďalej do Košíc, vyšlo najavo, že spomínaný pán mal vystúpiť už v Komárne. Vôbec netuším, ako sa jeho situácia vyriešila, kam a ako nakoniec putoval.

Pri ceste autobusom sedia ľudia blízko pri sebe. Zdroj: Glob.sk

Ako to bolo v samotnom autobuse, čo sa týka nejakej bezpečnej vzdialenosti?

– Sedeli sme vedľa seba. To už nemalo nič spoločné s bezpečnosťou a vlastne by to nemalo už ani žiaden význam potom, ako nás natlačili do jedného stanu, kde sme boli hlava na hlave a dýchali sme na seba. Tam už ani rúško nemalo význam, keďže sme ho na sebe mali dlhšie ako dve-tri hodiny. Už zrejme nebolo ani plne funkčné. Bola som zmierená už so všetkým. Chcem len zdôrazniť, že proti umiestňovaniu do centier nič nemám. Ja sama som doň aj chcela ísť, keďže môj otec má obštrukčnú chorobu pľúc a nechcela som sa vracať rovno domov a ohrozovať najbližších. Ale tá noc na hranici bola naozaj strašná. Čítala som síce na internete, že nechali ľudí čakať aj šesť hodín, ale s tým, čo som zažila nakoniec na vlastnej koži, som vôbec nerátala. Boli to skutočne neľudské podmienky.

Vy ste teda skončili v zariadení v Trenčíne. Ako to vyzeralo už po príchode na miesto?

– Musím povedať, že po príchode sme bolo všetci veľmi milo prekvapení. Privítal nás sám riaditeľ. Pracovníci, ktorí na všetko dohliadali, nám pomohli. Vystúpili sme z autobusu, odmerali nám teplotu. Keď sme vošli dovnútra vydezinfikovali nám ruky, dali nám rukavice. Vydezinfikovali sme si aj topánky, dostali sme návleky na nohy. Takže v samotnom centre je organizácia dobrá. Všetko prebehlo bezproblémovo. Chcela som len upozorniť na to, ako to prebieha na hranici hneď po príchode, aby sa iným ľuďom nestávalo to isté, čo nám a aby neboli vystavení takému riziku, ako my. V tejto dobe, keď každý hovorí o koronavíruse a potrebe zvýšenej hygieny, a oni nám dajú jednu “toitoiku” bez možnosti umyť si ruky, bez dezinfekčného gélu, tak o tom by ľudia mali vedieť. Nedávam to vôbec za vinu tým ľuďom, ktorí tam boli s nami a už vôbec nie policajtom, ale chcem upozorniť na to, že ten systém, ktorý je, nefunguje.

Ako to vyzerá v samotných izbách?

Je tu čisto, na izbách sme po dvoch. Nie je to robené systémom buniek, ako v iných zariadeniach, kde sa obyvatelia viacerých izieb delia o jedno WC a kúpeľňu. My tu máme vlastné sociálne zariadenie, o ktoré sa nedelíme s nikým iným. Mala som veľký strach, že skončím v Gabčíkove, práve kvôli záberom, ktoré ľudia z tohto zariadenia zdieľali. A bál sa toho asi každý.

Teraz, keď sa spolu rozprávame, je to približne 22 hodín odkedy ste dorazili na hraničný priechod Berg, kde sa začal celý proces vášho zaradenia do karanténneho centra. Kedy ste dostali prvé jedlo?

– Ešte sme ho nedostali.

Viete, kedy vás budú testovať?

– Zatiaľ nie.

Máte teraz po tomto všetkom obavy z toho, že ak ste prišli na Slovensko zdravá, že ste sa novým koronavírusom mohli nakaziť práve počas čakania a následného presunu do karanténneho centra?

– V mojom okolí, ešte keď som bola v Rakúsku, nebol nikto chorý. Ani kolegovia nemali žiadne zdravotné problémy. To, že sme vystavení riziku a že sa možno nakazíme jeden od druhého, sme už rozoberali aj počas toho čakania. Jedna pani to niesla veľmi zle. Myslím si, že ak tam mal koronavírus jeden človek, tak už ho máme všetci. Zabrániť sa tomu nedalo. Určite nie v tých podmienkach, v akých sme boli.

*Meno respondentky sme z dôvodu ochrany jej identity zmenili

Mohlo by vás zaujímať: