Banská Bystrica Bratislava Košice Nitra Považská Bystrica Regióny Top Trenčín Trnava Žilina

Viete, na čom sme sa vozili pred nežnou revolúciou? Pozrite si najväčšie cestné hity socializmu

Vozovému parku pred nežnou revolúciou by sa dnešné generácie iba schuti zasmiali. V tom čase to ale boli u nás doslova hitovky. Zdroj: Archív

NITRA – Zostali už iba nostalgické spomienky. Väčšina zo súčasných mladých ľudí si už vôbec nevie predstaviť, na akých autách sa jazdilo v bývalej Československej socialistickej republike, respektíve v celom východnom bloku. O autách najznámejších svetových značiek mohla väčšina ľudí iba snívať. Na tieto dnes už veterány, ktoré stretnúť na cestách je doslova raritou, preto zostali najmä u staršej generácie iba spomienky.

Mercedes, Audi, BMW, Volkswagen, Nissan, Toyota, Mazda či Ferrari alebo Porsche sú dnes bežne predávané značky áut na Slovensku. Lenže v rokoch tvrdého socializmu ich naši ľudia mohli vídavať tak akurát v televízii. V našich obchodoch si mohli vtedy kúpiť značky áut, ktoré dnes už buď neexistujú, alebo boli určené iba na trhy krajín Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Tí starší si určite spomenú na autá ako Oltcit, Wartburg, Trabant, Fiat 126, Simca, Moskvič, Volga či na nezabudnuteľné Škody 1000 MB alebo 105. A to isté sa dá povedať aj o motocykloch a motorkách. My vám dnes prinášame nostalgickú spomienku na niektoré z nich.

OLTCIT

Rumunský Oltcit je jednou z niekoľkých východoeurópskych automobiliek, ktoré vznikli vďaka pomoci zo Západu. V tomto prípade rumunská vláda spolupracovala na výstavbe továrne s francúzskym Citroënom. Dohoda o výstavbe továrne pri meste Craiova medzi Citroënom a rumunskou vládou podpísli v roku 1976 a automobil Oltcit bol predstavený o päť rokov neskôr. Meno novej značky vzniklo kombináciou slov Oltenia (kraj, v ktorom závod ležal) a Citroën. Obdobne bolo vytvorené aj logo firmy – písmeno O pretína zvisle orientovaný šíp. Oltcit bol trojdverovým malým hatchbackom so štvortaktným 1,1 l motorom o výkone 57 koní, ktorý mal, rovnako ako pohon, vpredu. Auto malo nízku kvalitu aj spoľahlivosť, jazdilo s priemernou spotrebou 10 l na 100 km. Vyrábal sa v rokoch 1982 až 1996.

Oltcit sa mal vyvážať aj na západoeurópske trhy, tam ale oň nebol takmer žiadny záujem. Zdroj: Archív

WARTBURG 353

Patrí medzi azda najznámejšie legendy, ktorá začala vnikať v nemeckom durínskom Eisenachu ako Wartburg 1000 Typ 353. Výrobné objekty roztrúsené po centre mesta komplikovali logistiku, hŕstka predvojnových strojov, ktoré neukoristila Červená armáda, sa dopĺňala len veľmi zvoľna. Továreň sa nikdy nedočkala veľkej modernizácie. Materiálu takisto nebolo nazvyš, takže rovnako ako ostatné východonemecké automobilky, ani eisenašská pobočka koncernu IFA neplnila rastúci domáci dopyt. Na import v rozsahu, ktorý by stál za reč, chýbali valuty, a tak radoví východní Nemci čakali na auto sedem, osem a na sklonku existencie NDR už aj dvanásť rokov.

Wartburg 353 patrí medzi azda najznámejšie legendy vozidiel vyrábaných za socializmu. Zdroj: Archív

Východonemecký Wartburg bol známy najmä vďaka svojím technickým riešenia, ktoré však boli zastarané už v čase, keď prichádzali na trh. Auto poháňal dvojtaktný trojvalcový motor s objemom 1 l a výkonom 50-57 koní, v ktorom sa olej miešal s benzínom, takže zle spálená zmes ho sprevádzala v podobe kúdolov bieleho dymu. Riadiaca páka bola pod volantom a bola vybavená tzv. voľnobežkou, ktorá sa používala v prvej polovici 20. storočia. Úspech tohto vozidla spočíval aj vo filozofii, že čím menej súčiastok je v ňom, tým menej sa ich môže pokaziť. Napriek tomu bolo auto spoľahlivé, v interiéri bolo veľa miesta a kufor mal objem 525 litrov. Vyrábal sa v rokoch 1966 až 1991 ako štvordverový sedan a päťdverové kombi. Motor, rovnako ako pohon, mal vpredu. Jeho verzia De luxe stála u nás 56 300 Kčs (1870 €).

Auto poháňal dvojtaktný trojlitrový dvojvalec s objemom 1 l a výkonom 50-57 koní, v ktorom sa olej miešal s benzínom, takže zle spálená zmes ho sprevádzala v podobe kúdolov bieleho dymu. Úspech tohto vozidla spočíval aj vo filozofii, že čím menej súčiastok je v ňom, tým menej sa ich môže pokaziť. Napriek tomu bolo auto spoľahlivé. Zdroj: Archív

TRABANT 601

Ďalším legendárnym vozidlom z produkcie NDR bol Trabant, ktorý nazývali aj východonemecké BMV – Bakelitové Motorové Vozidlo. Svetlo sveta v bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR) v automobilke Sachsenring v saskom meste Zwickau uzrel prvý model Trabant P50 v deň 40. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), teda 7. novembra 1957. V 80-tych rokoch sa stal mimoriadne populárnym nielen v krajine pôvodu, ale aj u nás a v Maďarsku. Auto malo neekologický, vzduchom chladený dvojtaktný motor s objemom 600 cm3. Ako palivo slúžila zmes benzínu a oleja M2T. Keďže nemalo ukazovateľ stavu paliva, bola pridaná mierka (palička), ktorá po zasunutí do nádrže ukázala hladinu paliva. Prvým typom bol Trabant 600 s oblými tvarmi karosérie, jeho nástupcom bol hranatejší Trabant 601 s hrdým názvom Limousine alebo Combi. Prevodovka bola 4 stupňová s radiacou pákou pod palubnou doskou.

Trabant, ktorý nazývali aj východonemecké BMV – Bakelitové Motorové Vozidlo alebo PVC Jaguár. Zdroj: Archív

Karoséria bola dvojdverová plus zadné dvere v prevedení Combi, mala oceľový skelet s prilepenými plátmi plastu, vďaka čomu si získal ironickú prezývku PVC Jaguár. Bol určený pre 4 osoby. Vyrábal sa aj v prevedení pre invalidov – tzv. Hycomat, ktorý mal ovládanie spojky na radiacej páke a aj v prevedení pre armádu a políciu, ako otvorené terénne vozidlo s plátenou strechou. Pred ukončením jeho výroby sa vyrábal aj so štvortaktným motorom Volkswagen a s nádržou na benzín uloženou nie v motorovom priestore, ale v zadnej časti vozidla, priočom elektroinštalácia bola zmenená zo 6 V na 12 V. Jeho nevýhodou bolo teplovzdušné kúrenie so zberačmi tepla okolo valcov, ktoré bolo účinné len počas jazdy, kedy ventilátor hnal vzduch do kabíny. Posledné symboly nemeckého socialistického automobilového priemyslu opustili fabriku vo Zwickau 30. apríla 1991. Počas 34 rokov sa vyrobilo viac ako tri milióny Trabantov. Priemerná spotreba bola asi 6 litrov/100 km, jeho cena sa pohybovala okolo 36 000 Kčs (1100 €).

Neekologický, vzduchom chladený dvojtaktný motor mal objem 600 cm3 a ako palivo používal zmes benzínu a oleja M2T. Zdroj: Archív

FIAT 126p

Vyrábal sa v poľských mestách Bialsko-Biala a Tychy v talianskej licencii. Medzi motoristami mal prezývku Maluch, čo v poľštine znamená niečo ako maličký. Vážil iba 650 kg a patril medzi najlacnejšie autá nielen na trhu socialistických krajín, ale na celom kontinente. Predával sa však aj v Austrálii, kde ho ponúkali aj ako kabriolet. Veľmi obľúbený bol najmä u domácich Poliakov, ktorí na ňom prebrázdili takmer celú Európu. A to aj napriek tomu, že pod prednou kapotou a ani za zadnými sedadlami nebolo veľa priestoru na batožinu, ktorú si jeho posádka preto zvykla voziť na strešnom nosiči.

Fiat 126p vážil iba 650 kg a patril medzi najlacnejšie autá nielen na trhu socialistických krajín, ale na celom kontinente. Zdroj: Archív

Niektorí tiež za autom ťahali malý karavan, ktorý bol preň špeciálne navrhnutý. Poháňaný bol štvortaktným benzínovým dvojvalcom o objeme 0,6 – 0,7 l s výkonom 23 – 26 koní. Vyrábal sa v rokoch 1973 až 2002, a spolu ich vyrobili 3 318 674 kusov. Trojdverový hatchback mal motor aj pohon vzadu. Jeho cena bola okolo 42 000 Kčs (1390 €).

Niektoré rodiny ťahali za svojím „maluchom“ malý karavan, ktorý bol preň špeciálne navrhnutý. Zdroj: Archív

Lada 2101 Žiguli

Prvý model, ktorý sa vyrábal v rokoch 1970 -1983 vo Volžskom automobilovom závode (VAZ) v sovietskom Togliati. Bol pomenovaný podľa Žiguľovských hôr, ktorých centrom je mesto Žiguľovsk. Pre export sa používal názov Lada a v západných krajinách sa predával pod označením Lada 1200. Vychádzal z  talianskeho Fiatu 124, ktorý pre potreby ruských ciest prešiel radom zmien, vrátane inštalovania úplne nového štvorvalcového motora.

Žiguli sa pri exporte v západných krajinách predával pod označením Lada 1200. Vychádzal z talianskeho Fiatu 124, ktorý pre potreby ruských ciest prešiel radom zmien. Zdroj: Archív

Pôvodný Fiat 124 získal v roku 1967 cenu Európske auto roka. Model 2101 sa stal veľmi obľúbeným najmä v domácom Sovietskom zväze, ale aj v ostatných krajinách socialistického tábora a stal sa základom pre vývoj ďalších modelov značky VAZ. Vozidlo má OHC štvorvalcový motor s objemom 1 198 cm3 a výkonom 44 kW (60 k) uložený vpredu. Pohon je na zadné kolesá. Auto malo hmotnosť 955 kg a dosiahlo maximálnu rýchlosť 140 km/h. Karoséria sedan ponúkala úložný priestor 380 litrov. Jeho cena sa pohybovala okolo 50 000 Kčs (1700 €).

„Žiguliaky“ často využívali v socializme príslušníci policajných zložiek. Zdroj: Archív

ŠKODA 1000 MB

Tento typ škodovky sa v Mladej Boleslavi vyrábal v rokoch 1964 až 1969 a odštartoval tridsaťročnú éru škodoviek s motorom vzadu a tiež pohonom zadných kolies. Podnik síce zvažoval umiestniť motor vpredu, u nás však nenašiel producenta podvozkových dielcov. Motor bol po prvý raz v Európe z odlievaného hliníka. Prvé kusy mali zo začiatku výroby vpredu chrómovanú masku, za ktorou sa skrývala akási zásuvka na uloženie rezervného kolesa, nad ktorým bol batožinový priestor.

Po oficiálnom uvedení Škody 1000 MB na trh sa auto stalo medzinárodne uznávaným modelom. Niektoré testy dokonca tvrdili, že je jedným z najlepších automobilov v objemovej triede jedného litra, navyše s najmodernejšou koncepciou pohonu. Zdroj: Archív

Neskoršie modely boli jednoduchšie aj hranatejšie, ale i menej vyzdobené. Nultá séria automobilov v roku 1962 v rámci testovania najazdila milióny kilometrov azerbajdžanskou púšťou, zamrznutými moskovskými ulicami aj východonemeckými diaľnicami, aby sa preverila jej trvácnosť. Nebolo preto žiadnym prekvapením, že po oficiálnom uvedení Škody 1000 MB v roku 1964 na trh sa stalo medzinárodne uznávaným modelom. Niektoré testy dokonca tvrdili, že automobil je jeden z najlepších automobilov v objemovej triede jedného litra navyše s najmodernejšou koncepciou pohonu. Štvortaktný benzínový štvorvalec mal výkon 1,0 – 1,1 l a výkon 42-52 koní.

Škoda 1000 MB sa vyrábala aj vo verzii cabrio, avšak iba v obmedzenej sérii. Zdroj: Archív

ZASTAVA 101

Vozidlo sa vyrábalo v bývalej Juhoslávii v meste Kragujevac a v Československu sa predávalo od označení Zastava 1100. Vyrábať sa začala v polovici októbra 1971 a do konca roka 2008, kedy sa prestala vyrábať, ich z linky zišlo takmer 1 milión 300 tisíc kusov. Jedným z hlavných lákadiel auta nebola ani jeho technická nadpriemernosť, ani „luxusný“ interiér, ale cenová dostupnosť, zabehanosť servisného know-how a relatívne vysoká spoľahlivosť napriek doslova sparťanskému zariadeniu celej mašinky.

Automobil Zastava vyzeral vo svojej dobe v roku 1971 moderne a jeho majitelia oceňovali na ňom aj veľmi dobré jazdné vlastnosti a živý motor. Zdroj: Archív

Kto sa nedostal k „zápaďáckemu“ autu a nechcel “žiguliaka”, alebo poľský Fiat, ten skúšal zohnať práve Zastavu, lebo tento juhoslovanský Fiat vyzeral v roku 1971 veľmi moderne. Jej majitelia oceňovali veľmi dobré jazdné vlastnosti a živý motor. Ten bol uložený vpredu nad poháňanou nápravou a naprieč uložený štvorvalec mal objem 1,1 litra s výkonom 55 konských síl. Auto vážilo niečo vyše 800 kg a priemernú spotrebu malo okolo 8 litrov. U nás sa auto predávalo za 64 000 Kčs (2120 €).

Zastava mala na to obdobie a pomery celkom „luxusný“ interiér. Zdroj: Archív

MOSKVIČ 2140

Moskvič bol automobil nižšej strednej objemovej triedy, ktorý vyrábala automobilka AZLK (Automobilový závod leninského Komsomolu) v rokoch 1976 až 1988. Prototyp tohto modelu bol hotový už v 1. pol. 70. rokov, ale politické zásahy odsunuli začiatok sériovej výroby až na december 1975. Nový automobil Moskvič 2140 sa tak dostal k prvým zákazníkom v priebehu roka 1976. Na prvý pohľad zaujal hranatejšou karosériou, zapustenými kľučkami dverí a moderným interiérom. Zaujímavosťou bola dvojstupňová intenzita svitu brzdových svetiel a zadných ukazovateľov smeru v závislosti na zapnutom osvetlení. To malo v noci zabraňovať oslneniu vzadu idúcich vozidiel. Novinkou bol spínač výstražných smeroviek, elektrický ostrekovač okna, vyhrievanie zadného okna, signalizácia nezapnutých pásov na predných sedadlách, kontrolka správnej funkcie oboch brzdových okruhov alebo stierače a ostrekovače svetlometov.

Moskvič mal vo svojej dobe skutočne nadštandardnú výbavu, akú nemalo ani jedno auto vyrábané v socialistickom bloku. Zdroj: Archív

Niektoré tieto prvky výbavy však boli dostupné len pre exportné vozy. Pohodlné predné anatomické sedadlá mali výškovo nastaviteľné opierky hláv, zadná lavica sa rozšírila. Nový bol volant so silným vencom, malým priemerom a mäkčeným stredom. Prístrojová doska tiež dostala nový tvar a kruhové prístroje. Zlepšené bolo odhlučnenie a odvetrávanie interiéru. Najvýznamnejšiu zmenu v technike predstavovali dvojokruhové brzdy s posilňovačom, vpredu kotúčové, vzadu s obmedzovačom brzdnej sily v závislosti na zaťažení. Nové boli tlmiče a pneumatiky. V priebehu výroby sa navyše začal inštalovať modernejší karburátor a alternátor. Do automobilu montovali motor OHC s objemom 1478 cm³ a výkonom 55 kW. Priemerná spotreba sa pohybovala na 9 l/100 km a u nás sa dal kúpiť za 53 700 Kčs (1780 €).

Nový automobil Moskvič 2140 sa tak dostal k prvým zákazníkom v priebehu roka 1976. Zdroj: Archív

TATRA 603

Prvý prototyp Tatry 603 vznikol už v roku 1955, ktorý vďaka „tajnému“ vývoju pomerne rýchlo prešiel všetkými skúškami a bol s drobnými úpravami schválený do výroby. Tá sa začala postupne rozbiehať v roku 1956, aj keď v prvých rokoch vznikalo každý rok len niekoľko desiatok kusov. Všetky vozidlá sa vyrábali viac-menej ručne, s veľmi malým podielom automatizácie. Toto vozidlo právom označovali za senzáciu československého strojárstva. Vyrobilo sa ich vyše dvadsaťtisíc a jazdil na nej dokonca kubánsky vodca Fidel Castro. Dostala sa aj do Spojených štátov alebo Kanady, budila senzáciu na Expe 1958 v Bruseli a „západné“ delegácie sa nestačili čudovať, čím to jazdí československá výprava na zimných olympijských hrách v Cortine d’Ampezzo. Tatra v rokoch 1956 až 1975 vyrobila celkom 20 422 modelov 603, čo z neho robí najpočetnejšiu osobnú tatrovku histórie.

Tatra 603 je právom označovaná za senzáciu československého strojárstva. Vyrobilo sa ich vyše dvadsaťtisíc a jazdil na nej dokonca kubánsky vodca Fidel Castro. Zdroj: Archív

Dodnes budí nezvyčajný prúdnicový voz búrlivý ohlas kdekoľvek sa objaví. Na rozdiel od neskoršej „papalášskej“ Tatry 613 sa niektoré “šesťstotrojky” dostali aj do súkromných rúk. Pre pohon vozidla bol zvolený vzduchom chladený vidlicový osemvalec 2,5 l a výkon sa pohyboval od 70 kW (95 k) v prvých modeloch až po 77 kW (105 k) v posledných kusoch. Vďaka prúdnicovej karosérii s pomerne nízkym koeficientom odporu vzduchu (c d= 0,35) dosahovalo vozidlo najvyššiu rýchlosť cez 170 km / h, čo prekračovalo pôvodné technické zadanie. Spotrebu paliva udávala norma na 13 l/100 km. V Československu sa vozidlo predávalo za, pre bežného občana nedosiahnuteľných, 284 000 Kčs (9430 €).

Pre pohon vozidla bol zvolený vzduchom chladený vidlicový osemvalec 2,5 l a výkon sa pohyboval od 70 kW (95 k) v prvých modeloch až po 77 kW (105 k) v posledných kusoch. Spotrebu paliva udávala norma na 13 l/100 km. Zdroj: Archív

BABETTA 207

Tento asi najžiadanejší moped v Československu sa vyrábal najskôr v Považskej Bystrici a neskôr v Kolárove. Babetta bola pôvodne koncipovaná ako odľahčený moped. Prvé Babetty sa objavili v roku 1970 s veľkými 19 palcovými kolesami, tie však po asi 2 rokoch vymenili za menšie – 16 palcové. Typ vyrábaný v rokoch 1970 – 1972 sa preslávil elektronickým zapaľovaním Tranzimo, ktoré bolo prvým elektronickým bezdotykovým zapaľovaním na svete, nainštalovaným na mopede. Motor mal objem 49 cm³ s výkonom 2 kW a jazdil na obyčajný benzín s prímesou motorového oleja pre dvojtaktné motory. Spotrebu mal 1,8 l/100 km.

Babetta bola asi najžiadanejším mopedom u nás, ktorá mala navyše malú spotrebu. Zdroj: Archív

JAWA 50 PIONIER

Sériovo sa vyrábal v bývalom Československu v rokoch 1955-1982. Prvé prototypy vybavené pedálmi, ešte pod názvom Jawa 359, boli vyrobené v Prahe. Až po vládnom nariadení sa rozhodlo, že sa bude motocykel vyrábať v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. Kvôli zmene zákonov bol následne projekt prepracovaný a pedále boli odstránené. V júli roku 1955 bol do výroby zaradený nový motocykel Jawa 550. Motocykel bol vybavený maloobjemovým dvojtaktným motorom, ležatým vzduchom chladeným jednovalcom s objemom 49,8 cm³. Motocykel bol vďaka svojej jednoduchosti, a aj možnosti riadiť ho len s vodičským oprávnením na malý motocykel (od 15 rokov), obľúbený predovšetkým u mládeže. Vyrobených bolo ešte niekoľko podobne obľúbených typov malých motocyklov. V roku 1982 motocykel Jawa 23 Mustang zavŕšil motocyklovú výrobu v Považskej Bystrici. Dokopy za 27 rokov sériovej výroby vyrobili niečo cez 1,5 milióna kusov motocyklov. Pionier ma dvojtaktný vzduchom chladený motor a trojstupňovú prevodovku. Objem motora bol 50 cm³ s maximálnym výkonom 3 kW. Maximálnu rýchlosť mal 60 km/h a vážil 65 kg.

Pionier bol obľúbený najmä u mládeže. Zdroj: Archív

SIMSON

Motocykel bol vyrábaný vo východonemeckom mestečku Suhl. Simson typu S 51 Enduro sa predstavil prvýkrát v roku 1981 na Lipskom veľtrhu, kde dostal zlatú medailu. Typ S 51 Enduro vznikol ďalším vývojom staršieho modelu, ktorý koncepčne vychádza zo Simsona S 50. Ten sa začal vyrábať v roku 1975. Enduro bolo vďaka svojim bočným previsom výfuku, vystuženému rámu a tvrdším zadným pružinám prispôsobené skôr do terénu, Elektronik bol určený skôr na cestnú prevádzku, pretože výfuk má rovnobežne s povrchom vozovky a mal mäkšie zadné pruženie, ktoré nebolo polohovateľné. Motocykel bol u nás veľmi obľúbený nielen u mládeže, ale najmä u vietnamských občanov, ktorí k nám chodili za socializmu pracovať. Simson bol zážihový dvojtaktný jednovalcový malý motocykel. Vzduchom chladený motor mal objem asi 50 cm³ s maximálnym výkonom do 3,7 kW. Prevodovka bola štvorstupňová a ako palivo sa používal obyčajný benzín s prímesou motorového oleja pre dvojtaktné motory. Maximálnu rýchlosť dosahoval okolo 75 km/h, priemernú spotrebu mal 2,5 l/100 km.

Simson Enduro bol vďaka svojim bočným previsom výfuku, vystuženému rámu a tvrdším zadným pružinám prispôsobený skôr do terénu. Zdroj: Archív

JAWA 350

JAWA 350 typ 360 panelka bol motocykel , ktorý sa vyrábal od konca roka 1964 v Týnci nad Sázavou. Tieto motocykle boli tradičnou objemovou kategóriou značky. V dobe našej československej motocyklovej pýchy, ktorá kedysi produkovala motorky na tisíce, sa napríklad len modelu 350/638 vyrobilo 350 000 kusov. Svetoznáma Jawa 350, u nás nazývaná „kývačka“, vydržala vo výrobe takmer celé dve desaťročia. Motocyklový rad bol vybavený dvojvalcovým, vzduchom chladeným OHC štvortaktným jednovalcovým motorom s elektrickým štartérom. Z pokoja sa dokáže zrýchliť na predpisovú osemdesiatku za menej ako 8 sekúnd a rýchlosťou 80 km / h možno po rovine jazdiť na menej ako „pol plynu“! Priemerná spotreba sa pohybuje medzi 4 až 6 l/100 km

Svetoznáma Jawa 350 vydržala vo výrobe takmer celé dve desaťročia. Zdroj: Archív