BRATISLAVA – Režisér celým svojím srdcom. Taký bol legendárny Jozef Bednárik. Na deň, kedy Slovensko obletela smutná správa, nikdy nezabudneme. Len pár dní pred smrťou sa pripravoval na známy festival, ktorého bol spoluautorom. Jeho životným poslaním boli muzikály. Nie je pochýb, že patrí medzi skutočné osobnosti slovenskej kultúry.
Čas rýchlo beží. Dnes je to už neuveriteľných šesť rokov, kedy sme sa rozlúčili so skvelým človekom a profesionálom Jozefom Bednárikom. Zomrel vo štvrtok 22. augusta 2013 krátko pred 21:00. Príčinou jeho úmrtia bolo vážne metabolické a kardiálne zlyhanie. Do nemocnice ho priviezli už v pondelok 19. augusta. Jeho stav bol veľmi vážny, ležal v umelom spánku. Skonal vo veku 65 rokov. Zdravie ho trápilo dlhodobo. Mal silnú cukrovku a problémy s krvným tlakom. Svoj koniec zrejme cítil, pretože na svojich kolegov mal želania, ktoré pochopili až po smrti. Takéto stretnutie so zvláštnou požiadavkou mal aj so spevákom Michalom Davidom, ktorého požiadal, aby mu zahral na pohrebe.
Z jeho náhleho odchodu boli zdrvení nielen kolegovia, ale aj široká verejnosť. Zaspomínali si naňho aj herci z Divadla Andreja Bagara v Nitre (DAB), v ktorom dlhé roky pôsobil. Bol pre nich nielen úžasným režisérom, ale aj skvelým človekom, zábavným spoločníkom a gurmánom života. „Bol obrovský pedant a profesionál, prísny aj cieľavedomý umelec, obdarený niekoľkonásobnou dávkou talentu, pracovitosti a imaginácie. Skromný, vtipný, ironický, krásne zábavný, milovník kníh, hudby a ciest – skutočná osobnosť slovenskej kultúry,“ povedal vtedy tlačový tajomník DAB Dušan Nevín.
Preplnená budova
Posledná rozlúčka s Bednárikom bola v piatok 30. augusta 2013 v historickej budove Slovenského národného divadla (SND). Sálu zaplnili smútiaci hostia do posledného kresla. Dokonca pred vchodom postával zástup ľudí, ktorí sa už do budovy nezmestili. Počas rozlúčky sa prítomným zo záznamu prihovoril samotný Bednárik. „Jozef Bednárik svoje sny režíruje. Snívam o tom, že raz by sme nemuseli zažiť všetky tie nervy, všetky tie strašné veci, ktoré sú súčasťou každej premiéry a že by to tak pozvoľna preplynulo a my by sme bez narušenia našich vzťahov, nervov i tlakov, cholesterolov a bez zvýšenia hladiny cukru preplávali týmto… Ja potom dosť snívam aj o tom, že mám 75 kíl alebo 65 a vynáram sa šialene, úžasne, nehanebne oblečený z mora.“
Dva štamprlíky
Na slovenskú legendu si s úsmevom spomenulo aj niekoľko ďalších osobností. ,,Poznala som ho 45 rokov. Vždy som ho obdivovala, že sa v lete zobral a s jednou košeľou a trenkami prešiel všetky dostupné divadlá, kde sa len dalo. To bola jeho vášeň. Nemal vlastný život, jeho životom boli ľudia v divadle. Na javisku, za oponou i v hľadisku. Zvláštny pocit, keď odchádza jeden z mojej generácie,” napísala vtedy na sociálnej sieti herečka Magda Vášáryová.
“Vo štvrtok večer, keď som sa dozvedela o úmrtí, som porušila svoje abstinenčné zásady a dala som si dva štamprlíky na jeho počesť. Pamätám si na jeden vtipný zážitok z čias, keď sme ako študenti nakrúcali mládežnícku inscenáciu. Bolo to v lete a on vtedy strašne schudol. Nakúpil si množstvo krásneho oblečenia v Španielsku. No museli sme prerušiť nakrúcanie na pol roka z dôvodov, na ktoré si už však nespomínam. A keď sme sa vrátili v zime na pľac, on pribral naspäť a ja som bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Museli mu narýchlo rozširovať nohavice a kamery nás snímali tak, že sme boli na záberoch skrytí za autom, aby nebolo vidno naše váhové rozdiely,” povedala herečka Hana Gregorová.
Krabica zmrzliny
O veľmi intenzívnom priateľskom vzťahu rozprával tiež choreograf a režisér Jan Ďurovčík. Zaspomínal si aj na časy, kedy ho Bednárik tajne sledoval. ,,Mám v hlave toľko vnemov od toho, ako si kúpil na diaľnici veľkú krabicu zmrzliny a na zadnom sedadle ju cestou dokázal celú zjesť, až po to, ako ma zo začiatku tajne sledoval. Chcel si totiž odkontrolovať, či mi môže veriť a pozoroval ma z divadelného povraziska. Niekedy tam vydržal aj niekoľko hodín.‘‘
Náhla smrť režiséra zasiahla takisto herečku Magdu Pavelekovú. ,,Nikto nečakal, že nás tak skoro opustí. V Leviciach máme taký zvyk, že keď niekto blízky odíde, celú noc sme hore. Tak ja som túto noc nemohla zaspať. Povedala som si, že budem strážiť s ním. Ale veľmi sa naňho hnevám. Toto sú tie jeho fóry. On miloval staré ženy. Na ostatných, keď trebalo, zakričal, ale na nás, staré ženy, nie. No ale naozaj sa naňho hnevám, lebo teraz sme boli na rade my, nie on. Ale veď hore mu to vysvetlím, lebo on je určite v nebi.”
Cesta legendy
Iba rok po jeho smrti vyšla publikácia Andrey Coddington – Jozef Bednárik. Kniha na 386 stranách reflektuje životnú cestu zosnulého režiséra, jeho lásku k umeniu, operám, knihám, šansónom, herečkám i jedlu. ,,Alfou a omegou je jeho kontroverznosť, extrémistický prístup ku všetkému: k ľuďom, k sebe, k jedlu, k umeniu, k Bohu,“ prezradila vtedy počas krstu knihy Coddington.
Slávny doma i v zahraničí
O tom, že Bednárik bol legenda, niet pochýb. Preslávil sa nielen na domácej scéne, vynikal aj v zahraničí. Slávu zožal najmä ako režisér muzikálov, ale aj opery, činohry a televíznych inscenácií. Začínal ako herec v Divadle Andreja Bagara v Nitre, neskôr pôsobil ako profesionálny režisér. Viedol a formoval medzinárodne uznávaný ochotnícky súbor Z-divadla z rodného Zelenča. V Nitre založil Pod-divadlo či Divadlo po hradom pri DAB Nitra. Mnohé inscenácie pripravil aj v martinskom divadle, v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave, na pôde Státní opery v Prahe a Opery a Baletu Národního divadla v Prahe, či v Opere SND. Bolo toho ale oveľa viac. Muzikály Dracula, Rusalka, Gróf Monte Christo, Johanka z Arku, Angelika, Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Fidlikant na streche či Kabaret sú len štipky toho, čo má Bednárik na konte.
Zaujímavosťou je, že rodičia Bednárika nechceli, aby svoj život zasvätil herectvu a divadlu. Chceli, aby bol aranžérom. Napriek tomu pri divadle zostal po celý svoj život. Jeho túžbou bolo režírovanie Bedárov, to sa mu už nepodarilo naplniť.
Milovník šálov bol v spoločnosti veľmi obľúbený, svoj život ale prežil sám bez partnerky. Je zrejmé, že Bednárik bol závislý na umení, no jeho ďalšou ,,drogou” boli aj umelé sladidlá.
Na jeho počesť
Získal množstvo ocenení ako DOSKY za najlepšiu réžiu sezóny, Ceny Literárneho fondu, Krištáľové krídlo, Cenu za celoživotné dielo Literárneho fondu, Cenu Pavla Straussa či Cenu Tatra banky.
Jozef Bednárik žil muzikálom od rána do večera. Niekoľko rokov sa autorsky spolupodieľal na známom Muzikálovom festivale. Jeho smrť prišla iba deň pred začiatkom akcie. Preto sa vtedy 6.ročník niesol v duchu spomienky na velikána divadelnej scény. Účinkujúci vystúpili na jeho počesť v bielych šáloch a na záver sa mu poklonili a zapálili sviečku. Zlatým klincom bol recitál Sisy Lelkes Sklovskej, ktorá venovala zosnulému režisérovi pieseň z predstavenia Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Organizátor festivalu Ján Kubiš sa vtedy rozhodol premenovať festival na Muzikálový festival Jozefa Bednárika.
