BRATISLAVA – Cyklistika a chôdza na 50 kilometrov. Dva rôzne športy, ktoré po víkende spája jeden príbeh. Peter Sagan a Matej Tóth. Dvaja šampióni, ktorí do špiku kosti precítili a pocítili odvrátenú, extrémnu a podľa mnohých už chorú stránku cesty za slávou, obdivom či popularitou.
Matej Tóth v katarskej Dóhe na majstrovstvách sveta v podmienkach, ktoré nemajú so športom nič spoločné a sú nielen rizikovým faktorom na ceste k peknému náhrobnému kameňu. Peter Sagan v anglickom Yorkshire, kde síce nešlo o život v takej miere a rozsahu ako na atletickom šampionáte, ale aj tu ostal zdravý rozum zamknutý v trezore pod hromadou bankoviek. 50 kilometrov chôdze je aj v normálnych podmienkach extrémne náročnou disciplínou, kde sú tí najlepší na trati 3 a trištvrte hodiny. Pre každého, kto v živote zvládol aspoň jeden okruh na štadióne, je to priemerný čas 4:30 na kilometer. Na porovnanie, to ako keby ste maratón zabehli za 3 hodiny.
Aj keď sú najlepší atléti profesionálne trénovaní, ich organizmus je na abnormálnu záťaž nastavený a pripravený, Tóth a spol sa vedia prispôsobiť aj tým najextrémnejším podmienkam, v Dóhe bolo všetko už za čiarou. Choré, nezmyselné, nevysvetliteľné. Pochopiteľný môže byť iba fakt, že domáci šejkovia si môžu dovoliť kúpiť všetko a všetkých. Asi aj pánov a dámy z atletickej federácie, ktorá podobný kabaret odsúhlasila. Naplánovať štart chôdze na polnoc, pri 40 stupňových teplotách môže iba čistý blázon.
Tóth nie je žiadna bábovka, žiadny „sralo“, ktorý sa položí pri nie každodenných problémoch. Ale aj jeho prah bolesti, odvahy a sebavedomia má svoje hranice. To, že sa vzdal na 28. kilometri je prejavom úcty voči sebe, svojej rodine. Hlava zvíťazila nad srdcom. Hrdinov, ktorý si chcú za každú cenu niečo dokazovať a robiť “machrov”, sú totiž plné cintoríny a kroniky. “Ja som si už pred štartom povedal, že nepôjdem proti zdraviu a prírode. Sľúbil som aj doma, že ak sa budem cítiť veľmi zle, tak skončím a zídem z trate po vlastných. Dnes to bolo o tom, kto a ako nastaví svoju myseľ. Či to odpochoduje za každú cenu až do cieľa, alebo či ho odnesú z trate až na nosidlách,” skonštatoval 36-ročný slovenský reprezentant.
“Šliapal som v tempe okolo 5 minút, ale pulz som mal, ako keby som išiel kilometer za 4:30 min. Okolo 25. kilometra sa to zlomilo, keď som sa dostal do skupinky s dobrým tempom. Keď súperi začali zrýchľovať, mňa to zabíjalo. Klesol som z tempa 5 minút na kilometer na 5:20 min. Vedel som, že toto je čiara, že odtiaľ – potiaľ a toto už nedám. Čo som vtedy pociťoval? Každých 700 m bola na trati občerstvovačka, ale po 200 m som sa aj tak začal prehrievať. Tŕpli mi ruky, prehriatemu telu zodpovedali vyššie tepy aj žalúdočné problémy. Vtedy som už vedel, že to je koniec,” opísal svoje pocity na trati Matej Tóth.
Jeho slová potvrdil aj obhajca titulu a svetový rekordér Yohan Diniz z Francúzska. Nedošiel ani na métu 20. kilometra. Celkovo z pôvodného počtu 46. pretekárov na štarte sa vo výsledkovej listine objavilo iba 28. Štrnásť chodcov odstúpilo, štyroch diskvalifikovali. Aj preto sú slová Mateja Tótha po šampionáte ešte príliš diplomatické. “Neviem, kto toto vymyslel, ale určite si ten človek nedokáže predstaviť, čo vytrvalci prežívajú. Nechcem teraz hovoriť o tom, že je to dehonestácia. Takto sa rozhodli a my to musíme akceptovať. Neviem však, či sa na takéto podmienky vôbec dá pripraviť. Ak by som bol predtým zdravý a pretekal sa celú sezónu, zvažoval by som, či mám sem vôbec prísť,” doplnil Tóth.
Jeho tréner Matej Spišiak bol ďaleko viac frustrovaný, nahnevaný, rozladený a pri hodnotení podmienok v Dóhe si radšej zahryzol do jazyka. “Potvrdilo sa, čo sa hovorilo už minulý rok, že sme sem ani nemali chodiť. Podmienky boli katastrofálne, strašne veľa ľudí sa vzdalo, časy boli extrémne pomalé, atmosféra tiež katastrofálna. Nič také som predtým nezažil, je to všeobecné sklamanie. Urobili sme maximum, ale dopadlo to takto. Mrzí nás to, ale ideme ďalej. Budúci rok je olympiáda, takže máme ďalšie ciele.”
Druhý diel seriálu extrémny víkendu v športe sa odohral o pár tisíc kilometrov severnejšie na Britských ostrovoch. V oblasti Yorkshire, kde sú ideálne podmienky na dovolenky, rybolov, turistiku a možno aj cyklistiku. Ale nie v nedeľu 29.septembra. To bol deň ako stvorený na jachting či surfing. Ale v Yorkshire boli na programe majstrovstvá sveta v cyklistike na ceste. Individuálne preteky s hromadným štartom, ktoré sa pokojne mohli premenovať na individuálne preteky s hromadným útekom do tepla. Aký to paradox so šampionátom v Dóhe, kde by atléti za trocha zimy možno od radosti aj spievali koledy. V Anglicku to bolo naopak. Extrémny chlad, teploty pod 10 stupňov, vytrvalý a intenzívny dážď, silný a nárazový vietor. Vody bolo na ceste toľko, akoby práve vypustili rybníky a celé okolie Yorkshiru sa pripravovalo na výlov vianočných kaprov.
V šialených a masochistických podmienkach, ktoré boli otravné aj pre sprievodné tímy vo vykúrených autách, museli cyklisti odjazdiť 261 kilometrov. 24 im usporiadatelia veľkodušne odpustili. Sedem hodín v sedle, premrznutí na kosť. Demotivovaní, zničení, znechutení cyklisti, jazdiaci priemerným tempom cez 40 kilometrov za hodinu. Šialené, deprimujúce, vhodné na návštevu interného oddelenia s ukážkovým zápalom pľúc. Pritom cyklisti sú naozaj zvyknutí na všetko, dokonale trénovaní, odolní, obrazne povedané, nezničiteľní. No v Yorkshire ich z počtu 197 prišlo do cieľa 46. Štvrtina pelotónu. Vidieť ako z bicykla zosadajú elitní jazdci, víťazi Grand Tour, majstri sveta, bolo naozaj ťažkým zážitkom a antireklamou cyklistiky. “Veľa pretekárov vymrzlo, bola dosť zima a po šesť a pol hodinách to bolo náročné,” stručne a saganovsky zhodnotil preteky slovenský šampión.
Bola to ukážka nezmyselnej moci byrokratického aparátu, pohľad na rozhodovanie ľudí spoza tapacírovaných stolov v nažehlených oblekoch. Primož Roglič, Alejandro Valverde, Mathieu van der Poel, Luis León Sanchez, Rui Costa, Sam Bennett, Diego Ulissi, Bob Jungels, Remco Evenepoel, Philippe Gilbert… Čo meno, to pojem. Iba zlomok elitných cyklistov. To nemalo nič spoločné so športom. Usporiadať preteky za každú cenu, lebo inak by boli dobre poistení organizátori stratoví, televízie bez prenosu a ego niektorých ľudí by dostalo frčku normálnosti, bolo prioritou s nálepkou za každú cenu. Škoda, že sa títo páni nešli s cyklistami po pretekoch spoločne osprchovať. Tam by im asi niečo sladké, veľmi milučké a lichotivé zašepkali do uška.
Jednoducho športový biznis nemá a nepozná hranice. Po víkende pravdepodobne stratil už aj zdravý rozum a schopnosť improvizovať. Dôležitejšie sú príjmové kolonky na účtoch a dokazovanie si, čo všetko si môžu ľudia spoza opony dovoliť, vylobovať a zaplatiť.