Aj keď bola Ústava Slovenskej republiky pripravovaná a prijatá rýchlo v hektike a emóciách súhlasu a nesúhlasu s rozdelením Československa v lete 1992, vytvorila silný rámec pre fungovanie ústavných inštitúcií. Otázkou po tých rokoch je, ako tie inštitúcie konaním konkrétnych ľudí fungovali… Ale to už nie je o texte Ústavy, to je o politikoch, ktorí ten ústavný rámec majú napĺňať. To je o ich charakteroch. Pred voľbami v marci 2016 tento aspekt pripomenul aj jeden z tvorcov Ústavy Peter Kresák, treba podotknúť, že vtedy ešte ako opozičný poslanec – bolo to pri polemikách, či prezident musí alebo nemusí vymenovať za ústavných sudcov z tých kandidátov, ktorých mu predloží parlament – Pán Kresák povedal, že zodpovednosť hlavy štátu za riadny chod ústavných orgánov znamená aj zodpovednosť za to, že sa tam dostanú ľudia, ktorí dokážu napĺňať kompetencie tohto orgánu. Škoda, že to už potom Peter Kresák nezopakoval ako poslanec vládnej koalície.
Slovo národ sa začína znova zneužívať
Z pohľadu vnímania atmosféry a vývoja spoločnosti a z faktu, že určujúcim faktorom nie je politik, ale občan, by bolo dôležité, keby boli tvorcovia nabrali odvahu a preambulu navrhli začať slovami My občania Slovenskej republiky… Pod dojmom stále sa opakujúcich a stále neúspešných rokovaní o štátoprávnom usporiadaní Slovákov a Čechov v spoločnom štáte a pod vplyvom emotívnych výkrikov pred budovou Slovenskej národnej rady na Župnom námestí v Bratislave, sa však tá odvaha neobjavila. A vlastne neobjavila sa doteraz. A tak stále máme Ústavu, ktorej preambula sa začína My národ slovenský… To slovo občania je síce o niečo neskôr v texte uvedené, ale dôležitým momentom aj pre súčasnú európsku integráciu zostáva moment, ako sa ktorý štát sám vníma vo svojom vnútri. A znovu sa vrátila diskusia o tom, že to má byť Európa národov a nie politicky zjednotená Európa. Slovo národ sa totiž znovu začína na Slovensku príliš zneužívať, čo pripomína neblahé obdobie Tisovho Slovenského štátu. Určitý negatívny trend v rozvoji občianskej spoločnosti ukazuje fakt, že sa občania viac zaujímajú o Deň otvorených dverí v Národnej rade Slovenskej republiky, ako o dianie, keď sa zasahuje do Ústavy a aké sú z toho dôsledky. Občania si málo uvedomujú, že práve Ústava im pri určitom stave v spoločnosti, keď sú pochybnosti o demokratickom vývoji a konaní inštitúcií, umožňuje konať podľa článku 32 a „…postaviť sa na odpor proti každému, ak účinné použitie zákonných prostriedkov je znemožnené…
Politicky účelové prídavky do Ústavy
Boli sme svedkami za uplynulé roky, keď sa prijali zákony, o ktorých bolo dopredu zjavné, že sú v rozpore s textom Ústavy. Negatívnym momentom však je, že politici z Ústavy urobili akýsi karisblok, do ktorého sa postupne pridávajú nové a nové listy, žiaľ, veľa razy len pre aktuálnu politickú výhodu. Do samotného ústavného textu sa dostali prídavky po účelových a podivných dohodách politických strán. Napríklad SMER-SD s KDH pri novele, ktorá popísala manželstvo ako zväzok muža a ženy, hoci v Zákone o rodine také znenie existuje. Ale v tej nezmyselnej negatívnej emócii, ktorá existuje na Slovensku proti legislatíve týkajúcej sa párov LGBTI komunity, potrebovali v danej chvíli politici Smeru presadiť toto ustanovenie a ľahko na to získali KDH. Pri protiteroristickej legislatíve, ktorá bola zasa politicky lákavá pri intenzívnom migračnom pohýbe na jeseň v roku 2015, získal SMER pre rozšírenie počtu dní na väzbuspojencav politikoch Most-Híd. A treba pripomenúť z vtedajšieho obdobia jednu z diskusných relácií v Českej televízii Otázky Václava Moravca, kde sa dokonca predseda Komunistickej strany Čiech a Moravy V. Filip divil nad počínaním slovenských politikov. Upozornil, že prijatím danej legislatívy sa môže spustiť proces, kde „základné občianske a ľudské práva budú porušené takým spôsobom, že potom sa ich už nikto nedovolá a posunieme sa k takému typu štátu, ktorý si nikto neželá“.Protiterostickálegislatíva sa na Slovensku prijímala naozaj účelovo, ako nadbiehanie náladám voličov zo strachu z utečencov, pritom ten strach politici svojimi vyhláseniami sami vyvolávali. Účelovosť prijatia potvrdzujú aj slová vtedajšieho premiéra Roberta Fica v diskusnej relácii s Bélom Bugárom, keď ho pred kamerami presviedčal nie vecnou argumentáciou, ale slovami že „aj pre Most je to do určitej miery politický bod“.
Ústavný súd a politická náklonnosť
A myslím si, že keď sa hovorí o Ústave, malo by sa jedným dychom hovoriť aj o Ústavnom súde Pretože nie je dôležitý len samotný text Ústavy, ale aj ľudia, ktorí rozhodujú o súlade prijímaných zákonov s ústavným textom. A tu je na škodu veci, že prezidentov postoj pri rozhodovaní o ústavných sudcoch zostal osamotený. Pritom kritiku za spolitizovanie ústavného súdu by si Slovensko možno zaslúžilo ešte viac ako náš severný sused Poľsko. Tamojšia vláda sa totiž iba o to snaží. U nás štyria sudcovia Ústavného súdu (Ľ. Gajdošíková, L. Orosz, L. Mészáros, R.Tkáčik) totiž otvorene pred tromi rokmi konštatovali, že za rozhodnutím nevyložiť prezidentovi jeho kompetencie pokiaľ sa týka menovania ústavných sudcov, nevidia ústavný výklad, ale prístup poznamenaný politickou náklonnosťou. „Ústavný súd interpretuje ústavný text subjektívne, t. j. tak, ako sa to v konkrétnej ústavnopolitickej situácii „hodí“, resp. podľa toho, kto vykonáva funkciu prezidenta Slovenskej republiky,“ konštatoval L. Orosz v decembri 2015. V Poľsko boli pre snahu o ovplyvnenie súdnej moci silné občianske protesty. Teraz sa bude rozhodovať až o deviatich nových sudcoch a nová legislatíva, ktorá už prešla vládou, nedáva príliš optimizmu k tomu, aby sme mali istotu o jeho nezávislosti. Doterajšie konanie vládnej koalície skôr predurčuje, že nové zloženie ústavného súdu bude skôr podľa jej politickej predstavy.
Dôležité je upraviť kompetencie prezidenta
A ak by sa malo v Ústave niečo zmeniť, tak by to mali byť kompetencie prezidenta, aby sa jasne vymedzili jeho právomoci pri menovaní šéfov štátnych inštitúcií. Dianie okolo menovania sudcov Ústavného súdu, ale predtým aj Generálneho prokurátora na nutnosť uvedenej zmeny jasne poukázali. Na jednej strane máme prezidenta, ktorý je volený priamou voľbou občanmi, ktorý však nemá možnosť ovplyvniť chod inštitúcií. Presne v zmysle už spomínaných slov P. Kresáka, že prezident mázodpovednosť aj za to, že sa na čelo konkrétnej inštitúcie dostanú ľudia, ktorí dokážu odborne a bez politickej príklonnosti napĺňať stanovené kompetencie. A pri menovaní členov vlády by sa s prezidentom mali konzultovať určite ministri, ktorí nastupujú na čelo rezortu obrany a ministerstva zahraničných vecí. Veď v tomto prípade Ústava hovorí jasne, že prezident je najvyšším veliteľom Ozbrojených síl a tiež, že zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy.
Mravnosť, za ktorou sa skrýva vlastný záujem
Posudzujúc politické dianie súčasnosti, znova sa len musím vrátiť k tomu, ako to popísal vo svojej homílii v Šaštíne v septembri 2015 arcibiskup Cyril Vasiľ. „Tí, ktorým bola autorita ľudským alebo i Božím právom zverená, s ňou neraz ľahkomyseľne a hriešne hazardujú.“A všetci kňazi, dekani a biskupi, ktorí si pripravujú text homílie na sviatok Sedembolestnej Panny Márie 15. septembra, by nemali mať na mysli iba symboliku Patrónky Slovenska, ale nazvať stav krajiny slovami pravdy. Či veľa razy zdôrazňovaná mravnosť, za ktorou sa skrýva často iba vlastný záujem, nie je iba, ako zasa pripomínal biskup J. Vojtaššák, mravnosťou klamárov a zlodejov.
Ľubomír Lintner