Domáce Šport Top

VIDEO Takmer tristo zničujúcich kilometrov na trati Miláno – San Rémo totálne zničilo Petra Sagana

Slovenský cyklista Peter Sagan pred štartom 111.ročníka pretekov Miláno - San Remo. Zdroj: facebook

BRATISLAVA – Už 111 ročníkov má za sebou jeden z najväčších cyklistických monumentov histórie Miláno – San Remo, no ešte ani raz nemal pred štartom toľko zmien, ako ponúkla aktuálna edícia najdlhších pretekov na Starom kontinente.

 

Zmena termínu, zmena trasy, zmena počtu tímov a počtu jazdcov, k tomu extrémne bezpečnostné opatrenia na celých 299 kilometroch. Žiadni fanatickí fanúšikovia popri trati a už vôbec nie v cieli. Dojazd ako v sterilnej bubline. Tam, kde sa každý rok tlačili tisícky divákov boli teraz iba televízne kamery, zopár traťových komisárov, rozhodcovia a nik viac. Ani novinári sa nedostali do kontaktu s jazdcami. Vyhlasovanie výsledkov prebehlo systémom rýchly príchod – rýchly odchod. Primavera, ako sa prezýva klasika Miláno – San Remo však mala oveľa viac problémov, ako bola neprítomnosť divákov či médií.

Starostovia miest pri Ligúrskom pobreží a v okolí provincie Savony odmietli totiž pre koronavírus prejazd pelotónu po miestnych komunikáciách. Stalo sa tak iba 11 dní pre štartom pretekov, čo bolo pre organizátorov takmer likvidačné. Museli expresne pripraviť novú trať a tým aj kompletne celú logistiku. Veď z tej pôvodnej zostalo iba 40 kilometrov. Vypadli aj štyri klasifikované stúpania, no ostali aspoň dve legendárne – Cipressa a Poggio. Ďalšou veľkou zmenou bolo zníženie počtu cyklistov v jednom tíme – zo sedem na šesť. Tímov sa však predstavilo až 27 – taktika a výber jazdcov tak boli alfou a omegou celkového úspechu.

Je paradoxné, že aj keď Miláno – San Remo má takmer 300 kilometrov o víťazovi sa rozhoduje na posledných 30. kilometroch – únik sa za posledných 10 rokov podaril iba raz a to Vincenzovi Nibalimu v roku 2018. Inak je to hromadný špurt, alebo špurt väčšej skupiny jazdcov. V cieľovej rovinke je to okrem toho vždy lotéria. Svoje o tom vie aj náš Peter Sagan, ktorý štartoval na Primavere už 9-krát, šesťkrát bol v elitnej desiatke, dvakrát druhý. Legendárny je Saganov finiš s Michalom Kwiatkowskim v roku 2017, ktorý prehral o milimetre.

“Bol som dvakrát druhý, niekoľkokrát štvrtý. Chcel by som vyhrať Miláno – San Remo, samozrejme, ale nie som tým posadnutý. Bude to prvýkrát v tejto sezóne, čo odjazdíme 300 km za jeden deň. Preteky trvajú takmer sedem hodín. Iná bude nielen trať, ale aj počasie. Každý tím bude mať o jedného jazdca menej, čo tiež môže zmeniť taktiku. Neviem, či práve tento ročník bude pre mňa úspešný. Dnes je všetko ťažké predpovedať,“ povedal pre portál cyclingnews Sagan pred pretekmi.

Očakával sa dramatický dojazd a hromadný špurt v hlavných úlohách s elitnými špurtérmi – Saganom, Calebom Ewanom, Alexandrom Kristoffom, Samom Bennettom, Eliom Vivianiom, Fernandom Gaviriom, Sonnym Colbrellim, Michaelom Matthewsom alebo Arnaudom Démarom. Čo meno to pojem a najlepšie čo je momentálne v ponuke. No v popredí najväčších favoritov boli iné mená. Greg van Avermaet, Julian Allaphilippe, Mathieu van der Poel a predovšetkým Wout van Aert. 25-ročný Belgičan je po reštarte sezóny v obdivuhodnej forme. V priebehu týždňa vyhral Strade Bianche, na Miláno – Turín bol tretí a trať Miláno – San Remo bola takisto ako pre neho ako vyšitá.

Sagan mal po ruke kvinteto – Oscar Gatto, Daniel Oss, Cesare Benedetti, Marcus Burghardt, Felix Grossschartner  – a bol lídrom tímu. Zloženie aké mu vyhovuje, trať akú má rád, otázkou bolo iba to, v akej bol forme, kondícii a pohode. Kým v polovici marca je na Miláno – San Remo zima, dážď, sneh a teploty okolo 15 stupňov, teraz to bol iný extrém. Dusno, horúco, slnečno s teplotami, ktoré atakovali 30 stupňov. K tomu si predstavte 300 kilometrov pri priemernej rýchlosti 45 km za hodinu a máte počas siedmych hodín galeje na dvoch kolesách. Špeciálnu motiváciu mal Philippe Gilbert. Belgičan by sa totiž víťazstvom zaradil do kráľovskej spoločnosti Eddyho Merckxa, Rogera de Vlaemincka a Ricka Van Looya, ktorí ako jediní vyhrali všetkých päť klasických monumentov. Miláno – San Remo, Paríž – Rouibax, Okolo Flámska, Liege – Bastogne – Liege a Okolo Lombardie.

Prakticky hneď po štarte sa do úniku pustila sedemčlenná skupina, ktorá si povedala všetko alebo nič. Zariskovala, no pelotón jej nevenoval absolútne žiadnu pozornosť a aj preto ani nie po 70 kilometroch mala k dobru takmer osem minút. Žiaden z elitných tímov sa nepotreboval stresovať, do cieľa bolo veľmi ďaleko a karty boli rozdané úplne inak, ako si siedmi statoční predstavovali. Tempo bolo vysoké, takmer 44 kilometrov za hodinu, čo sa ale predpokladalo. Polovicu pretekov, čiže 150 km, absolvovali jazdci za tri hodiny 43 minút, takže porcia výživných siedmych hodín na bicykli bola reálna. Nepríjemný šok museli stráviť talianski fanúšikovia, keďže 85 kilometrov pred cieľom padol Mateo Trentin. Celý poodieraný a krvavý odišiel do San Rema sanitkou a nie na bicykli.

Odvážny únik sedmičky statočných sa definitívne skončil 35 kilometrov pred koncom, pred rozhodujúcimi stúpaniami na Ciprese a Poggio. Už vtedy bola aktivita v hlavnom balíku na maxime. Vpredu sa naukladali všetky tímy, ktoré chceli mať vo finiši špurtérov, takže nervozita sa dala krájať. Každý tam chcel byť, no svoju porciu smoly si opäť vybral Julian Alaphilippe, ktorý v najnevhodnejší moment dostal defekt a musel meniť bicykel. Jeden z favoritov tak musel zmobilizovať celý tím Deceuninck aby mu pomohli dostať sa späť do pelotónu. Podobné problémy mal Alaphilippe aj na Streade Bianche, čo ho vtedy pripravilo o pódium.

Peter Sagan sa takticky držal v popredí, kontroloval si situáciu a čakal, čo sa bude diať. Mal dokonalý prehľad o najväčších konkurentoch a jeho momenty mali prísť na poslednom a rozhodujúcom stúpaní na kopec Poggio. Aj keď karty sa rozdávali už na Cipresse s priemerným sklonom 5 percent a dĺžkou 6 kilometrov. Tempo atakovali 50 kilometrovú hranicu – po šiestich hodinách a 270 kilometroch. Šialenstvo na dvoch kolesách. To všetko hralo do karát Saganovi, ktorému podobný scenár pretekov vyhovuje. Najmä keď mu 25 kilometrov pred koncom odpadol vyčerpaný od únavy ťažký súper Caleb Ewan. Ale bude to naozaj deň slovenského šampióna?

Stále tam totiž bolo 100 jazdcov a potvrdzovalo sa, že na Miláno – San Remo sa nerozhoduje v sólo úniku. Problém pre Sagana bol v tom, že na záverečné kilometre mu už chýbali domestici. Ostal mu tam iba Daniel Oss. Podobné problémy však riešili aj ďalšie tímy. Z hry totiž vypadol aj ďalší elitný špurtér Gaviria. Sagan musel nielen držať tempo, ale si aj kontrolovať všetko okolo seba. Úžasné preteky boli tiež prehľadom prvotriednej taktiky jednotlivých jazdcov. Ostávalo 20 km a už to bolo kto, z koho. Kto má ešte rezervu, kto pôjde cez bolesť, kto bude riskovať až za hranicu únosnosti?

Veľké veci sa začali diať pri stúpaní na Poggio. Útok striedal útok. Hlavný balík sa zúžil na 30 cyklistov, kde boli už iba tí najlepší. Vrátane Petra Sagana, ktorý vyzeral veľmi dobre. Žiadna veľká taktika to už nebola. Sedem kilometrov pred cieľom na vrchole stúpania vystrelil z pelotónu Alaphilippe a van Aert a obaja išli ako rakety. Každý z dvojice  to mal rozohraté na víťazstvo, ale ešte im chýbali štyri kilometre. Za nimi sa rozpútalo hotové peklo – Démare, Colbrelli, Kristoff, Sagan.

V technickom a náročnom zjazde to bolo čisté harakiri, až šialený risk o víťazstvo. Kto to ale bude? 30 cyklistov naháňalo dvojicu Alaphilippe – van Aert, no tí išli ako o život. Na méte jedného kiloemtra pred páskou mali k dobru osem sekúnd, bude to stačiť? Stačilo. 111. ročník Miláno – San Remo vyhral fantastický Wout van Aert. Sagan sa na pódium nedostal. Skončil štvrtý. Van Aert sa tak stal po Cancellarovi, Alaphilippovi a Kwiatkovskom štvrtým cyklistom, ktorý vyhral v jednej sezóne Strade Bianche a Miláno – San Remo.

“Som nesmierne šťastný. Nemôžem uveriť, že som dokázal získať tieto dve víťazstvá za sebou. Neviem, čo mám povedať. Je fantastické takto reštartovať druhú časť sezóny. Alaphilippe zaútočil celkom skoro a ja som musel stiahnuť malú medzeru. Potom som znovu odpadol, ale za mnou nikto nebol, takže som si to musel “odmakať” sám a odmena prišla, keď som ho dobehol v zjazde. Julian to v závere zahral veľmi dobre, nechal ma ťahať vpredu a ja som musel držať tempo, pretože sa približoval balík. Bolo ťažké udržiavať správnu rýchlosť a nechať si niečo aj na špurt. Nakoniec to stačilo, bolo to len o pol kolesa,” uviedol van Aert po pretekoch.

“Toto Miláno – San Remo bolo najdlhšie, ale povedal by som, že menej stresujúce ako predchádzajúce edície. Stúpanie neboli až také ťažké a pelotón začal byť nervózny až po vrchole Colle di Nava. Ešte nemám takú kondíciu, akú som mal na týchto pretekoch v minulosti. Moja forma sa neustále zlepšuje, po Strade Bianche som sa určite zlepšil, no nie som v pozícii, aby som mohol odpovedať na útok van Aerta a Alaphilippea na Poggiu. Myslím si, že moja sezóna odštartuje až na Tour de France. V neposlednom rade by som sa rád poďakoval všetkým kolegom z tímu za ich úsilie a odhodlanie,” povedal Sagan.

Nespokojný bol športový riaditeľ Bory Enrico Poitschke. “Boli to dlhé a ťažké preteky, 305 km vo veľmi horúcich podmienkach. Naša stratégia bola poskytnúť Petrovi plnú podporu na posledných 40 km a doviezť ho v dobrej pozícii pod Cipressu, zostať tam, neťahať a nasledovať. Po Cipresse bol náš cieľ sledovať jazdcov a stíhať ich. Daniel išiel sám na čele, v zjazde išiel rýchlo, kým ostatní jazdci z tímu zostali pri Petrovi a opäť ho priviedli do dobrej pozície na Poggiu. Tam prišlo k útokom a určite nám tam chýbal Daniel. Dvaja išli do úniku a Peter sa ocitol sám v skupine prenasledovateľov a nemal mu kto ťahať. Podľa môjho názoru to nie je výsledok, ktorý sme chceli dosiahnuť, no celkovo odovzdali všetci to najlepšie. Peter bol opäť blízko, tentokrát štvrtý. Je to dobrý výsledok, ale tento rok sme chceli už konečne vyhrať,” zhodnotil preteky Poitschke.

 

111. ročník Miláno – San Remo

1. Wout van Aert (Belg./Jumbo-Visma) 7:16:09 h, 2. Julian Alaphilippe (Fr./Deceuninck-QuickStep) rovnaký čas, 3. Michael Matthews (Aus./Sunweb) +2 s, 4. Peter SAGAN (SR/Bora-Hansgrohe), 5. Giacomo Nizzolo (Tal./NTT Pro Cycling), 6. Dion Smith (N.Zél./Mitchelton-Scott), 7. Alex Aranburu (Šp./Astana), 8. Greg van Avermaet (Belg./CCC), 9. Philippe Gilbert (Belg./Lotto Soudal), 10. Matej Mohorič (Slovin./Bahrain McLaren) všetci rovnaký čas

Mohlo by vás zaujímať