BRATISLAVA – Chcel vlastnou obeťou zburcovať krajinu, ktorá sa prispôsobovala novej situácii po okupácii Československa Sovietmi a ich spojencami. Svojím činom spustil reťaz ďalších tragických “živých pochodní”, ktoré boli mementom nespravodlivosti a útlaku nastupujúcej komunistickej “normalizácie”. Jan Palach sa polial horľavinou a zapálil presne pred 50 rokmi na Václavskom námestí v Prahe. Zomrel po štyroch dňoch strávených v nemocnici. Jeho pohreb sa stal na dlhé roky najvýznamnejším občianskym protestom proti komunistickej moci.
Na jeho poslednej ceste ho sprevádzali desaťtisíce ľudí, no pokoj nemal ani po smrti. V tichosti, bez toho aby bola rodina uvedomená, bol na popud vládnucich komunistov z hrobu na pražskom Olšanskom cintoríne v roku 1974 vyzdvihnutý, spopolnený a prevezený do Všetat, malého mestečka v stredných Čechách, kde Palach býval.
Pri tejto príležitosti server aktualne.cz priniesol rozhovor s jedným z jeho spolužiakov a človekom, ktorý Palacha poznal odmalička. Čisto zidealizovaný pohľad na Palacha, ako na takmer “svätého muža”, dostal kontúry reálneho človeka, ktorý sa nebál zapojiť do bitky, alebo skúšať možnosti toho, koľko bolesti vydrží. Mladík, ktorý sa stal symbolom odporu voči okupáciu a komunizmu, bol vraj až príliš živé dieťa. Nebol nespoločenský, v čase svojho činu bol študentom na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Palach chcel ukončiť cenzúru a distribúciu dezinformačného plátku okupantov
Dôvody Palachovho upálenia sa najčastejšie opisujú ako odpor voči totalite komunizmu a voči okupácii sovietskymi vojskami. Jan Palach mal ale aj veľmi konkrétne požiadavky. Opísal ich v listoch, ktoré rozoslal predstaviteľom študentov a Zväzu spisovateľov. Jedna kópia sa našla aj v jeho kabáte. Palach svoju obetu považoval za spôsob, ako Československo a jeho občanov prebudiť v čase beznádeje. Sám seba opisuje ako “pochodeň č.1”.
Žiadal zrušenie cenzúry a zákaz distribúcie tlačoviny pod názvom “Zprávy”. Tú vtedy v socialistickom Nemecku tlačili v Drážďanoch pod patronátom sovietskej armády a šírili propagandu a pokrútené skutočnosti o okupácii v auguste 1968 ako aj skutočnom stave vecí v Československu. Zároveň varoval, že je len prvým z ďalších, a že pokiaľ v krátkom nebudú splnené jeho požiadavky, budú aj iní “pochodňami”. Zároveň žiadal o podporu ľudí vo forme časovo neobmedzeného štrajku. Tá síce nikdy neprišla, no po vzoru Palacha sa objavili ďalšie podobné činy. Nikdy sa však nepotvrdila koordinácia týchto skutkov.
Palachova obeť zarezonovala aj na Slovensku
Napriek snahe komunistického vedenia o nešírení informácie o Palachovom čine sa o ňom dozvedela široká verejnosť. Najväčšiu reakciu vyvolal medzi vysokoškolákmi, ktorí pred budovou Univerzity Komenského v Bratislave držali čestnú stráž, niektorí aj hladovku na podporu Palachových požiadaviek. Štátna moc ale nepovolila žiadnu verejnú demonštrácie či zádušné omše a celú situáciu sa snažila udržať len na akademickej pôde. Bez ohľadu na to sa v deň jeho pohrebu, 25.januára 1969, konalo v Bratislave pietne zhromaždenie približne štyroch tisíc ľudí. V tento deň sa, podobne ako v Čechách, nehralo v divadlách.