Zrovna pred nedávnom, sme s manželkou hovorili o tom, že máme šťastie. Žijeme na prelome. Na prelome doby analógovej a doby digitálnej. Takže si pamätáme, aké to bolo, napríklad mať iba pevnú telefónnu linku. Alebo, odišli ste z práce a bolo utrum. Nikto na Vás nemal. Kontakt. Skrátka, mali ste po práci. Dnes vás nájdu aj na záchode, aj v posteli. Nie jeden z nás by radšej prišiel o ľadvinu, ako o mobil.
Boli to skrátka zlaté analógové časy. Boli to časy, kedy ešte neboli homosexuáli, Rómovia boli cigáni, učiteľky v jasliach mohli fajčiť v triede a deťom sa zdalo, že zaspávajú na rodičovskej grilovačke pri modrých obláčikoch neba. Neexistovala politická korektnosť, potraviny boli zdravšie, lebo na ich obaloch neboli žiadne éčka. V škole ste dostali od učiteľa facku a ani ste nemukli.
Boli to časy, kedy ešte neexistoval AIDS. Boli to dozvuky dekády detí kvetov, ktoré namiesto pozdravu sexovali, keďže väčšinou boli všetci boli tak zhúlení, že nevedeli artikulovať.
Nedávno mi deti v aute pustili hudbu. Chcel som vedieť čo počúvajú. Zrazu sa na mňa z reproduktorov vyvalil nejaký zvuk. Bol som presvedčený, že nahrali nášho suseda, keď opitý pílil motorovou pílou drevo a odpíli si nohu. Plus sanitka so sirénou k tomu. Vraj to bol fifty cent (pol dolár?). Keď som protestoval, vraj mi pustia niečo naše. Slovenské. Tak som sa musel započúvať do slaboduchej veršovanky nejakého adolescenta. Chcel vyriešiť problémy sveta. Najprv však oplakal obete trójskej vojny, obete veľkého moru v 14. storočí, ako aj svoje mizerné raňajky, ktoré mu urobila jeho nič nechápajúca matka. Pozadie tejto veršovanke robil určite zvuk motorky Jawa 500, čo bol dvojtakt a jednovalec. Mimochodom, zvuk tohto motoru bol určite aj základom rytmu diskotékovej hudby.
Boli to skrátka 70. roky minulého storočia. Zlatý vek kapiel Led Zeppelin, Deep Purple, Jethro Tull, Pink Floyd, Procol Harum, Uriah Heep, atď. Bola to predposledná dekáda boľševika. Brežnev sa ešte bozkával s kýmkoľvek, koho mu podstrčili. A Reagan si práve rozmýšľal, že pomaly je čas s boľševikom skoncovať. Ale napriek tomu, že boľševik stále vládol, slnko svietilo rovnako, vietor mal na jeseň rovnakú vôňu a verím, že aj mladé ženy voňajú dnes rovnako, ako vtedy.
Aby som preklenul čas a aby som si pripomenul atmosféru doby, pustil som si pri písaní tohto textu koncert Led Zeppelin – Celebration Day z r. 2007. Zdigitalizovaný, na DVD. (Robert Plant je už starý ded, bubeník John Bonham chýba, umrel. Zadusil sa vlastnými zvratkami. Neviem, prečo píšem „vlastnými“, cudzími ťažko… Zastupuje ho jeho syn. Uvidíme ako. Lebo lepšieho bubeníka, ako bol Bonham st. nepoznám. Bol to motor, hnal ostatných pred sebou a tí mu utekali. Asi preto boli takí fenomenálni. Teda aj preto. Mimochodom, pred niečo viac ako rokom sme boli na koncerte Jethro Tull. Lepšie povedané, Andersona a spol. Tak sme si tam sedeli, starí „rokeri“, ja, Zdeno, Ivan a naše manželky. A okolo nás samí, tak isto prestárli, ako my. Sem tam s deťmi. Teda tak cca. 30 ročnými. A Zdeno tak nostalgicky poznamenal – „Uvedomujete si, že sú tu už len tí, ktorí prežili?“ Mal svätú pravdu. Tí, ktorí prežili 70. a 80. roky, teda drogy, alkohol, potom AIDS. Starí rokeri. Ako to pekne vystihol Ozzy Osborne, „80. roky mohli byť pekné, ale si ich nepamätám. Mám okno…“)
Ale teraz už naozaj k veci. Od roku 1978 som mal problém s boľševikom. Najprv ma zobrali na medicínu, aby ma vzápätí vyhodili. Tak som skončil Prírodovedeckú fakultu, odkiaľ ma priebežne tiež vyhodili, asi pre istotu, aby som to nemal také ľahké, ale nakoniec som ju tvrdohlavo dokončil. Potom ma zamestnali. Doslova. Nie tam, kde som chcel, ale kde chceli oni. Tak som sa ocitol na Urbion-e, v spoločnosti ďalších disidentov – Kusý, Hladký, katolícky disent. Bola by to sranda, keby ma medzičasom nechceli zavrieť. Tak som chodil do práce (kde som samozrejme reálne nič nerobil), na výsluchy a na kone. Keď už to moje „zavretie“ bolo na dosah, prišiel november 89´. Tak som rýchlo „robil“ revolúciu, zakladal VPN, KDH a pod. Vtedy som už robil na SVŠT, z Urbionu ma vyhodili kvôli prezradeniu „tajomstva“. Tým tajomstvom bol pofidérny nákup vtedy embargovaného PC. Navyše som práve schovával rumunských emigrantov v bratislavskej ZOO, kde som brigádoval, ako nočný strážnik. (Ani neviem, ako nakoniec dopadli. Mali taký šialený a nelogický plán, ísť cez ČSSR do NDR a odtiaľ do NSR. Pre mladšie ročníky, trasa: Čechy – Nemecko.) Vlastne som nakoniec dopadol dosť dobre, lebo ešte pár rokov pred tým napríklad ugandský diktátor Idi Amin svojich odporcov vraj jedol… To, že to takto podrobnejšie opisujem, má opodstatnenie. Uvidíte.
Vtedy sme boli samozrejme naivní a veľa z toho, čo bude, sme ani zďaleka netušili. A tým nemám na mysli mobilné telefóny. Mám na mysli niečo iné. Za boľševika sme žili v ilúzii, že všetko to kradnutie, nepoctivosť a pod., sú „výsadou“ boľševického režimu. Po roku 1989 sme naivne očakávali spravodlivosť (nie rovnosť) a poctivosť. Kvôli tomu sme aj – každý svojim spôsobom, vzdorovali režimu, chodili na výsluchy, nechali sa fotiť ako zločinci, atď., atď. Skrátka sme chceli, aby vládol systém slobody, práv a povinností. Teraz príde to najpodstatnejšie, môj odkaz skorumpovaným politikom:
Vážení, ja, ani moji kamaráti, sme neboli v konflikte s boľševikom, preto, aby ste vy dnes mohli kradnúť!!! My sme nebojovali za slobodu kradnutia!!! My sme nechceli zmenou režimu umožniť vám, aby ste nás okrádali!!! Ja som nechodil na výsluchy preto, aby sa tu teraz niekto nezákonne a nenažrane nabaľoval!!! Tu sme sa asi nepochopili! Ja som to robil preto, aby padol jeden zločinecký režim, ktorý vraždil vlastných občanov, preto, aby moje deti mohli cestovať, keď sa im zachce, aby ich kariéra nebola závislá na členstve v nejakej strane! Aby mali príležitosti podľa svojich schopností! Ale nerobil som to preto, aby ste mali Vy príležitosť kradnúť! Nehnevajte sa, ako k tomu vôbec prídem? Pochopte to – zatiaľ čo niektorí z vás donášali, vekslovali, alebo boli v strane, my sme chodili na výsluchy, vyhadzovali z nás zo škôl… A ako k tomu prídu ostatní, tí, ktorých vtedy režim pozatváral, mučil, vraždil…? Ešte raz zopakujem tú jednoduchú, lineárnu, postupnosť – my sme tu chceli niečo zmeniť a aj sme to zmenili. Ale nie kvôli tomu, aby ste mohli kradnúť! Ale – vy ste tú zmenu využili na to, aby ste mohli kradnúť! Jednoducho, ste kriminálnici a toto je morálna pornografia. Ešte raz: My sme išli s kožou na trh, ale nie preto, aby ste vy mohli byť zlodejmi! Beztrestne.
A teraz ti, milý čitateľ, ešte objasním, prečo som to nazval morálnou pornografiou. (John Paul Jones a Jimmy Page sú ostrihaní nakrátko. Aký nezvyk…) Predstavte si, že máte kaviareň. A mesiac čo mesiac prídu za vami milí chlapci bez krku, s hlavami po požiari na vlasovom poraste a slušne si od vás vypýtajú „za ochranu“. Väčšina z vás zaplatí. Tu sú dva veľmi dôležité body:
Nepýtajú si od vás na úhradu cesty k vám a potom k šéfovi. To po prvé.
Po druhé, oni vám nalepia nejakú nálepku na dvere a všetci na okolí vedia, že vás chránia. Pokiaľ sú to poctiví výpalníci, tak naozaj. Takže síce platíte, ale ste aj chránení.
A teraz sa vráťme k tým „našim“. Riaďme sa tým, čomu sa hovorí Zdravý rozum, logika, morálka, etika.
V našej krajine, milej domovine, je jedna z najvyšších korupcií v EÚ. Tuším Gréci sú na tom horšie, možno Rumuni, Bulhari. Všeobecne národy, na ktoré radi pozeráme tak trochu z vrchu. (No a teraz Jones na klávesoch. Stále mu to ide. Inak, rád by som vedel či na tom koncerte – bol v r. – 2007, hrali na pôvodných nástrojoch. Neviem, čo sa napríklad stane s takými bubnami za 30 rokov? Do prdele, už som nejaký starý.) Zhodnime sa, že v korupcii sme lídri. A teraz prichádza zaujímavá, zásadná, morálno-filozofická otázka: Som povinný platiť dane, odvody a pod., štátu, v ktorom je taká vysoká miera korupcie??? Inak povedané, prečo by som mal prispievať do štátneho rozpočtu, keď sa z neho masívne kradne? Som povinný podporovať zlodeja? Núti ma k tomu morálka (spravil som najprv preklep, a slovo „morálka“ som napísal ako „orálka“. A v takej vážnej téme!)? Morálka ma k tomu samozrejme, nenúti. Núti ma k tomu Zdravý rozum? Ten samozrejme tiež nie. Je to niečo podobné, ako keby ste sa na čundri vyzbierali na párky, konzervy a pivo, poverili by ste dvoch, aby išli na nákup. Tí by za dve tretiny nakúpili párky, konzervy a pivo a za tretinu by si kúpili fľašu borovičku a vypili by ju sami. Následne by vám tvrdili, že párky, konzervy a pivo stáli presne toľko, koľko ste sa vyzbierali. Pokiaľ by ste zistili ich podvod, zmlátili by ste ich. Viac by ste im, samozrejme, vyzbierané peniaze nezverili. Lebo nie ste blbci! Ale tu nás niekto neustále núti, aby sme blbcami boli!!! Lebo rok, čo rok, mesiac, čo mesiac, sa niekomu skladáme na tú „borovičku“! Ale to nie je všetko, to je iba začiatok. To najlepšie ešte len príde! (Jimmy Page hrá so slákom na elektrickej sólovej gitare. Predstavte si, dá sa to. Ale týmto sa preslávil už v 70. rokoch.)
Podľa etiky, morálky a Zdravého rozumu, by ste si jedného pekného dňa povedali, že „koniec“. Že už nechcete skorumpovaným úradníkom a politikom na tú „borovičku“ prispievať. Takže, prestanete platiť dane, odvody, a pod. Alebo – budete platiť iba časť – a tú (odhadnutú) na „borovičku“ jednoducho nezaplatíte. Čo sa stane? Najprv dostanete výzvy, kontroly atď., atď. Až nakoniec príde exekútor. A vy nakoniec tú „borovičku“ zaplatíte. Aj s úrokmi. Čo je na tom ale najhoršie? Štát Vás takto násilím prinúti, aby ste mu prispievali na korupciu!!! A čo je ešte horšie, na to, aby vás prinútil, použije vaše peniaze! Za vaše peniaze totiž platí tú donucovaciu moc, ktorá vás nakoniec zlomí. Napr. políciu, súdy, exekútorov… Takže, nie len že nakoniec zaplatíte aj tým skorumpovaným úradníkom a politikom, ale ešte si aj zaplatíte donucovacie prostriedky, ktorými si od vás vynucujú svoje nelegálne peniaze. (Práve ide Stairway to heaven – Schody do neba. Táto skladba, pustená odzadu, údajne oslavuje Satana. To neviem posúdiť, ale že má, či mal, Jimmy Page blízko ku satanistom, je fakt. Kúpil aj dom Aleistera Crowleyho pri jazere Loch Ness. Dom bol postavený na troskách starého kostola, ktorý bol vypálený, spolu s rehoľníkmi, v desiatom storočí. Nasleduje Kashmir – asi to je na koncertnú interpretáciu predsa len ťažká skladba.)
No, vážení, na toto som ja naozaj na tie výsluchy nechodil. Ani moji kamaráti. Aby ste ma tu okrádali a ja vám musím platiť nie len do vrecka, ale aj políciu a súdy, ktoré ma k tomu prinútia, keď sa vzopriem. No toto nie. Väčšiu zhovädilosť som už len čítal (túto zažívam) v Solženicynovi. Spomína, ako jeden plukovník tajnej polície musel sám sebe podpísať rozsudok smrti na to, aby mohol byť aj vykonaný. Kompetencie mal totiž ešte stále iba on.
Viete, milí čitatelia, v čom sú skorumpovaní politici horší, ako tí výpalníci z ulice? (Všimnite si prosím, že ich delím na skorumpovaných a neskorumpovaných, aj keď som to až tak explicitne nenapísal. Ale keď napíšem „skorumpovaní“, predpokladá sa, že sú aj „neskorumpovaní“. Či nie?) Tým výpalníkom z ulice aspoň neprispievate „na výkon“ výpalníctva a keď zaplatíte, aspoň vás chránia. A títo??? Títo vás ani nechránia. Lebo, keby vás chránili, nechodili by ani výpalníci z ulice.
Takže, toto som Vám chcel povedať, milí skorumpovaní politici. A oznámiť, že kvôli tomuto som ani ja, ani moji kamaráti, a oni určite ešte viac, ako ja, nenasadzovali kožu za zmenu!!! Tie „Schody do neba“ mali končiť niekde úplne inde a nie vo vašich nenažraných vreckách! (Vy si nezaslúžite ani to veľké „V“ v slove Vašich!) Vy ste si tie „Schody do neba“ naozaj pustili naopak…
(Ten Jimmy Page s Plantom aspoň vyzerajú ako vyžití, zhýralí seladoni, ale ten John Paul Jones vyzerá ako kurátor múzea moderného umenia. Doprdele!!!)
S. Ten Bonham junior nebol až taký zlý, len ho tí zvukári trochu stiahli.
S. A už naozaj na záver – keď sa chcete cítiť ako frajeri, pustite si (ale poriadne nahlas!) v dobrom športovom aute „Whole Lotta love“. Ale nie v zaparkovanom! A nie na mieste spolujazdca! Ak však budete dodržiavať rýchlosť, „Whole Lotta love“ si neužijete… Ja také mám. 330hp/500Nm. Je to super!
S. Predsa len. Milí zlodejskí politici. Mám tu ešte koncert Matky všetkých hard rockových kapiel – skupiny Cream. Takže, ešte bude o čom písať.