Domáce Rozhovory Spoločnosť Top

ROZHOVOR Zakladatelia Cesty von: Generačná chudoba je veľkým problémom Slovenska. V ľuďoch vytvára toxický stres

Zdroj: TASR / Františšek Iván

BRATISLAVA – Predstavte si, že sa narodíte v chatrči. Už od detstva musíte chodiť po vodu do vzdialenej studne, na drevo do lesa a večer vám svieti len oheň v peci či sviečky. Zdá sa vám to na míle vzdialená predstava? To preto, že nežijete v chudobe. 

 

Téma generačnej chudoby sa mnohým ľuďom zdá vzdialená. Na Slovensku ju však práve teraz zažívajú tisíce ľudí. Štát si s týmto fenoménom nevie dlhodobo poradiť. Pomoc chudobným, najmä v rómskych osadách, preto do rúk vzali aktivisti a vzniklo niekoľko zaujímavých projektov. Glob.sk vám postupne predstaví niektoré z nich. Prvým je organizácia Cesta von, ktorá sa zameriava na rozvoj najmenších detí. Zistilo sa totiž, že práve vek od narodenia po tretí rok je v niektorých smeroch pre dieťa najdôležitejší. Ich rodičia, ktorí sami vyrastali v osade, pritom často nevedia, že s dieťaťom je potrebné pracovať, a že aj taká “banálna” vec, akou je štvornožkovanie rozvíja mozog. Nemajú to totiž odkiaľ vedieť – ich rodičia to nevedeli tiež, k internetu, ani ku knihám prístup nemajú. Riaditeľ Cesty von Pavel Hrica a projektová manažérka Oľga Shaw pre Glob.sk vysvetlili, ako nápad na projekt vznikol, ale aj to, kto sú “omamy” a prečo sú pre projekt dôležité.

*Rozhovor sme robili s oboma respondentmi naraz –  pre Oľgu Shaw používame skratku O.S. a pre Pavela Hrica P.H.

 

Ako vznikol nápad založiť organizáciu Cesta von?

– O.S. – My sme boli s Paľom Hricom kolegovia v Nadácii Pontis, obidvaja sme tam dlhodobo pôsobili a venovali sme sa rôznym témam vrátane témy generačnej chudoby. Preto sme založili organizáciu Cesta von. Pôvodne sme rozmýšľali, ako túto tému riešiť, pretože je to problém aj Slovenska. Chceli sme skúsiť vymyslieť projekt na zamestnávanie ľudí z chudoby. Ale keď sme sa tomu začali venovať, tak sme zistili, že tí dospelí ľudia, ktorí si hľadajú zamestnanie a žijú v chudobe, sú vo veľmi zlej situácii. Nie sú vzdelaní, nemajú základné zručnosti. No a my sme postupne zisťovali, že na strednej škole je už neskoro, že na základnej škole je neskoro. A že už aj tá škôlka je v princípe neskoro. Preto sme chceli začať od začiatku. Preto sme študovali aj programy, ktoré fungujú v zahraničí. Aj výskumy ukazujú, že keď sa deti podchytia vo veku od nula do troch rokov, tak dosahujú lepšie výsledky. Aj mozog sa vtedy ešte veľmi formuje a keď vtedy dostane správnu stimuláciu, tak ten toxický stres, ktorý je v chudobe prítomný, sa dá eliminovať.

 

Projekt Cesta von sa venuje generačnej chudobe. Zdroj: Glob.sk

Čo je to podľa vás generačná chudoba a ako sa prejavuje na Slovensku? 

-P.H.- Je charakterizovaná tým, že vaši rodičia aj starí rodičia žili v chudobe. To znamená, že vy ste sa neocitli v chudobe náhle – kvôli chorobe, rozvodu alebo čomukoľvek. Do chudoby ste sa narodili a vaši predkovia v tej chudobe žili, takže nemáte navnímané inštinkty, ako sa správať v strednej triede a ako uspieť. Bežný Róm z osady vie, ako si poradiť a uspieť v chudobe, ako prežiť hlad a podobne. Nemá ale navnímané, ako sa treba správať na pracovnom pohovore, aký slovník tam používať, často chýbajú základné hygienické návyky či znalosť takej veci, ako je používanie príbora. My im môžeme vyčítať, že to nemajú, ale oni sa  do toho predsa len iba narodili, nikto ich to nenaučil a preto to nemajú odkiaľ vedieť. Generačná chudoba sa dedí a je to oveľa ťažšie, ako keď schudobniete zo strednej triedy. Vtedy viete, čo robiť, ale keď vám inštinkt chýba, musí vám pomôcť niekto iný. Lebo inak je to beh na niekoľko generácií.

Váš projekt funguje pomerne jednoducho. Vyškolíte rómsku ženu (omamu) na prácu s najmenšími deťmi a ona potom pracuje s inými mamami v osadách a učí ich dôležité veci pre prácu s dieťaťom. Má pomenovanie omama nejaký špecifický význam? 

– O.S. – Omama je vlastne prebraté slovo z nemčiny, znamená stará mama. Je to symbol toho, že v chudobných rodinách chýba generácia starších žien, ktoré by tie maminky učili a odovzdali im svoje poznatky. Pretože častokrát sa aj oni samé narodili do rovnakého prostredia a tie vzorce správania sú rovnaké. Tak, ako sa s nimi nikto nehral, tak ani oni nevedia, že to majú robiť so svojimi deťmi. Oni nevedia, že je to dôležité. Venujú sa deťom tak, ako vedia, ale nemajú vedomosť, že im treba čítať, že s nimi treba pomenovávať farby. Lebo im to nikto nepovedal. Sú také krásne situácie, keď im donesieme nové hračky, že aj tie mamičky sa s nimi hrajú. Pozerajú sa, čo sa kde dá poskladať a podobne, a my vidíme ten záujem, že oni sami to nezažili.

Omamy však často musia samé prejsť školením a musia sa isté veci naučiť. Prečo ste nevybrali radšej napríklad vyškolené pedagogičky? 

– O.S. – Áno, každé 3 mesiace mávame školenia, ktorými musia omamy prejsť. Pre nás je veľmi dôležitý faktor, aby bola omamou osoba, ktorej miestni dôverujú. Musí mať ich rešpekt, aby to nebol pre nich len nejaký “gadžo z vonku”, ktorý len prenáša nejakú “gadžovskú kultúru”. Aby sa ho nebáli pozvať do domácnosti. Preto to bolo pre nás dôležité a myslím si, že to dobre funguje. Teraz ale rozbiehame spoluprácu s centrami včasnej intervencie, pre prípady, že by bola potrebná odborná pomoc, napríklad logopéda. Vtedy bude aj jemu omama otvárať dvere do komunity.

Projekt Cesta von sa venuje generačnej chudobe. Zdroj: Glob.sk

Aké činnosti vo veku do troch rokov podľa vás chýbajú chudobným deťom?

– O.S. – My pôsobíme najmä v rómskych osadách, keďže tam je generačná chudoba najväčšia. Nehovorím pritom, že je to málo podnetné protredie, ale je to inak podnetné prostredie. Detičky v tomto prostredí sú pripravené prežiť v osade a v tom prostredí, kde vyrastajú. To znamená, že tam bežne máte 6 ročné dieťa, ktoré vie narúbať drevo, uvariť polievku, postarať sa o súrodenca, vie sa dobre orientovať v priestore. Ale zase nemá rozvinutú jemnú motoriku, nedokáže držať ceruzku, nepozná farby, tvary. Lebo sa s tým nestretáva. Knižky nie sú v osadách prítomné, takže slovná zásoba je tam o dosť nižšia. Ďalšia vec je, že nevedia po slovensky, takže k tomuto jazyku sa často dostanú až v škole. Pri nástupe do škôlky už býva veľmi neskoro, aby tieto vedomosti dobehli. Školský systém na Slovensku je stavaný na strednú triedu, takže oni sú v tomto najviac pozadu a to sú tie stimuly, ktoré im najviac chýbajú. Preto sa snažíme robiť aktivity, ktoré rozvíjajú napríklad jemnú motoriku, čiže pracujeme s predmetmi, deti sa učia pomerne skoro držať ceruzku, robíme s nimi cvičenia na pomenovanie farieb. Čo je dôležité, čítame s nimi tiež knihy.

Koľko omám zatiaľ máte a v čom spočíva ich práca? 

– O. S. – Momentálne ich máme desať, začali sme s tromi a potom pribúdali ďalšie. Ich práca je chodiť do domácností a robiť lekcie pre deti vo veku do troch rokov s tým, že chodia priamo do rodín a pracujú s rodičmi. Väčšinou sú to matky, ale máme aj pár oteckov. Omama sa počas lekcie snaží mamičku motivovať k tomu, aby počas nasledujúceho týždňa stimulovala svoje dieťa. Lekcia je zameraná napríklad na jemnú motoriku, kognitívne zručnosti, hrubú motoriku, slovnú zásobu. Táto časť trvá pol hodiny a druhá pol hodina je zameraná na rozhovor s matkou. Vtedy sa rozprávajú o mamičke, tie sa často potrebujú vyrozprávať napríklad o tom, ako žijú, čo ich trápi, čo riešia. Omama sa im potom snaží pomôcť a poradiť, čo môžu v rôznych situáciách spraviť a ako môžu svoje prostredie zlepšiť a pomôcť aj dieťatku. Deje sa to na týždennej báze a každá omama pracuje na polovičný úväzok, jedna na plný. Každá pracuje s pätnástimi deťmi, takže urobí pätnásť lekcií za týždeň.

Projekt Cesta von sa venuje generačnej chudobe. Zdroj: Glob.sk

Aká bola reakcia mamičiek z osady, keď sa jedna z nich stala omamou? 

– P.H.- Ako kde. Úplne na začiatku sme sa stretli aj s tým, že mamičky pociťovali rezistenciu počas prvého týždňa či dvoch. Pretože sa logicky pýtali: “A čo sa stalo že zrovna ty, čo si tu s nami žila ako my a zrazu ty ideš učiť naše deti ako nejaká učiteľka.” Bol tam taký opatrný pohľad, pretože niekomu sa podarilo trochu sa posunúť z ťažkých podmienok a získať zamestnanie. Aj my sme mali takúto obavu. Ale netrvalo to dlho. Po pár dňoch sa to zlomilo. Na jednej strane každá omama má svoju mentorku, ktorá je v prostredí s ňou a môže pomôcť. Omamy chodia na školenia a stali sa nám aj také prípady, že sme na školenie pozvali aj jednu z tých rómskych mamičiek. A ona videla aká je to makačka, že čo všetko musí tá omama robiť. A tá “nezávislá” mamička to potom povedala doma a rozšírila tú správu. A inde to šlo prirodzene, keď sa prvé mamičky do programu prihlásili, páčilo sa im a videli v krátkom čase výsledky, tak si začali medzi sebou hovoriť. A zrazu chceli byť v programe aj ostatné.

Dá sa už hovoriť o nejakých výsledkoch? 

– P.H. – Ten najmladší vek je krásny v tom, že deti napredujú veľmi rýchlo. Omamy aj mamičky nám hovoria, že na nich vidia posun. Ale stále to berieme ako ich subjektívny pocit, myslíme si, že by napredovali tak či tak. Chceli by sme mať výsledky overenejšie a mať potvrdené, že sa zlepšujú. Aj preto sa spájame s rôznymi odborníkmi, s ktorými pripravujeme systém merania výsledkov programu. Ten by nám mal povedať viac. Ale každé dieťa je individuálne, to treba tiež zohľadniť. Ale v zásade by sme chceli zmerať, ako sa v prirodzených detských zručnostiach darí deťom z majority v porovnaní s rómskym dieťaťom, ktoré bolo v našom programe, a ktoré nebolo. Subjektívnych pocitov máme veľa, mamičky aj omamy nám hovoria, že posun vidia, ale my to chceme mať verifikovanejšie. Chceme, aby raz každé dieťa, ktoré sa do osady narodí, malo šancu získať v ranom veku lepšie základy. Tak by to bolo skvelé. Ale sme ešte len na ceste a pomôcť musí aj štát.

Podporuje vás vo vašom úsilí aj štát? 

-P.H.- Ako som spomínal, začínali sme odspodu, ako bežní občania, ktorí chcú okolo seba niečo zlepšiť. Najprv sme podporu získavali z malých darov od kamarátov a známych. Postupne sa pridávali ďalší ľudia, ktorým sa projekt páčil. Dary bežných ľudí sú pre nás stále najdôležitejší zdroj. Podporilo nás i niekoľko firiem a iných nadácií. Štát nám dal malý dočasný príspevok na zamestnanie dvoch dlhodobo nezamestnaných žien. Nedávno sa nám podarilo získať určitú podporu z Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity aj z tzv. nórskych fondov. Keďže v osadách zamestnávame už 10 omám a hradíme i ich mentoring, vzdelávanie a ďalšiu podporu, mesačne nám z účtu odchádza slušná suma, na ktorú musíme vyskladať rôzne zdroje. Deti, ktorým sa venujeme, budú mať omnoho lepšie základy do života, ako ich rovesníci v osadách. Vďaka tomu môžu z pravdepodobných poberateľov dávok vyrásť prispievatelia do systému, čiže spoločnosti sa takáto investícia do raného veku mnohonásobne oplatí. Preto si myslíme, že pre štát je výhodné pri šírení takejto práce prevziať zodpovednosť a väčšiu rolu.

Projekt Cesta von sa venuje generačnej chudobe. Zdroj: Glob.sk

Myslíte si, že práca s takýmito malými deťmi by mohla problém generačnej chudoby vyriešiť celoplošne na celom území Slovenska?

– O.S. – Nemyslím si, že je to nejaká zázračná tabletka, na základe ktorej vyliečime celý problém generačnej chudoby. To určite nie. Ale je to jeden z dôležitých dielikov, ktorý by mal byť doplnený o komplexné riešenia. Je to jedna z najdôležitejších vecí, pretože keď sa dieťa v ranom veku nepodchytí, tak všetky ostatné veci sú už len hasením problému. Ak si necháme záležať na prevencii, tak sa deti z osád budú vedieť lepšie uchytiť už v škôlke, potom v škole a neskôr nebudú mať taký problém zamestnať sa.

– P.H.- Aj preto sme začali už od malých detí, pretože aj podľa zahraničných výskumov to považujeme za najefektívnejšie. Ale potom sú tu ďalšie dôležité veci, je to bývanie, práca a vzdelanie. To je trojčlenka, v ktorej sa pohybujeme a ktorá je veľmi dôležitá. Vo všetkých oblastiach treba zabrať, lebo sa ovplyvňujú, sú prepojené.

– O.S. – Ďalšia vec, ktorá je dôležitá, je scitlivovanie spoločnosti. Môže byť človek z osady, ktorý je schopný a pripravený sa zamestnať, ale kým ho spoločnosť neprijme, tak to nepôjde.