BRATISLAVA – Školáci si dnes zo školy priniesli polročné vysvedčenia. Pre mnohých to bolo po prvýkrát. S radou ako by mal rodič správne reagovať pri pohľade na polročné vysvedčenie, sme sa obrátili na detskú psychologičku. Eva Gajdošová z Katedry psychológie Paneurópskej vysokej školy prezradila aj to, ako najlepšie motivovať dieťa k lepším študijným výsledkom.
Polročné vysvedčenie nie je verejnou listinou ako samotné koncoročné vysvedčenie. Ako by mal rodič vnímať toto hodnotenie?
– Polročné vysvedčenie berme ako takú malú generálku, ktorá dieťaťu aj jeho rodičom signalizuje, či vôbec musí naše dieťa v učení pridať. Ak áno, ktorých predmetov sa to týka, ktoré zlé návyky v učení je žiaduce uňho eliminovať. Dokonca aj to, či zlé známky nesignalizujú, že naše dieťa je žiakom so špecifickými výchovno-vzdelávacími potrebami, napr. má dyslexiu alebo dyskalkuliu, a má preto problémy s cudzími jazykmi či v matematike. Alebo je všetko v poriadku a rodičia a deti sa z vysvedčenia tešia. Zo psychologického hľadiska je však žiadúce, aby práve prváčikovia boli ocenení pozitívne.
Môžu byť deti pred odovzdávaním polročného vysvedčenia v strese?
– Našťastie, ak polročné vysvedčenie nie je dobré, ročník sa kvôli nemu neopakuje. Teda deti prežívajú určite menší stres pred polročným ako pred koncoročným vysvedčením: vidia pred sebou ešte šancu, že si môžu do konca roka známky opraviť.
Aký spôsob prípravy by mal rodič zvoliť na to, aby docielil so svojim dieťaťom zlepšenie študijných výsledkov?
– Známky nás dokonca môžu upozorniť na to, že treba zmeniť štýl učenia nášho dieťaťa. Každý máme svoj vlastný štýl učenia. Treba len zistiť, ako sa efektívne učiť, aby si vedomosti dobre zapamätal, vybavil, podržal čo najdlhšie v pamäti, spájal fakty do súvislostí a iné. Niektorému dieťaťu vyhovuje učiť sa večer, inému hneď poobede, ďalší si musí učivo ešte ráno preopakovať, sú žiaci, ktorí si musia dôležité fakty podčiarkovať, vyfarbovať podstatné, poznatky ešte raz prepisovať, či učiť sa učivo nahlas, robiť si schémy, tabuľky, pri memorovaní sa prechádzať, mať zapnutú hudbu či pustený televízor. Tieto špecifiká treba u dieťaťa rešpektovať a nenútiť ich do štýlov učenia, ktoré im nevyhovujú, ale vyhovovali v minulosti ich rodičom.
Vnímajú deti dobrú známku ako niečo, čo ich má motivovať k ďalšiemu štúdiu?
– Len málo detí má vnútornú motiváciu pre učenie – túžbu získavať nové poznatky, nové informácie, nové vedomosti pre seba samého, hlavne v mladšom školskom veku. Častejšie sa učíme, aby boli rodičia s nami spokojní, aby nás pochválili, aby nás odmenili.
Funguje na deti viac pochvala za dobré známky alebo hrozba za zlý prospech?
– Samotná dobrá známka je tiež motivačným prvkom, nefunguje však univerzálne, najmä ak ňou pohŕdajú samotní rodičia. Záporná motivácia (hrozba trestu, strach, časový stres) je síce občas hnacím motorom do učenia, ale väčšinou nemá správny efekt, dieťa ujde pri prvej príležitosti k inej činnosti. Výsledkom je zlá známka a žiaden dôvod na ďalšie učenie. Taký malý začarovaný kruh.
Ak sa už rodič rozhodne, že dieťa za dobrý prospech odmení, aká by mala byť výška odmeny? Je správne siahať po drahých daroch?
– Niektorí rodičia dávajú svojim deťom skutočne drahé a nákladné dary. Motivácia do učenia materiálnymi vecami alebo finančnou odmenou je do istej miery riskantná, pretože môže spôsobiť, že sa dieťa bude učiť skôr pre peniaze a nie preto, aby získaval nové poznatky, informácie, vedomosti pre seba samého. Hlavne mladšie deti však odmenu za vysvedčenie očakávajú a táto odmena vie ich povzbudiť do učenia. Môže však ísť aj o odmenu v podobe rodinného výletu, lyžovania alebo korčuľovania spolu s rodičmi, spoločnej hre na počítači, kúpe konštruktívnej hry či hry rozvíjajúcej tvorivosť alebo fantáziu.
Akým reakciám by sa rodičia mali vyvarovať keď dieťa donesie zlé vysvedčenie?
– Určite sú z vysvedčenia, aj polročného, niektorí žiaci, ale aj ich rodičia sklamaní, smutní a niekoľko dní bez nálady. Psychológovia odporúčajú, aby sa dieťa aj napriek tomu stretlo s pochopením, nie s tvrdou kritikou. Teda za horšie známky dieťa netrestať – ani fyzicky, ani psychicky (napr. niekoľkodňovým či týždňovým mlčaním) a tiež ho nepodmieňovať láskou: „Keď donesieš štvorky, tak ťa prestanem ľúbiť“. Tresty dieťa skôr demotivujú, vedú do ľahostajnosti, odporu a rezignácie „nech robím čo robí, aj tak som neschopný“ a málo štartujú k tomu, aby malo chuť sa zlepšovať.
Existuje nejaký zaručený spôsob, ktorým rodič dokáže ,,podržať” svoje dieťa aj napriek zlej známke?
– Skôr sa usilovať lepšie poznať svoje dieťa, na čo má, na čo nie, kde má predpoklady byť dobrý, a kde to pôjde ťažko, kde má svoje silné stránky, svoje potenciality, a tie následne rozvíjať. Dieťa iste ocení ak mu ponúkneme pomoc: „Skúsime to budúci polrok spolu, pomôžem ti pri učení.“
Aká je situácia v slovenských domácnostiach, zaujímajú sa priebežne rodičia o študijné výsledky svojich detí?
– Rodičia by mali oveľa častejšie komunikovať so školou, s triednou pani učiteľkou či učiteľmi predmetov, aby vedeli, ako dieťa v škole priebežne pracuje, v čom sa mu darí, čo mu ide naozaj výborne, čo menej dobre, aby získavaním týchto informácií boli na polročné a koncoročné učebné výsledky svojho dieťaťa dopredu pripravení. Samotná zlá známka je už trestom a ruku na srdce – niekedy sme vinní aj my rodičia. Prišli sme unavení z práce a uspokojili sme sa s tým, že je všetko OK, že dieťa sa samo naučilo, že ho netreba preskúšať a skontrolovať prípravu na druhý deň. Zanedbali sme aj my kontrolu a monitoring.
Pokiaľ je v rodine viac školopovinných detí, je dobré porovnávať ich študijné výsledky a davať za vzor jedno druhému?
– Existujú tiež rodičia, ktorí sú skoro stále nespokojní. Jedná sa o ambicióznych, príliš ctižiadostivých rodičov, ktorí svoj život a život svojho dieťaťa zredukovali len na výkon, výkonnosť, dobré známky, len jedničky! Práve títo perfekcionistickí rodičia môžu vyvolávať u dieťaťa strach, ak dostane dvojky a nie jednotky. Dieťa začína o známkach klamať, zatĺkať, neinformovať rodičov. Časté upozorňovanie dieťaťa na neschopnosť či jeho časté porovnávanie so schopnejším a úspešnejším súrodencom môže vyústiť v to, že sa toto dieťa začne považovať za neschopného, hlupáka, bezvýznamného človeka, bez akýchkoľvek dobrých vlastností. Podceňuje sa, má komplexy menejcennosti, bojí sa prejaviť svoj názor (však som hlúpy), ozvať sa nahlas v kolektíve, presadiť svoje nápady a sny. Dokonca strach môže viesť niektoré úzkostné deti aj k útekom z domu, túlaniu sa, zdržiavať sa mimo domu, zapadnúť do partie, ktorá ich berie, takých akí sú, úplne najhoršie sú suicidálne pokusy detí alebo sebapoškodzovanie, s ktorými sa začíname my učitelia a psychológovia stretávať.
Sú dobré známky vždy zárukou úspešného života?
– Je naozaj dôležité, aby vaše dieťa malo na vysvedčení samé jednotky? Dosť často sa stáva, že práve takýto jednotkár v bežnom pracovnom živote nezvláda praktické činnosti a naopak trojkár, ktorý preliezal s odretými ušami sa stane veľmi úspešným podnikateľom či manažérom. Známka na vysvedčení nemusí byť kritériom úspešnosti, niekedy je výsledkom zhody okolností a povedzme si pravdu, občas aj vzťahu učiteľa a žiaka. Je veľmi málo detí, ktoré majú univerzálny talent na všetko. „Čistí“ jednotkári okrem toho veľakrát využívajú svoju dobrú povesť na dosiahnutie výbornej známky aj z predmetov, ktoré nie sú ich doménou. Možno práve vaše dieťa získa Nobelovu cenu za literatúru, hoci malo v škole z matematiky trojku.
