Mnohí si myslia, že život rehoľných sestier v kláštornom spoločenstve je dotovaný z charity, či z biskupského úradu. Avšak opak je pravdou. Z čoho financujete váš každodenný život?
– Ach tie peniaze. Každá z nás, ktorá má zdravé ruky a nohy, pracuje. Učíme v školách, alebo sme zamestnané ako opatrovateľky či ošetrovateľky. Tie, ktoré si svoj život odžili, majú dôchodok. Nik nás nedotuje. Žijeme z toho, čo si zarobíme. A ak máme naviac, tak sa radi rozdelíme.
Keď porovnáte váš predchádzajúci život s tým súčasným, chýba v ňom teraz niečo?
– Nie. Som si istá, že môj život teraz je bohatší, ako ten predchádzajúci. Mám všetko, ničoho sa nemusím báť, Boh je so mnou. Vždy mi pomôže, aj keď to niekedy nie je jednoduché. Nosím v srdci túžby, ktoré sa napĺňajú a som si istá, že človek by ich nevedel naplniť. To je to povolanie, o ktorom sa veľmi ťažko rozpráva.
Museli ste sa niečoho vzdať?
– Nikdy som nemerala život pravítkom typu: „toto musíš opustiť.“ Nerada robím veci „nasilu“. Skôr sa pozerám dopredu a pýtam sa: „čo mi toto rozhodnutie prinesie do života?“ Takže ak môžem, vymením vašu otázku, či som sa musela niečoho vzdať, na opozitum: „Čo mi priniesla táto cesta?“ Normálny vzťah s Bohom, ktorého som nevidela, nemala som ani zjavenie a predsa z toho, čo sa deje okolo, viem, že existuje a že je pri mne blízko. Priniesla mi priateľstvá, radosť, pokoj, odvahu, istotu, že všetko čo je náročné, smutné a ťažké, má zmysel, aj keď ho v danej chvíli nemusím vidieť. On je tam. Učím sa naň čakať.
Priblížili by ste našim čitateľom, ako vyzerá váš bežný deň?
– Je to individuálne. Kláštorný „deň“ bol iný, ako sú tie moje „domáce.“ V kláštore sa stáva niečo po piatej ráno, spoločne sa modlíme v kaplnke Ranné chvály a pol hodinu rozjímame nad svätým Písmom. V niektorých komunitách je aj svätá omša. Potom ideme do práce. Na obed sa sestry, ktoré ostávajú v spoločenstve, znova stretávajú na modlitbu breviára, a tak isto aj večer. Samozrejme je spoločné aj stolovanie a „obedný pokec“ alebo ako sa to inak volá „rekreácia.“ Deň sa končí modlitbou Kompletória. To je čas, kedy si rekapitulujeme deň – teda spytujeme svedomie a prehodnocujeme svoje činy. Po ňom ostáva čas ticha a mlčania. Samozrejme, aj odpočinku.
Moje súčasné dni sú trocha iné. Modlím sa, starám sa o maminu, učím deti v škole. Neviem povedať, ako je to presne usporiadané. Vždy je to flexibilné. Ak niečo treba, tak „hajde“ to poriešiť.
Čomu sa venujete vo svojom voľnom čase?
– Ak mám nejaký voľný čas, tak rada háčkujem hračky, ruksaky, píšem, tvorím. Venujem sa detskému divadlu a všetkému, čo súvisí s deťmi. Okrem toho máme doma troch miláčikov – dvoch psov a jednu mačku, takže aj tí si vyžadujú moju pozornosť. A, samozrejme, rada čítam.
Kde ste pôsobili, prípadne ako ste trávili dni pred týmto životným rozhodnutím?
– Vyrastala som v Sedmerovci, ale zhodou okolností sa mojím domovom stala Ilava a tak je tomu dodnes. Rada som bicyklovala, trénovala karate a robila všetko, čo prinášalo radosť a smiech. No predsa mi niečo chýbalo. Vedela som, že mi to chýba, ale nevedela som, čo to je.
