Domáce Rozhovory Spoločnosť Top

ROZHOVOR s rehoľnou sestrou: Viera nie je o kostole či o čase strávenom ,,odriekaním ruženca”

Zdroj: FB / Marcela Baginová

BRATISLAVA – Rehoľnú sestru Damiánu pozná jej široké okolie ako človeka plného životného elánu, vášnivú spisovateľku, oddanú dcéru či pedagogičku na Základnej škole v Ilave. Jej život nie je zďaleka tak fádny, ako si mnohí myslia. Už ako dieťa bola ,,číslo”. Venovala sa karate a milovala zábavu. To, čo jej v živote chýbalo, našla u Boha. S názorom, že život v reholi je len o modlitbách, sa nestotožňuje. O tom, ako sa stala členka Kongregácie Dcér Božskej Lásky, ale aj tom, čo na jej radikálnu životnú zmenu povedala rodina, sa Glob.sk rozprával s MARCELOU BAGINOVOU.  

 

Veľa detí si v rannom veku predstavuje, ako bude ich život vyzerať, keď budú dospelé. Aké boli vaše pôvodné plány?

– Neviem, či som mala niekedy nejaké plány. Bola som dosť nerozhodná, dokonca som ani nevedela, na akú strednú školu chcem ísť. Gymnázium bola voľba mojich rodičov. A potom sa stalo niečo, čo zo mňa, ako z neveriacej dievčiny, urobila človeka, ktorý bol naplnený radosťou, odhodlaním. A ja som spoznala nový zmysel života. Aj keď to možno bude vyznievať fanaticky, tak s istotou viem, že mi ho dal Boh. Viem aj to, že viera nie je o kostole, o čase strávenom „odriekaním ruženca“, ale o láske a o radosti. Ak stretnete niečo nevysvetliteľné, všetko sa vám obráti naruby… Ale to je dlhý príbeh.

Kedy ste si uvedomili, že chcete život zasvätiť Bohu?

– Bolo to tak postupne… stredná škola. Prvé lásky, ktoré boli krásne, ale nenapĺňali ma. Chcela som viac, a uvedomovala som si, že chlapec, do ktorého som bola zamilovaná, mi nemôže dať to, po čom vtedy túžilo moje srdce. Nevedela som si predstaviť, že by som vychovávala tri – štyri deti, túžila som aspoň po dvadsiatich. No čo vám poviem, mám ich teraz toľko, že ich neviem ani spočítať.

Koľko rokov už vediete takýto spôsob života?

– Nemám rada matematiku. Svoj postoj k životu som zmenila na strednej a potom pomaličky, po krokoch som naštartovala. Skončila som gymnázium a skúsila prežiť rok v reholi, pričom som hľadala odpoveď na to, či to miesto je to „pravé orechové“.

Cestu k Bohu objavovala postupne. Zdroj: FB / Marcela Baginová

Čo vás k tomu viedlo?

– Asi to bude znova znieť zvláštne, ale neboli to veci. Bol to Niekto – s veľkým „N“. Tak ako chlapec alebo dievča vie, že ten druhý je jeho životný partner a že chce s ním stráviť zvyšok života, tak isto je to aj s rozhodnutím sa pre zasvätený život. Jednoducho človek nadobudne istotu, že miesto, čas a okolnosti, ktoré práve prežíva, sú jeho životným štýlom a povolaním. Tak jednoduchá odpoveď. Nebolo to „čo“, bol to „Niekto“ a to je Ježiš.

Ako reagovala vaša rodina a priatelia na túto zmenu?

– Keďže ma poznali a vedeli, čo som za číslo – 7 rokov karate, veselosť, zábava – tak si mysleli, že ma to prejde. Že sa vybúrim, vyskúšam, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a vrátim sa späť. Po niekoľkých rokoch, si pomaly zvykli. A dnes, keď som síce rehoľnou sestrou, ale nie som v kláštore, tak sa tešia so mnou.

Stalo sa vám, že ľudia s ktorými ste v kontakte, vás ,,zásobujú” absurdnými otázkami o vašom spôsobe života? Ak áno, čo im vŕta hlavou?

– Teraz už ani nie. Zvykli si, že sa viem lyžovať, korčuľovať, jazdiť na aute…že som jedna z nich. Vzťah s Bohom nie je o tom, či človek nosí habit, alebo nie, ale o tom, čím žije, ako sa správa k ľuďom, a najmä o tom, či im dokáže načúvať. Občas majú s mojim oblečením problémy deti, ale aj rodičia, keď im vysvetľujú, prečo mám také šaty. A neraz sa pozabávam aj na tých, čo vychádzajú z krčmy. Raz si jeden pán seriózne myslel, že má zjavenie Panny Márie, tak som sa ho povypytovala na rodinu a prehovorila mu do duše. Potom sme sa pomodlili Zdravas Mária a zdrhla som. Neviem, či to malo na neho nejaký pozitívny účinok, ale často sa za neho modlím.

Ste súčasťou Kongregácie Dcér Božskej Lásky, tvz. Marianky. Čím sa toto spoločenstvo líši od iných?

– Je to rehoľné spoločenstvo, ktoré žije charizmu svojej zakladateľky Matky Františky Lechnerovej. Bola to žena, ktorá počúvala Boží hlas. Žila vo Viedni a vnímala problémy mladých ľudí tej doby, najmä dievčat, preto zakladala školy, kde sa mohli vzdelávať, ale aj učiť ručným prácam. Jej veľkosť spočíva aj v tom, že šla pomáhať tam, kde videla, že je to potrebné. A to sa mi páči.

Ja som taká zvláštna „sestra“. Nebývam v kláštore. Keďže som jedináčik a mojej mamine, neslúži už zdravie tak, ako by malo, tak mám povolenie sa o ňu starať. Preto bývam s ňou v našom domčeku.

Sestra Damiána vie lyžovať, korčuľovať či jazdiť na aute. Zdroj: FB / Marcela Baginová