Domáce Šport

ROZHOVOR s Dáriusom Rusnákom o šampionáte v Edmontone: Na najlepších stále nemáme

Legendárny československý hokejista a útočník Slovana Bratislava Dárius Rusnák. Zdroj: TASR / Martin Baumann

BRATISLAVA – Slovenská hokejová reprezentácia skončila na svetovom šampionáte v Edmontone na ôsmom mieste. Výsledkový posun oproti predchádzajúcim majstrovstvám sveta nebol žiadny. Opäť sme vyhrali iba jediný zápas a ďalšie štyri prehrali. Rozdiel medzi nami a najlepšími na svete – Kanadou, USA, Ruskom, Švédskom a Fínskom – je totiž stále priepastný. Potvrdzujú to individuálne aj tímové štatistiky, kde bol iba Oleksij Myklucha najlepší vo vyhratých buly a Šimon Latkóczy tretí medzi brankármi. O šampionáte, budúcnosti, ale aj o hráčoch reprezentačnej dvadsiatky sa Glob.sk rozprával s legendárnym útočníkom a kapitánom majstrov sveta z roku 1985 Dáriusom Rusnákom (61).

 

Ako by ste zhodnotili šampionát a naše celkové ôsme miesto?

Bol som prekvapený najmä po prvých dvoch zápasoch z toho, ako sme to odohrali proti Švajčiarsku a Kanade a aký bol náš herný prejav. Tajne som dúfal, že by sme mohli prekvapiť. Bol tam vidieť určitý progres a to najmä proti Kanade, kde sme zbytočne iba nevyhadzovali puky, snažili sme sa kombinovať a niečo tvoriť. V ďalších zápasoch, najmä s Fínskom alebo USA, nám to už tak nešlo, nestíhali sme korčuliarsky, ale tým, že sme mali na šampionáte mladé mužstvo, sa môžeme v ďalších rokov zlepšovať.

Na MS sme mali jedno z najmladších mužstiev vôbec. Napriek tomu sme nedostávali veľa gólov, no zároveň sme ich ani veľa nedávali. Nie je to paradox, že sme mali lepšiu obranu ako útok?

Pokiaľ sme si udržali puk, chceli sme hrať, kombinovať a nielen brániť tak, ako proti Kanade, potom náš herný prejav nebol zlý. Len sme nedávali góly. Dôvodom bola aj malá herná prax nášho mužstva pred šampionátom. Hráči dlho nehrali a potom chýba cit na hokejkách a situácie pred brankárom nie sú zautomatizované. Ale myslím, si že máme hráčov, ktorí vedia strieľať.

Koho by ste individuálne vyzdvihli? Kto vás prekvapil a potešil?

Páčil sa mi Šimon Nemec, ktorý je ale ešte veľmi mladý. Vidno, že pre neho je svet ešte gombička. Útočil si ako chcel, aj keď je to súčasný moderný hokej. Je to veľká nádej a talent slovenského hokeja. V obrane ma zaujal Samuel Kňažko, ktorý by to pomohol onedlho skúsiť aj v A reprezentácii. V útoku potom najmä trojica Juraj Slafkovský, Martin Chromiak a Michal Mázik. Celkovo sme boli na tom korčuliarsky o poznanie lepšie ako po iné roky, ale musíme pridať v osobných súbojoch a individuálnych schopnostiach. Tam máme stále veľké resty.

 

Slovenskí hokejisti skončili na svetovom šampionáte hráčov do 20 rokov v Edmontone na ôsmom mieste. Zdroj: TASR / AP

Už tretí rok po sebe sme skončili na ôsmom mieste a rozdiel medzi elitou ako Kanada, USA, Rusko, Švédsko a Fínsko je stále obrovský. Prečo je to tak?

Rozdiel je stále veľký. V kvalite aj v kvantite, oni majú každého jedného hráča niekde inde ako sú naši hokejisti. Majú na výber koho nahradiť a na akom poste. My máme troch – štyroch výborných hráčov, ktorých nevieme nahradiť, oni s tým nemajú problém. Tam je ten rozdiel badateľný. Ale aj keď sa porovnávame s Nemcami, ktorí mali takisto iba štyroch – piatich hráčov na top úrovni, dokázali s nimi uhrať čo potrebovali. Najmä trojica John Peterka, Florian Elias a Tim Stuetzle bola neskutočná. S nimi sme ešte na jednej úrovni, ale na najlepšiu päťku Kanada, USA, Rusko, Fínsko, Švédsko nám ešte veľa chýba.

Ako do budúcnosti posunúť našu dvadsiatku ďalej? Vrátiť sa k pôvodnému reprezentačnému projektu?

Nikto pred sezónou nevedel, ako to bude v extralige vyzerať, preto sa ani nenakupovali hráči zo zahraničia. Takže nastala možnosť, aby títo mladí hráči začali hrať najvyššiu súťaž. Ale postupom času začali z ligových mužstiev vypadávať a ich celková minutáž na ľade klesala. Preto si myslím, že ak by sa udržal alebo znížil počet zahraničných hráčov a museli by hrať naši mladí hokejisti, tak by to bolo riešenie ako pomôcť reprezentácii do 20 rokov. Ale treba aj povedať, že potom by úroveň ligy išla dole. Sú iba dve možnosti. Ísť týmto smerom alebo sa vrátiť k predchádzajúcemu modelu a projektu s dvadsiatkou. Možno nie až tak úplne ako v minulosti, ale hráči musia hrať ťažké zápasy. Potrebujú konfrontáciu s dospelými a bez toho by sa nikam neposunuli. To im aj teraz na šampionáte chýbalo.