BRATISLAVA – Je ctižiadostivý, pracovitý a cestovanie je jeho život. Vyštudovaný lekár sa svojmu remeslu ale trošku minul. Túžba objavovať prerástla do vášne, ktorá dnes nepozná limity. Z koníčka sa po čase stala ,,droga”, vďaka ktorej navštívil ako prvý Slovák každú krajinu sveta. Glob.sk sa rozprával s riaditeľom cestovnej kancelárie BUBO travel ĽUBOMÍROM FELLNEROM (50) aj o tom, čo mu cestovanie dalo a čo zas zobralo. Cestovateľa sme aktuálne zastihli v Jordánsku.
Čo vás priviedlo k cestovaniu?
– Lekári vždy boli polyhistori, aj Kukučin. Cestovanie je súčasťou vzdelania. V mojom prípade sa to stalo akosi prirodzene. Môj pradedo oboplával v 19. storočí Zem. Zrejme je niečo aj v génoch.
Aká bola prvá krajina, ktorú ste navštívili a za akých okolností to bolo?
– Rakúsko po otvorení hraníc. Prestrihali sme dieru v plote, kanojku dali na rieku Morava a plavili sa dole. Na slovenskej strane bol ešte stále plot a nevedeli sme tadiaľ vystúpiť na breh. Na Rakúskej strane už plot nebol.
Máte spočítané, koľko času ste zo svojho života obetovali cestovateľskej vášni?
– Posledných 30 rokov cestujem stále. Ak necestujem, tak o cestovaní rozmýšľam. Aj teraz píšem z Aqaby v Jordánsku a o dva dni už budem v Delhi v Indii. Cestujem veľmi rýchlo a kvalitne. Neležím týždeň, dva v jednom hoteli. Vždy sa zdržím maximálne dva dni a idem ďalej, ďalej. Veľmi intenzívne. Cestovaniou som venoval roky života. A strašne veľa peňazí. Kto tvrdí, že bude cestovať a živiť sa instagramom na Slovensku, tak klame. To síce môže, ale bude cestovať po Balkáne.
Navštívili ste ,,klasické dovolenkové destinácie” našincov, ale aj krajiny, do ktorých sa turisti normálne nehrnú. Mali ste niekedy strach?
– Stále mám strach. Mal som ho aj teraz, keď som letel do Líbye. A dnes, keď sme leteli privátnym lietadlom, aby sa to našim klientom páčilo. Možno slobodní mladí muži nemajú také záväzky, ako ja. Nechýbajú, okrem mamičky, nikomu. Nebojí sa iba blbec.
Boli ste niekedy v ohrození života? Ochoreli ste na nejakú exotickú – netypickú chorobu?
– Volajú mi rodičia detí, ktoré ochoreli na tropické choroby. Spali v lacnom hosteli, ich imunita sa znížila a teraz sú v ohrození života. Keď som bol mladý, robil som aj ja chyby. No nikdy som neochorel na žiadnu tropickú chorobu. Ako vyštudovaný lekár rozumiem princípom chorôb. Tropickej chorobe sa dá vyhnúť na 99,9 percent.
Často sa hovorí: iný kraj-iný mrav. Stretli ste sa s niečím, čo prekvapilo alebo šokovalo aj vás, človeka, čo precestoval celý svet a videl toho naozaj už veľa?
– Stále ma veci šokujú a práve toto vyhľadávam. Naposledy som bol na jednom festivale v Nigérii, v oblasti Abalak, ďaleko od civilizácie. Tu má kmeň Mbororo (volám ich čarodejníci Sahelu) “dámsku volenku”. Mladí chlapci sa postavia do radu, maľujú sa a usmievajú. Tancujú a dievčatá nemusia nič robiť, iba prídu a šťuchnú chlapca, ktorý ich zaujal. A idú spolu za kríček. Za večer si dievča vyberie viac chlapcov a získa takto skúsenosti. A často aj dieťa. Jeho gény sa týmto aktom dobre vykrížili. Dieťa potom opatruje stará mama a mladé dievča už vie, čo a ako. Takto liberálni nie sú ani Škandinávci.
Nie každá krajina srší bohatstvom a prepychom. Kde ste najviac pociťovali sociálne rozdiely?
– To je zrejme USA, Británia a India. V Indii poznám najnižšie kasty, ale aj tie najvyššie. Zoznámili ma s najbohatším Indom, pánom Mukeshom Ambani. V týchto krajinách sú priepastné rozdiely, ale India je zvyknutá na kasty. My v Európe sa od čias francúzskej revolúcie tvárime, že sme si všetci rovní. Chceme, aby Sagan bicykloval a potom rozdelil svoju výhru medzi ostatných cyklistov – teda od Sagana to nechceme, ale od úspešných v biznise áno. No tento princíp vedie k úpadku. Nerovnosti sú normálne. Raz sa darí jednému, potom druhému. Respektíve, deti Sagana vôbec nemusia byť dobrí cyklisti a všetko minú, ak to neminie už on sám. Každopádne, úspech treba podporovať a nie iba zdaňovať – viem, že je to nepopulárny názor. Ale iný názor vedie k stagnácii.
Mnoho ľudí tvrdí, že necestuje, lebo je to finančne náročné. Je?
– Je, ale aj kvalitná vysoká škola je finančne náročná. Všetko kvalitné je finančne náročné. Radšej menej jesť, menej piť alkohol a fajčiť, a raz za rok ísť na dva týždne von.
Aký je rozdiel v cestovaní, ktoré praktizujete vy a v tom, keď ide človek v lete na dovolenku, zaplatí si 10-dňový pobyt v rezorte?
– Ani si to neuvedomujem. Ja makám od rána do večera. Často vstávame o 4 ráno a ideme spať po polnoci. Jeme divné veci, prach ciest, natriasanie. Môj sused Talian hovorí, že to nie je BUBO tour, ale torture – teda mučenie. Ja osobne milujem to najtvrdšie cestovanie.
Zažili ste aj takúto formu cestovania, dovolenky?
– Ale áno, ja som bol vo všetkých all inclusive destináciách bežných Slovákov. V Egypte som bol 10-krát, Malorka, Kanárske ostrovy, Grécko, Turecko, Tunisko. Všetko all inclusive klasiky. Zažil som to a už viac nemusím.
Láka vás to vôbec?
– Niekde máme po dlhej makačke dva – tri dni oddychu v all inclusive rezorte. Ale ešte radšej mám, keď ma obsluhujú a veci sú “á la carte”. All inclusive je vždy tou lacnejšou dovolenkou. Chodíme do hotelov, kde máme vlastného kuchára, ktorý varí pri našom stole. No potom ideme na safari – je to v delte rieky Okavango v Botswane. Noc stojí na osobu vyše 3000 eur, čiže dvojka 6000 eur na noc. To je zaujimavá skúsenosť.
Stala sa niektorá krajina vašou ,,srdcovkou”, do ktorej by ste sa hneď vrátili? Čím si vás získala?
– India, pozajtra tam letím 42-krát. Asi to bola náhoda. Keď som tu bol po prvý raz, boli sme dvaja mladí lekári a vo Varanasi (najsvätejšom meste) sme plakali od zúfalstva. Zamiloval som sa cez slzy. No India je rozvinutá, ale aj stredoveká. Tí ľudia aj dnes žijú akoby v rôznych storočiach. To už nikde inde nie je.
Je krajina, do ktorej by ste sa už nikdy nevrátili?
– Nie, asi nie. Dokonca aj do Severnej Kórei by som išiel znova – lyžovať. Keď som tam bol, nebol sneh.
Ako prebieha vaša príprava na cestu?
– Sú cesty, ktoré som pripravoval 8 rokov. Tak dlho mi trvalo dotiahnuť nuansy (pozn. redakcie: maličkosti). Keď si to prejdem, tak potom je to už ľahké, už to môže niekto zopakovať. Ako napríklad, keď som prvý raz prešiel z Jemenu do Ománu. No mnohé cesty aj tak nikto nezopakoval, ako splav rieky zo Stredoafrickej republiky do Konga – týždeň v drevenej piroge (pozn. redakcie: čln so šťažňom a plachtou). To nie je veľká loď na hlavnej rieke Kongo, ktorá premáva každý deň a človek iba nasadne. To je primitívnosť. Ale ísť na drevenom kanoe riekou, kde žiadna takáto veľká loď nepremáva, tak to je iná káva. Už je to 10 rokov a nikto to nezopakoval. Musím však priznať, že niektoré cesty mi “naťukli” kolegovia z BUBO. Prišli po určitý bod a ja som potom mohol vyraziť ďalej, bez nich by som ani nevedel, že nejaké ďalej existuje. No aj tak som prekvapený, ako dnešní “cestovatelia” idú Transsibírsku magistrálu a tvária sa, že cestujú. Kúpia si lístok na vlak. Nevedia ani slovo po rusky, možno durak, lebo tak im mnohokrát nadávajú. Povrchnosť a primitiviztmus, to je znak “influencerov” ovplyňujúcich proletariát.
Kde ste boli naposledy? Kedy ste sa vrátili?
– Líbya – Niger, cesta po Sahare. Vrátil som sa pred 2 týždňami a dnes som na ceste okolo sveta, v Petre a zajtra letíme do Taj Mahalu. Letíme súkromným lietadlom po všetkých novodobých divoch sveta. Líbya je dnes zrejme najhoršou krajinou na cestovanie. Bol so mnou kamarát, ktorý sa týždeň predtým vrátil zo Sýrie a hovoril, že Líbya je omnoho horšia. A aj je. Krajina vo vrcholiacej občianskej vojne. No cítil som ohromnú taliansku, ale aj oveľa strašnejšiu, rímsku históriu. Líbya sa mi koniec koncov veľmi páčila.
Ako vašu cestovateľskú vášeň vníma vaše okolie, rodina?
– Moje deti sa do toho narodili. Pre nich je otec niekto, kto cestuje, kto fotí, kto premieta o cestovaní. Založil som prvý cestovateľský festival Slovenska – BUBO bal. A keď som premietal, moje deti ledva chodili, behali po pódiu. Teraz už so mnou cestujú Vychodný Timnor, Tadžikistan, Swazijsko, Francúzska Guyana, Laos, Reunion. Potápajú sa s kladivohlavými žralokmi na Galapágoch (pri ostrove Isabela), lovia pirane v džungli Surinamu a varia halászlé z piraní. Panamu, Taiwan, Kolumbiu, Hawai, Seychely, Maldivy prešla aj moja 7 ročná dcéra s mojou ženou Miškou. Máme sa veľmi radi. Mnohí, čo sú doma, sú rozvedení. My sa ľúbime.
Keď to zhrnieme – čo vám cestovanie dalo?
– Všetko. Ja som cestovanie, cestovanie som ja. Bez toho neviem dýchať, život stojí, nemá zmysel. Cestovanie je rýchle, úchvatné, fascinujúce, učím sa a zlepšujem každoročne. Pred 20 minútami som dojedol úžasnú jordánsku stravu a humus, či baba ganush – to sa nedá porovnať s tým, čo dostanete vo Viedni. Cestovanie mi otvára svet, robí ho krajším. Ak nič viac, cestovanie je veľmi zaujímavé. No tam je viac, oveľa viac.
Myslíte si, že vám aj niečo zobralo?
– Rodinu nie. Prácu nie. Priateľov? Aj moji kamaráti robia od rána do večera, ja mám šikovných známych a tí tvrdo pracujú. Čiže aj tak by som nemal s kým piť po večeroch pivo a mlátiť slamu. Ja nemám čas na nič. Príprava na cesty je tvrdá a ak niečo zanedbám, tak tú cestu nedokončím, alebo ma to bude stáť strašne veľa alebo oboje. Ja sa musím venovať príprave cesty naplno a potom zanedbávam ostatných. Keď som doma, spávam 4, max 5 hodín a oddýchnem si iba vtedy, keď cestujem. Cestovanie je drahé – už aj tým, že keby som bol doma, tak zarobím viac. Keď som vonku, tak sa nevenujem biznisu.
Ľudia majú často z cestovania strach. Boja sa neznáma, inej kultúry, zvykov, stravy, jazyka. Vy ste nikdy nemali strach ísť do cudzej krajiny?
– Mám strach. Líbye som sa bál. Je tam vojna, absolútne bezprávie. Nevydávajú turistické víza, platí zákaz fotografovať. Keď sme pristávali, tak zrazu lietadlo 50 metrov nad zemou začalo prudko stúpať hore. Pristáli sme 200 kilometrov od pôvodného letiska, ktoré bombardovali. Strach je tu logický. Cudzej kultúry sa ale nebojím, tá ma fascinuje. Preto cestujem, milujem všetko cudzie, čím viac, tým lepšie.
Koľko ste boli najdlhšie na cestách mimo Slovenska?
– Kedysi som chodieval na pol roka. Vyrazil som stopom do Indie a vrátil sa o pol roka. Prechádzal som juhovýchodnou Áziou. Nebol WhatsApp, nebolo nič, ani mail, s domovom som nemal kontakt. Telefonoval som 2 minúty raz za mesiac. Ale musím vám povedať, že som Indiu spoznal až po tom, čo som tu mal prenajatého sprievodcu. Bedekre (pozn. redakcie: knižný turistický prievodca) nestačia. Niekto vám tie veci musí pospájať.
Napriek tomu, že veľa cestujete, vždy sa vrátite na Slovensko. Nikdy ste nerozmýšlali, že by ste odišli žiť do zahraničia natrvalo?
– Slovensko milujem, čím ďalej tým viac. Viem, že toto je moja domovina. Chcel som emigrovať, keď ma nevzali na medicínu. Mojim cieľom bol Paraguay, ale potom ma vzali a zostal som. Plus ja Slovensku verím. Možno by pomohlo, keby na Slovensku nežili Slováci.
A našu krajinu máte precestovanú?
– Behával som od Tatier k Dunaju, nultý ročník, prvý, druhý… Prešiel som mnoho hôr, prechody cez hrebene, splavoval som rieky. Mohol by som ale poznať viac. Poznám v celku dobre Biele Karpaty západne od Trenčína. Snažím sa poznať.
Kam sa chystáte najbližšie?
– Cesta okolo sveta – ide o prvú čisto slovenskú cestu privátnym lietadlom. Aj toto lietadlo je od slovenského prepravcu. Máme 2-krát toľko sprievodcov, ako je bežné, spíme v oveľa lepších hoteloch, ako spal ktokoľvek pred nami. Je to úplne iná liga, než je na Slovensku zrejmé. Verím, že aj ja svojimi skúsenosťami k tejto unikátnej, luxusnej ceste dopomôžem.
Mohlo by vás zaujímať:
- ROZHOVOR s cestovateľom: Odrezali nebožtíkovi hlavu, bozkávali ju a tancovali. Spomienkové rituály naháňajú hrôzu
- ROZHOVOR Andrejovi vďačia za život desiatky pacientov s rakovinou. Darcov pre nich zháňa po celom svete
- ROZHOVOR Odborníčka o syndróme vyhorenia: Ľudia si myslia, že sa stačí iba pár mesiacov ,,liečiť” a môžu ísť po starom