Domáce Rozhovory Spoločnosť Top Zdravie

ROZHOVOR Psychiatrička o pokusoch detí ublížiť si: Rodičia, riešte každú zmenu v správaní

Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

BRATISLAVA – Počet prípadov detského sebapoškodzovania či pokusov spáchať samovraždu stúpa. V poslednom období ich bolo medializovaných viacero. Ide napríklad aj o 17-ročnú študentku, ktorá nedávno vyskočila z takmer sto metrov vysokej vyhliadky Mosta SNP a akoby zázrakom prežila. Čo je dôvodom takéhoto konania? Ide reálne o nárast prípadov za posledné obdobie? Akú rolu v tom zohráva prístup k internetu, či hrám a ako sa na konanie detí podpísali samovražedné výzvy kolujúce po internete? Aj tieto témy otvoril Glob.sk v rozhovore s prednostkou detskej psychiatrie Národného ústavu detských chorôb JANOU TREBATICKOU. 

 

V poslednom čase stúpa počet medializovaných prípadov o pokusoch detí spáchať samovraždy. Ako vnímate tento trend?

– Nenazvala by som to úplne trendom, pretože tieto prípady tu vždy boli a bohužiaľ, aj budú. Patria do oblasti, o ktorú sa my staráme. Najčastejšie sa sebapoškodzovanie, ako aj pokusy o samovraždu dejú u detí v období puberty, teda v adolescentnom veku. Ide o obdobie, ktoré je veľmi náročné na zvládanie svojho vnútorného prežívania a zvládania záťažových, ale aj bežných situácií v živote, akými sú napríklad kamarátske vzťahy, vzťahy s rodičmi, s autoritami, vzťahy s opačným pohlavím a iné. To znamená, že deti v sebe často riešia otázky  zmyslu života. A v prípade istých nepriaznivých okolností, ktoré sa pre okolie nemusia zdať nijako závažné, deti môžu zareagovať skratovo a ublížiť si. Veľa závisí od toho, akej povahy dieťa je. Či ide o dieťa, ktoré je impulzívne, ktorému napadne myšlienka, že iné východisko, ako ublíženie si nie je, v takom prípade môže dôjsť až k takémuto pokusu. V impulze nemusí byť až taký zjavný úmysel zomrieť, ale dieťa potrebuje v tom momente vyriešiť situáciu, ktorá je pre neho neznesiteľná a nevie ju zvládať. Čiže, obdobie puberty je veľmi náročné na zvládanie rôznych problémov, ktoré sa detí dotýkajú. Ak dieťa prežíva vnútornú nepohodu, ktorá trvá dlhšie obdobie, prípadne opakovane zažíva pre neho stresujúce situácie, jeho reakcie závisia jednak od vonkajších okolností, od toho, akú oporu má dieťa vo svojom okolí, akú má dôveru k dospelým a či sa môže na niekoho obrátiť o pomoc, a jednak od samotného dieťaťa, jeho osobnosti a povahových čŕt.

Ktoré deti sa najčastejšie rozhodnú spáchať samovraždu, prípadne sa sebapoškodzujú? Z akého sú prostredia?

– Ťažko sa na túto otázku odpovedá vo všeobecnosti. V psychiatrii je veľmi ťažké paušalizovať, vždy ide o individuálneho pacienta, pričom ku každému tak musíme aj pristupovať. Existuje veľa príčin, pre ktoré sa deti rozhodnú ublížiť si. Pacient, ktorý sa rozhodne sebapoškodzovať, prípadne spáchať samovraždu, môže byť tak zo sociálne slabšieho prostredia, ako aj z tradičných rodín zo strednej vrstvy, kde sú obaja rodičia pracujúci. Rovnako môže byť pacientom jedináčik, alebo môže mať viacero súrodencov. Naozaj, nedá sa všeobecne odpovedať, či je viac pacientov z toho, či onoho prostredia. Samozrejme sú faktory, ktoré sú menej priaznivé, napríklad horšie sociálne podmienky, nedostatočné kamarátske vzťahy, nepriaznivé pomery v rodine.

Čo je najčastejšou príčinou, prečo sa rozhodnú skončiť so životom, prípadne sa sebapoškodzujú?

– Sebapoškodzovanie u detí sa deje väčšinou bez úmyslu, suicidálny pokus je vyjadrením  úmyslu ukončiť svoj život.  Ak k nám príde pacient s jedným alebo druhým problémom, ako prvé musíme vyšetriť, či sa jedná o závažnú psychickú poruchu, ktorá je príčinou tohto stavu. To znamená, či dieťa tento skutok spravilo pod vplyvom zneužitia nejakej psychoaktívnej látky, či už legálnej, alebo nelegálnej, alebo ide o závažnejší psychický stav, kedy dieťa nevie celkom rozlíšiť realitu a je pod vplyvom chorobných myšlienok nútené siahnuť si na život. Toto sú dve roviny, ktoré my musíme na začiatku rozlíšiť. Pre nás je rovnako dôležité zistiť všetky okolností, ktoré dieťa vedú k tomuto rozhodnutiu. Či išlo o náhlu myšlienku, kedy nevie inak vyriešiť situáciu, čiže o skratovú reakciu alebo o tom rozmýšľalo dlhšie, nepriaznivé okolnosti trvajú dlhodobo, pričom pre okolie nemusia byť zrejmé, ale pre dieťa sú náročné, pociťuje bezmocnosť, beznádej a nevidí iné východisko. 

Zaznamenali ste reálne nárast takýchto prípadov, alebo sa o nich iba viac rozpráva?

– Určite je zaznamenaný nárast prípadov sebapoškodzovania, najmä toho nesuicidálneho, čiže bez  úmyslu zomrieť. Najčastejšie sa prejavuje ako rezanie. To môže byť od povrchových rán, až po závažné hlbšie rezné rany, kde je potrebné chirurgické ošetrenie.

Čo sa týka pokusov o samovraždu, nepovedala by som, že ide o výrazný nárast. Deti sa pri suicidálnych pokusoch často snažia upozorniť okolie na to, že sa niečo deje, na nejaký problém. V každom prípade sú veľmi nebezpečné, lebo dieťa veľakrát nevie odhadnúť mieru, ktorá môže viesť až ku smrti. Hovorím napríklad o intoxikáciách, čiže otravách rôznymi liekmi. Ide napríklad o lieky proti bolesti, ktoré sú voľne dostupné v lekárni, prípadne si ich vypýtajú od kamarátov.

Podľa Jany Trebatickej je čoraz viac prípadov, kedy si deti ubližujú. Dôvodov môže byť viac. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

Hovorili ste, že najhorší vek na sebapoškodzovanie je dospievanie. Aký je presný vek, ktorý sa dá označiť ako najkritickejší?

– Sebapoškodzovanie zaznamenávame približne od 12. do 16. roku dieťaťa, ide o vek, ktorý najviac inkriminovaný.

Ako postupovať s dieťaťom, ak rodič zistí, že sa dieťa sebapoškodzuje? Ako vyzerá liečba takýchto prípadov?

– Ide o dve rozdielne veci. Sebapoškodzovanie ako také môže prebiehať dlhobodo bez toho, aby o tom niekto vedel. Napríklad hovoríme o zimnom období, kedy si kvôli noseniu dlhých rukávov a nohavíc rodič nemusí všimnúť rany na rukách a ostatných častiach tela. Ide o pomerne dlhé obdobie roku, dieťa sa počas neho vie vyhnúť situáciám, kedy ho rodič vidí povedzme iba v spodnej bielizni. Samozrejme, akonáhle si to rodič všimne, treba sa o tom s dieťaťom porozprávať, pretože príčiny jeho konania môžu byť rôzne. V prípade, ak rodič postrehne takýto problém, odporúčala by som ako prvé kontaktovať psychológa. Každá škola má buď vlastného školského psychológa, alebo spadá pod starostlivosť Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Psychológ vie posúdiť mieru závažnosti problémov dieťaťa, prípadne odporučí pedopsychiatrické vyšetrenie. Pedopsychiatrickú ambulanciu je možné vyhľadať aj bez odporúčania od obvodného lekára, to znamená bez výmenného lístka.

Ide o celoživotnú liečbu? Nakoľko je dôležitá pri liečbe takýchto detí spolupráca s rodičmi?

– Spolupráca s rodičmi je vždy nevyhnutná pri akomkoľvek psychickom probléme dieťaťa, pretože dieťa nežije izolovane, ale v konkrétnej rodine. Vzťahy v rodine sú pre dieťa mimoriadne dôležité a rodina je základom liečby.  Čo sa týka samotného liečebného procesu, tak v prípade sebapoškodzovacieho správania sa snažíme prísť na príčinu konania. Ide o veľmi zložitý proces. V niektorých prípadoch je postačujúca psychologická podpora rodiny, inokedy psychoterapia (individuálna  s pacientom alebo rodinná), niekedy je nevyhnutná farmakoterapia – užívanie liekov, prípadne kombinácia psychoterapie a farmakoterapie.

V čom sa odlišuje práca psychiatra a psychológa pri riešení a liečení týchto problémov? V čom je dôležitý psychiater, a v čom naopak psychológ?

– Treba si uvedomiť, že psychiater je lekár, to znamená, že má zodpovednosť za diagnostiku a liečbu. Ak je indikovaná farmakoterapia, tak riadi celý plán liečby – sleduje aká je účinnosť, či sa zmierňujú symptómy, alebo sa naopak zhoršujú, či netreba vymeniť lieky a podobne.

Psychológ na druhej strane pomáha dieťaťu a celej rodine zistiť príčinu konania a upraviť vzťahy v rodine, ktoré môžu pomôcť k tomu, aby sa zmiernili príznaky daného ochorenia u dieťaťa. Psychológ môže s dieťaťom pracovať individuálne, ale aj s celou rodinou. V prípade, ak pracuje iba s dieťaťom, tak mu pomáha zvládať jeho ťažkosti.

Na základe čoho dokážu rodičia spozorovať, že ich dieťa má problém? Čo by si mali všímať?

– Každé dieťa je iné a dôležitý je čas, ktorý strávia rodičia s dieťaťom a aká je kvalita ich spoločného času. Je rozdiel sedieť s dieťaťom v jednej miestnosti a pasívne niečo robiť, alebo aktívne sa spolu podieľať na rôznych činnostiach a aktivitách. Podľa môjho názoru je veľmi dôležité poznať svoje dieťa, vedieť, čo ho zaujíma, akých má kamarátov, s kým sa stretáva. Je veľmi dobré poznať kamarátov svojho dieťaťa, aby rodičia videli, s kým sa ich dieťa stýka. Dôležité je sledovať zmeny v správaní, napr: zmeny prospechu v škole, prípadne izolovanie sa od kamarátov, alebo sa uzatvára pred rodičmi, odmieta sa s nimi rozprávať, tráviť s nimi čas. Či začne byť tichšie, alebo je výrazne podráždenejšie, začne byť zvýšene unavené – pospávať cez deň, chodiť neskoro spávať, nechutí mu jesť, a podobné zmeny.

Viete nám povedať, ako budete postupovať v prípade maloletej študentky, ktorá skočila z vyhliadky Mosta SNP a akoby zázrakom prežila? Prebieha u nej už nejaká liečba?

– Presný prípad nemôžem komentovať, môžem sa vyjadriť iba všeobecne. Ak máme dieťa, ktoré sa nejakým spôsobom rozhodne ukončiť svoj život, tak ide o veľmi závažný stav, pretože je sa jedná o porušený pud sebazáchovy, ktorý je nám  biologicky daný. Keď vylúčime príčiny, akými sú závažný psychický stav u dieťaťa (tzn. psychotický stav, kedy pacient nie je schopný rozpoznať realitu od chorobných myšlienok a vplyv psychoaktívnej láky), tak následne musíme pátrať po dôvodoch – či bol u dieťaťa úmysel zomrieť, alebo išlo o tzv. demonštratívny pokus, kedy dieťa potrebovalo upozorniť na svoje problémy. Máme skúsenosti, že deti po intoxikácii (kedy užijú lieky) svoje konanie hneď oľutujú, pretože sa v tom momente zľaknú. Každý takýto by mal byť psychiatricky vyšetrený.

Suicidálne pokusy sú často spojené aj s depresiami, úzkostným prežívaním. Čo sa týka liečby, nie vždy je nevyhnutná farmakoterapia, závisí to od závažnosti klinického stavu dieťaťa. Niekedy stačia režimové upravenia domáceho prostredia, školského prostredia, psychologická podpora rodiny. Tieto pokusy môžu súvisieť aj so šikanou, neprijatím v kolektíve. Aj úprava týchto situácií môže pomôcť k zlepšeniu psychického stavu dieťaťa, ktoré začne lepšie zvládať nepriaznivé situácie. Iste si nemôžeme myslieť, že sa to stane hneď, ale akonáhle má dieťa pomoc dospelých, tak náročné situácie môže lepšie zvládať. V niektorých prípadoch indikujeme farmakoterapiu, najmä keď depresívne prežívanie je závažnejšie, prípadne sa nájde iná závažná psychická porucha, ktorá viedla k danému konaniu. Takže, všetko závisí od toho, čo zistíme pri vyšetrení dieťaťa, a potom podľa toho ďalej postupujeme.

Stalo sa niekedy, že sa dieťa povedzme vylieči, a následne sa vráti s rovnakým problémom?

– Pri sebapoškodzovaní ide o trochu náročnejší proces. Keď sa nám problém podarí podchytiť v úvode a ide o reakciu dieťaťa na určité záťažové situácie, tak ho vieme podporiť v tom, aby našlo iné mechanizmy na zvládnutie a vyrovnanie sa so svojim úzkostným /depresívnym prežívaním, alebo istými nepriaznivými situáciami. Vtedy sa nám podarí zastaviť toto nežiadúce správanie a dieťaťu sa uľaví. Sú však situácie, kedy je podchytenie problému a následné liečenie náročnejšie a problémy sa môžu opakovať. Závisí to aj od samotného dieťaťa, aká je jeho osobnosť a samotný psychický vývin. Vtedy môže celá liečba prebiehať dlhodobo. To znamená, že psychologická podpora a samozrejme aj farmakoterapia je veľmi dôležitá, rovnako, ako  spolupráca celej rodiny. Snažíme sa samozrejme o to, aby dieťa úplne prestalo s  nepriaznivým správaním. Stáva sa aj to, že deti musíme opakovane hospitalizovať, pretože sa nám problém nedarí zvládať ambulantnou formou. Prípadne sa z nejakého dôvodu ambulantná starostlivosť a liečba preruší (napr. rodina sa presťahuje a „stratí sa“ z dohľadu lekára alebo si rodičia myslia, že dieťa už nepotrebuje liečbu) a opäť sa vráti nežiadúce správanie.

Rovnako sa v poslednom období stalo viacero prípadov, keď sa jeden maloletý pokúšal zabiť druhého, prípadne mu to aj vyšlo. Čo môže byť dôvodom takéhoto skratu?

– Ide o druh násilných, agresívnych činov. Postup je rovnaký ako pri probléme sebapoškodzovania – najprv sa musí vylúčiť závažný psychický stav, ktorý môže viesť k takémuto činu. Vplyv prípadného zneužitia psychoaktívnych látok. To sa stáva pomerne často pri takýchto reakciách. Rovnako musíme vylúčiť, či nie je psychický stav pacienta ovplyvnený chorobnými zážitkami, pri ktorých nemá pod kontrolou svoje správanie. Následne pátrame po osobnostných povahových črtách a motívoch toho konania.

Ako ovplyvňuje správanie detí prístup k internetu, hrám a superhrdinom?

– Internet je na jednej strane pozitívny, najmä čo sa týka edukačného smeru. Avšak, môže byť aj veľmi negatívny zo strany ovplyvňovania ostatných. U detí, ktoré sú veľmi ľahko ovplyvniteľné, je väčšie riziko, že sa začnú správať nežiadúco. A to buď voči sebe, alebo voči okoliu. V tomto smere je veľmi dôležitá prevencia či už v rámci škôl, ale aj v rámci rodiny, aby deti vedeli, aké nástrahy na nich na internete číhajú. My sa veľmi často stretávame s tým, že deti sami seba nevedomky vystavia kritickým situáciám. Napríklad, dievča pošle svojim spolužiakom fotografiu, kde je slabo odetá, a tí to následne zneužijú a rozpošlú to na sociálne siete. Deti to potom traumatizuje. Akoby nevedeli posúdiť dôsledky svojho konania.

Internet je nebezpečný aj pri téme sebapoškodzovania detí. Vieme, že sa na sociálnych sieťach zdieľali isté typy hier, ktoré navádzali deti na to, aby si ublížili, bolo tam navádzanie aj na suicidálne pokusy, čo je veľmi, veľmi nebezpečné. Reakcie dieťaťa na takéto výzvy závisia od jeho veku, od toho, aké má zvládacie schopnosti, od toho, v akej sa nachádza životnej situácii, či je osamotené a necíti podporu okolia. Ak je dieťa oslabené, môže byť ľahko zmanipulovateľné istou skupinou ľudí na internete, môže sa cítiť súčasťou takejto nezdravej skupiny a slepo ju poslúchať.

Môžu tieto aspekty viesť k psychickej nestabilite detí? 

– Áno, môže to byť jedným z mnohých aspektov.

Už ste spomínali samovražedné a sebapoškodzovacie výzvy. Zhruba pred dvomi rokmi začala po internete kolovať samovražedná výzva s názvom Modrá veľryba. Obete tam musia splniť niekoľko samopoškodzovacích úloh, poslednou je skok z vysokej budovy v okolí. Stretli ste sa s prípadmi, kedy deti podľahli tejto alebo inej hre, ktorá ich doviedla k zlému konaniu?

– Áno, mali sme v starostlivosti pacientov, ktorí sa dostali do kontaktu práve s týmto typom hier, prípadne sa stretli s apelom na internete na takéto konanie. Našou úlohou je posilniť dieťa, nájsť jeho vnútorné psychické zdroje, aby vedelo odolať týmto nástrahám a zvládať nepriaznivé situácie. 

Viete nám povedať, s akým množstvom pacientov, ktorí reagovali na tieto výzvy, ste sa stretli?

– Sú to ojedinelé prípady, avšak predpokladám, že veľa detí je nepodchytených.

Galéria
Podľa prednostky je najhorší vek duieťaťa pri sebapoškodzovaní a ubližovaní si obdobie dospievania. Zdroj: TASR – Michal Svítok
Najčastejšie si deti ubližujú rezaním. Zdroj: pixabay.com
Pri zistení problému musí dieťa prejsť vyšetrením, aby sa zistil dôvod jeho správania. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Podľa doktorky je najdôležitejšie to, aby rodič poznal svoje dieťa a zistil, kedy zmení svoje správanie. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Podľa prednostky je internet pre deti nebezpečný z viacerých dôvodov. Vidí v ňom aj pozitíva. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zhruba pred dvomi týždňami sa mladá dievča rozhodlo skočiť zo sto metrovej vyhliadky Mosta SNP. Akoby zázrakom prežilo a zotavuje sa. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Dievčina leží v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na bratislavských Kramároch. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Deti sa často aj intoxikujú liekmi, svoje konanie však podľa psychiatričky hneď oľutujú a zľaknú sa. Zdroj: pixabay.com
Podľa doktorky si ubližujú deti z každého sociálneho a rodinného prostredia. Zdroj: pixabay.com
navigate_before
navigate_next