Je len pár dní do začiatku školského roka. Počas leta sa v aktivitách za zmenu nášho školstva najviac zviditeľnil poslanec OľaNO Miroslav Sopko, ktorý je tieňovým ministrom školstva. Práve s ním sme hovorili o tom, aké sú v školstve problémy a ktoré zmeny by mali byť prioritné pre ministerstvo.
Ako by ste charakterizovali najväčšie problémy slovenského školstva?
Úprimne, bol by to riadne dlhý zoznam. Iní by spomenuli platy, nedostatok peňazí, učebníc, narušené vzťahy mobbingom a bossingom, posadnutosť všetko merať a vytvárať rebríčky a atď. V školstve máme priveľa príkazov, priveľa svojvôle a priveľa neodbornosti, problémy sa neriešia na základe hĺbkových analýz, ale pocitov a spomienkového optimizmu na staré dobré časy.
Mohli by ste byť konkrétnejší?
Samozrejme, konkrétne svojvôľa samospráv, ktorú zaujímajú iba peniaze, ktoré by miesto školských zariadení mohli využiť inde, čoho dôsledkom je napr. ich nesúhlas so zníženým úväzkom vychovávateľov v školských klubov deti alebo minuloročný pokus o zrušenie účelovosti príspevku na výchovu a vzdelávanie detí v materskej škole, no nevie budovať zo škôl autonómne inštitúcie, kde dochádza k rastu potenciálu žiakov, študentov, pedagogických i nepedagogických zamestnancov. Svojvôľa ministerstva, kde si jeho úradníci neuvedomujú, že oni sú tu pre nás a nie my pre nich, svoje príkazy ako napr. zákaz nespojitého písma, či tretia hodina dejepisu tvrdohlavo presadzujú a treba vytvárať silný verejný tlak, ktorý nebýva vždy úspešný, aby nepokazili ešte viac, ako už pokazené je. Ak za nimi prídete s podnetom, ako zlepšiť čitateľskú gramotnosť a stav školských knižníc, ostanete v šoku, ako sa to v pedagogicko-organizačných pokynoch ministerstva zmení na honbu na vypracovanie plánu. Svojvôľa niektorých riaditeľov i učiteľov, ktorí nie sú na seba navzájom nároční, z dôvodu falošnej kolegiality kryjú svoje neodborné zásahy, nesprávajú sa k sebe ohľaduplne, empaticky, skrátka ľudsky a rýchlo sa prispôsobujú rôznym tlakom. Neuvedomujú si ako sú pre svojich žiakov a študentov dôležití, ako ich postoje a medziľudské vzťahy formujú budúce generácie, ktoré sa od nich učia.
No našťastie máme ešte stále medzi všetkými spomenutými dostatok pozitívne nastavených jedincov, ktorých treba bez ohľadu na súčasné nastavenie systému spájať a podporovať. Môže tak urobiť naozaj každý, ak vidí vo svojom okolí starostu, či riaditeľa, ktorý robí maximum a vytvoril okolo seba dobrý tím. Bez dôležitých systémových zmien to však stále bude len hádzaním záchranného kolesa topiacemu sa.
Ako je potom potrebné zmeniť školstvo?
Nejde o školstvo ako také, musíme postupne zabudnúť na riadenie uzatvorených kamenných inštitúcií, pri ktorých sme zabudli, že to majú byť dielne ľudskosti ako ich svojho času charakterizoval Komenský. Začnime meniť systém vzdelávania a neberme ohľad nato, kde prebieha.
Základným princípom je rovnováha. Rovnováha medzi náročnosťou a radosťou. Náročnosťou voči sebe i ostatným v mojom okolí, ktorých spája tímový duch pri vytváraní reality a kde fungujú zdravé vzťahy medzi všetkými členmi spoločenstva. Radosťou, ktorá sa neprejavuje len silnými emóciami, ale vnútorným pokojom a spokojnosťou s tým, čo robím a ako sa správam k druhým ľuďom.
To sa dá docieliť pri stanovení jasných kritérií, ktorým bude zodpovedať bez možnosti rôznych výkladov čistá legislatíva. A zároveň sa zagarantuje časová stabilita, že tieto kritéria budú platiť bezo zmien v pevne stanovenú dobu, aby sme učiteľov nevystavovali pravidelnému stresu, že každý nový minister príde s ešte väčšou najväčšou reformou. Dôležitým kritériom bude sloboda, spojená so zodpovednosťou nechať tie školy a učiteľov, ktoré si vypracovali vlastné vzdelávacie programy a dokonale poznajú svojich žiakov a študentov, nechať realizovať svoje ciele a nelámať ich do čohokoľvek, čo im nevyhovuje.