BRATISLAVA – Niektoré uviazli v zahraničí, iné zas na Slovensku, avšak bez príjmu. Reč je o opatrovateľkách, ktorým koronakríza dočasne obmedzila pohyb a spôsobila tak nemalé existenčné problémy. Návrat domov spoza hraníc je tiež komplikovaný a z dvojtýždňového pobytu v štátnej karanténe im behá mráz po chrbte. Redakcia Glob.sk sa o strachu z karantény, ale aj o nespokojnosti z aktuálnej situácie, v ktorej sa opatrovateľky nachádzajú, rozprávala so zástupkyňou firmy zabezpečujúcej služby pre rakúskych živnostníkov KLAUDIOU MIHALIČOVOU.
Mimoriadne opatrenia, ktoré majú zamedziť šíreniu ochorenia COVID-19, privádzajú nejedného Slováka k existenčným problémom. Ako koronavírus ovplyvnil životy opatrovateliek pracujúcich v zahraničí?
– Myslím, že koronavírus sa podpísal na živote každej opatrovateľky pracujúcej v zahraničí, ale aj na životoch ľudí z inej sféry zahraničnej práce. Klasifikovala by som korona problém v tejto sfére do dvoch skupín. V prvej skupine uviazli opatrovateľky v zahraničí, bez možnosti návratu domov. 24 hodín denne s pacientom už šesť a viac týždňov, čo je veľmi vyčerpávajúce či už psychicky, alebo fyzicky, keďže turnusy bývajú dvojtýždňové. Návrat domov im znemožňuje fakt, že nepremávajú medzinárodné taxislužby a hlavne to, že po návrate sú povinné nastúpiť do štátnej karantény. V druhej skupine zasa uviazli opatrovateľky doma, bez akéhokoľvek príjmu a musím podotknúť, že často ide o živiteľky rodín, takže pre ne začal doslova boj o život.
Akú podporu by mali opatrovateľky dostať zo strany štátu v týchto dňoch?
– Z môjho pohľadu by podpora štátu mala prísť hlavne v zrušení povinnej štátnej karantény, aby teda ostala iba na báze dobrovoľnosti a nahradenie domácou karanténou. Tak isto v nejakom rozumnom kompromise týkajúcom sa medzinárodných taxislužieb, aby sa im umožnil bezpečnejší presun, keďže cestu autom v tejto situácii považujem za bezpečnejšiu, ako cestu vlakom či autobusom, kde musia cestovať dokonca viacerými spojmi a neraz jedna takáto cesta znamená stret so stovkami ľudí. Treba si uvedomiť, že v zahraničí sú opatrovateľky vlastne v dobrovoľnej karanténe s pacientom a taxi by ich odviezol priamo od klienta domov a taktiež teda z domu priamo ku klientovi, čiže riziko nákazy by bolo minimálne.
Svoj nesúhlas voči opatreniam a problémom, ktoré spôsobujú, ste pôvodne chceli vyjadriť protestom a blokovaním hraničných priechodov. Avšak zhromažďovanie sa na verejnosti je stále zakázané. Ako po novom chcete protestovať?
– V tomto bode musím povedať, že by sme nechceli ísť v žiadnom prípade cestou, ktorá by porušovala akýkoľvek zákon, lebo by to bolo úplne nezmyselné. Po porade s právnikom sme sa teda rozhodli ísť formou písomnej petície a čiastočne aj upriamením pozornosti na túto problematiku pomocou sociálnej siete. Veríme, že táto cesta bude účinná.
V prípade, že by ani tento druh protestu nepomohol, plánujete ,,pritvrdiť”?
– Veríme, že žiadne pritvrdenie nutné nebude. Z mojej strany je ochota ísť aj na Úrad vlády SR a dohodnúť sa na rozumnom kompromise pre celú túto sféru, ak teda bude aj ochota z ich strany.
Na internete koluje petícia, ktorá je proti fungovaniu štátnych karanténnych centier a umiestňovaniu do nich ľudí vracajúcich sa zo zahraničia. Apelovali ste už v minulosti nejakým spôbom na predstaviteľov vlády, premiéra či členov krízového štábu, aby situáciu začali riešiť? Ak áno, ako?
– Áno, podpisuje sa petícia, autorkou síce niesom ja, ale súhlasím s ňou. Kontaktovali sme viaceré ministerstvá telefonicky, emailom, listami, ale aj médiá a teraz teda nejdem hovoriť iba o sebe, ale o veľmi veľa ľuďoch z tejto sféry. Problémom však zostáva naďalej v tom, že pre túto celú sféru vlastne neplatí nič konkrétne a zaoberali sa tým len málo, ak teda vôbec.
Mala vláda promptnejšie reagovať na mimoriadnu situáciu na Slovensku?
– Viem, že naša vláda nastúpila “k žezlu” asi v najhoršej možnej situácii a plne chápem, že sa nedá všetko vyriešiť zo dňa na deň. Ale pociťujem absenciu záujmu zo strany vlády voči celej tejto sfére, no verím že to rýchlo napravíme.
Aj vy ,,bojujete” za zrušenie štátnych karanténnych centier, v ktorých sa obávate možného nakazenia ochorením COVID-19. Máte informáciu o tom, že opatrovateľky radšej zostali v zahraničí, ako by mali žiť niekoľko dní v karanténnych centrách?
– Nebojujem ani tak za zrušenie, ako skôr za umiestňovanie do týchto karanténnych centier na báze dobrovoľnosti. Dovolím si tvrdiť, že 99% opatrovateliek, či v inej sfére pracujúcich ľudí, ktorí ma kontaktovali, do karanténneho centra nechcú nastúpiť za žiadnu cenu a radšej zotrvávajú aj s minimom psychickej či fyzickej sily naďalej v zahraničí.
Viete našim čitateľom priblížiť podmienky v karanténnych centrách, s ktorými mali opatrovateľky skúsenosť?
– No poviem vám to tak, že ak by som tu mala povedať k tomuto bodu všetko čo chcem, tento text by to neobsiahol. Denno denne ma kontaktujú nielen opatrovateľky s prosbou o pomoc. Nachádzajú sa v zúfalej situácii zatvorené v karanténnych centrách. Často boli na izbe aj s ľuďmi s pozitívnym testom na COVID-19 a to je teda úplne neprípustné, aby sa niečo takéto dialo.
Práca opatrovateliek bola skomplikovaná aj pre zákaz prepravy osôb pomocou taxislužieb. Vďaka postupnému uvoľňovaniu opatrení sa však k tomuto spôsobu prepravy budete môcť opäť vrátiť. Nebudete sa obávať sadnúť do ,,upraveného” taxíku?
– Ja osobne v úpravách taxíkov zmysel nevidím žiaden. Rúška na ústa, dezinfekcia na ruky a dezinfekcia áut ozónom po každej jazde je podľa môjho názoru postačujúca. Nejaké delenie šoféra od pasažierov význam nemá, keďže šoférovi neprejde za deň autom xy ľudí ako napríklad v mestskom taxíku. V tejto doprave sa posádka auta nemení niekoľkokrát za deň. Ale je to môj názor – či správny, alebo nie, to už musia zhodnotiť kompetentní.
Mnohé opatrovateľky sú aktuálne bez akéhokoľvek príjmu. Obracajú sa na vás s prosbou o pomoc, prípadne radu?
– Áno, telefonáty mávam každý deň, momentálne teda zastávam aj funkciu psychológa. Ak je to v mojej moci, tak sa snažím pomôcť, či poradiť.
Viete priblížiť, koľko opatrovateliek kvôli koronakríze prišlo o zamestnanie?
– Presné číslo asi nepoviem, ale pokiaľ mám dobré informácie, tak iba v Rakúsku pracuje cez 35-tisíc opatrovateliek a opatrovateľov a ďalších x-tisíc pracuje v Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Holandsku atď. A teda približne polovica z týchto ľudí uviazla doma bez práce.
Snažili sa opatrovateľky svoje existenčné problémy riešiť novým zamestnaním?
– Niektoré áno, niektoré nie. Ale čo si budeme hovoriť. Na Slovensku proste dostatok miest na prácu nie je. A povedzme si to na rovinu – ani nikdy nebude. Po koronakríze príde o prácu aj časť ľudí, ktorí doteraz na Slovensku pracovali. Preto nie je ľahké zamestnať sa tu a ak aj áno, tak mesačné finančné ohodnotenie je polovica z toho, čo sa dá zarobiť v Rakúsku, či inej krajine za dva týždne. Ale v dnešnej dobe je normálne to, že ľudia dochádzajú za prácou viac na západ. Je to takto skoro v každej krajine Európskej únie. Podstatné je, aby sme si všetci uvedomili, že ľudia pracujúci v zahraničí nám sem vlastne doslova nosia peniaze zo zahraničia a tak výrazne podporujú Slovenskú ekonomiku.
Dalo sa predísť alarmujúcej situácii, v ktorej sa opatrovateľky aktuálne nachádzajú?
– Dalo? Nedalo? Asi sa to pýta každý z nás, ale odpoveď jasná nie je. Možnože sa mala uzavrieť Európska únia ako celok pred okolitým svetom, ešte keď koronavírus zúril iba v Číne, ale polemizovať nad týmto nemá žiaden význam. Tak či onak už čas nevrátime. Vírus je proste tu a treba sa s tým naučiť žiť.
Nie každý chápe existenčné problémy, ktoré opatrovateľkám kvôli koronakríze vznikli. Stretávate sa pri dožadovaní sa pomoci aj s negatívnymi reakciami či neprajníkmi?
– Samozrejme, negatívne reakcie a neprajníci sú na svete od jeho počiatku a s tým sa treba vyrovnať. Najviac ma zarážajú také reakcie, v ktorých sa robia z ľudí prichádzajúcich zo zahraničia život ohrozujúce obludy. Je to úplne nelogické považovať týchto ľudí za “nosičov” choroby, keď vírus máme aj tu na Slovensku. Vírus je na celom svete, nakaziť sa môže ktokoľvek a kdekoľvek, a úprimne si myslím, že nás bude veľa takých, ktorí vírus prekonajú a ani o tom nebudú vedieť.
Na záver by som chcela dodať, že nikto z nás nevie, ako dlho tu koronavírus bude a nevie sa ani to, či tu už neostane navždy, ako sezónna chrípka. Takže by sme mali začať žiť tak ako doteraz a sústrediť sa prioritne na ochranu ohrozených skupín ľudí.
*Firma M Group Medzilaborce sa zaoberá sprostredkovaním služieb pre rakúskych živnostníkov, teda opatrovateliek.
Mohlo by vás zaujímať:
- ROZHOVOR so psychológom: Dopad izolácie na psychiku človeka je veľmi vážny
- ROZHOVOR s farmaceutkou: Lieky na horúčku nie sú. Nevieme dokedy bude výpadok trvať
- ROZHOVOR so zástupcom zdravotných sestier: Určite nie je normálne, aby respirátory FFP3 boli pod zámkom
- ROZHOVOR s rehoľnou sestrou: Viera nie je o kostole či o čase strávenom ,,odriekaním ruženca”