BRATISLAVA – Práca, práca, práca. Slovo, ktoré začína v dnešnej dobe predbiehať tie ostatné – podstatné. Rodinu, priateľov, či oddych už v slovníku moderného človeka len tak nenájdeme. Jednoducho sa stratili. Priority máme už úplne inde. Moderný životný štýl v sebe prináša aj mnoho zlého. Pribúda čoraz viac ,,vyhorených ľudí‘‘. Napriek tomu, že tento syndróm berieme na ľahkú váhu, dokáže napáchať veľa problémov. Vyhorenie môže človeka vyradiť na roky. Preto je čas spomaliť a zamyslieť sa, či to všetko, čo dnešok prináša, je jediné riešenie, ako byť šťastný. O syndróme vyhorenia ale aj o jeho liečení sa Glob.sk rozprával s psychologickou poradkyňou JOLANOU KUSOU (76).
Čo to syndróm vyhorenia je?
– Je to veľmi nepríjemný psychický, mentálny a často aj fyzický stav. Človek sa cíti bez energie, akoby ,,na neho niečo liezlo”, prestávajú ho tešiť veci, ktoré mu spoľahlivo spôsobovali radosť, koncentruje sa na prácu, ,,má toho veľa, neubúda z úloh”, presahuje to sily a možnosti daného človeka. Stráca záujem, motiváciu a pribúda znechutenie, odpor. Postupne sa mizerný životný pocit generalizuje a človeku sa nedarí nikde v živote.
Čím je sprevádzaný?
– Človek v tejto situácii často ochorie – fyzicky, alebo psychicky. Buď sa lieči na vleklé virózy, reumatické ochorenie, chrbticu, alebo na depresiu. Môžu to byť aj záchvaty úzkosti, alebo iné nešpecifikované psychické, duševné, mentálne, citové problémy. A nemá na ich zvládanie žiadnu energiu – má v sebe niečo ako vákuum.
Musí mať pacient nejaké predispozície, aby ochorel?
– Zvyčajne sa u človeka, ktorý týmto syndrómom ochorie, stretne niekoľko predispozícií. Nevyriešené problémy z minulosti, súvisiace so spôsobom, akým človek rieši, resp. nerieši problémy. S tým zvyčajne súvisí nižší prah zraniteľnosti a zároveň jeho ignorovanie, alebo popieranie. Aj niektoré postoje, presvedčenia o sebe, svete, ľuďoch, môžu byť zdrojom, najmä tie negatívne, pesimistické, úzkostlivé. Prílišný pocit zodpovednosti, sklony k perfekcionizmu.
Naraz ,,sa nájdu”
Kto najviac tomuto syndrómu podlieha?
– Normálni, citliví ľudia, často tí, ktorí vyzerajú silní, lebo tým maskujú svoje založenie. Vedia sa nadchnúť, aj pre prácu boli veľmi zapálení. Iba tí, čo horia, môžu zapaľovať druhých. Bývajú to vzory, motivátori, ktorí ale zabudli na poctivé sebapoznanie a priznanie farby. Aj sami sebe. Prípadne sa to nenaučili. Alebo nadšenci, ktorí sú presvedčení, že sú jedinou možnosťou tohto sveta. Aj poctivci, ktorí robia prácu s nasadením a na 120 percent. A nakoniec, bývajú to aj tí, ktorých práca nebaví, úprimne ju neznášajú, ale pretvarujú sa, z nutnosti, alebo iného dôvodu. Táto skupina je zaujímavá a menej sa o nej hovorí.
Keď hovoríme o ľuďom, ktorí prácu doslova neznášajú, môže ich syndróm úplne pohltiť?
– Z tej poslednej skupiny sa regrutujú najčastejšie chronicky vyhorení. Nevedia sa zamestnať, všetci si myslia, že sa im proste nechce pracovať a žiadna práca im nevonia. Až keď sa vyliečia z vyhorenia, naraz ,,sa nájdu”. Nájdu si prácu, v ktorej sú spokojní a úspešní. Každého postihnutého vyhorením to poznačí na niekoľko rokov. Ak sa poučia, urobia radikálnu zmenu vo svojom živote, nemusí prísť ďalšia recidíva. Ak nie, tak zákonite príde, alebo sa zo syndrómu vyhorenia nikdy poriadne nedostanú.
Ako sa postupuje pri liečbe pacienta?
– Diferencovane. Nevyhnutná je zmena zamestnania, životného štýlu, životných hodnôt, ich priorít. Niektorí sa učia relaxovať, iní meditovať. Súčasťou liečby každého sú odporúčané pohybové aktivity, no a rozhovory o tom všetkom, poradenské, psychoterapeutické, akokoľvek si to nazvete. To je nevyhnutná súčasť potrebná k tomu, aby sa človek v tom prázdne znova zorientoval, vybudoval si pevnú pôdu pod nohami. Aby zistil, ako sa do tohto stavu dostal, čo potrebuje, aby sa to zastavilo, ako sa k tomu, čo potrebuje prepracovať. Je dobré, keď má k tomu sprievodcu, ktorý aspoň zrkadlí jeho pocity, zážitky a pomáha mu zo začarovaných kruhov a slepých uličiek. Cieľom je, aby človek našiel zdroje svojej energie, odhalil tú žabu na prameni, odstránil ju aj s kameňom, na ktorom sedela, aby prameň jeho energie mohol znova voľne prúdiť.
Rozbité dno nádoby
Existoval syndróm vyhorenia odjakživa alebo je to súčasný ,,trend‘‘?
– V nejakej podobe vždy existoval, pamätám si klientov, ktorí trpeli na vyčerpanie z monotónnej práce pri páse v topánkových, či odevných továrňach, z nebezpečných a náročných prevádzok. Populárna bola diagnóza 300 – neuróza. Označovalo sa ňou všetko, čo človek nezvládol, prerástlo jeho sily a možnosti. V súčasnosti sa to všetko považuje za príčinu stresu. A stres je v centre pozornosti ako príčina najrôznejších ochorení a problémov – psychických i fyzických.
Je teda syndróm vyhorenia úzko spätý so stresom?
– Skôr s tým, ako človek so stresom a so sebou zaobchádza. Ako sa naučil prijímať sám seba, akú má sebadôveru, či spracoval svoje predošlé problémy, mindráky, traumy. Čo ho vôbec stresuje, ako realisticky pozná seba a aké má základné postoje a presvedčenia o svete, a o druhých ľuďoch. Stres je bežnou súčasťou života, ibaže je potrebné sa vyhnúť práve tomu druhu, ktorý najviac ohrozuje konkrétneho človeka. Alebo sa mu postaviť čelom a počítať s následkami.
Aká je prevencia voči vyhoreniu?
– Prevenciou je hlavne umiernenosť. Vyrovnaný životný štýl, harmonická štruktúra života. Už na pohľad je to príliš ideálne, takže v praxi je užitočné sledovať pocity. Ak dlhšie prevládajú negatívne, znechutenie a ,,nič sa mi nedarí”, je potrebné považovať to za blikajúcu kontrolku. Niečo niekde v živote nie je v poriadku. Treba sa zastaviť, poobzerať sa a zistiť, kde je problém. Ale ľudia to robia opačne. Miesto zastavenia sa ešte viac snažia, pridávajú, až už nemajú z čoho. Pretože prerazili dno svojej energetickej nádoby. Najskôr musia preto dať do poriadku samotnú nádobu na energiu, opraviť dno, inak bude energia unikať, nech robia, čo robia. To je, myslím si, výstižná metafora situácie po vyhorení.
Viaže sa so syndrómom aj sabatikal?
– Áno, každá náročná intelektuálna práca vedie k jednostrannej vyčerpanosti. Možnosť mať niekoľko mesiacov platené voľno, dáva práve možnosť ,,opraviť svoju energetickú nádobu”. Urobiť pre seba to, čo práve ja najviac potrebujem. Niekto sústredene študuje, niekto cestuje, iný relaxuje a píše knihu, niekto sa učí jazyk, a iný leňoší. Sabatikal sa zvyčajne bohato zhodnotí v ďalšej práci zamestnanca, už aj preto, že motivovaný, odpočinutý človek má nové zdroje a v neposlednom rade je vedome, či nevedome, vďačný. Je to mohutný zdroj emocionálnej pozitívnej energie a preto je sabatikal skvelou prevenciou pred vyhorením.
Je v dnešnej uponáhľanej dobe ťažké si nájsť čas pre seba?
– Vždy je nejaká doba. Je potrebné sa zariadiť podľa toho, aká. Keď je uponáhľaná, treba sa naučiť zastaviť, spomaliť, vydýchnuť si a potom trebárs pobehnúť. Každý si môže nájsť aspoň dvakrát denne desať minút pre seba. Raz na telesné rozcvičenie tela ráno a raz na duševné sústredenie, upokojenie a spojenie so sebou večer, alebo na obed, prípadne na prechádzke podvečer, kedykoľvek. Voľba životného štýlu by mala byť voľbou. Nie automatizmom, ktorý nám bol vnútený okolnosťami.
Je dôležité mať svoje záujmy a udržiavať si ich?
– K sebapoznaniu a vedomému životnému štýlu patrí pestovanie záujmov, rozvíjanie niektorých stránok osobností kultúrou, športom, umením, alebo trebárs aj zberateľstvom. Neprospieva jedine pasivita a tvrdenie, že ,,na nič nie je čas”. Aj ísť kus cesty z práce pešo je aktivita a nie je časovo nezvládnuteľná.
Naši šéfovia by to mali počuť
Môžu za toto ochorenie u ľudí aj zamestnávatelia?
– Zamestnanci sú presvedčení, že veľkou mierou. My vieme, že nepriaznivá je zlá organizácia práce, chaos, nespravodlivosť, nesystémovosť, autoritárske jednanie. Je pravda, že sú aj zamestnávatelia, ktorí ,,podliezajú latku” priemerného zamestnávateľa. Nevážia si ľudí, neoceňujú spôsob, akým prácu vykonávajú, invenciu, kreativitu, či dôslednosť. Najväčším problémom sú nadriadení. Kedykoľvek robíme v nejakom podniku sociálne, či komunikačné zručnosti, ľudia vravia, ,,naši šéfovia by to mali počuť”. Doteraz je pre mňa záhadou, či sa fakt ,,šéfovia” v živote nedozvedia, že partnerské, alebo participatívne riadenie je efektívnejšie ako autoritárske, systémom príkazov a nariadení. Že pochvala a ocenenie motivuje lepšie ako kritika a zneváženie, že asertívna komunikácia prinesie efekt skôr ako agresívna, alebo pasívna, že v práci sa predovšetkým vyplatí ľudský prístup.
Mali by sa zamestnávatelia snažiť o vytvorenie pozitívnej klímy v práci?
– Každý šéf by mal byť na svoju pracovnú funkciu pripravený odborne aj ľudsky potom je kompetentný a sebavedomý. A tiež pokojný, vie riadiť, aj sa podriadiť, čo je základom systému na pracovisku. Neistý a chaotický šéf je nesmierne vyčerpávajúci. Aj kolegiálne vzťahy majú svoje záľudnosti, ale kompetentný šéf si s nimi vie poradiť.
Je dôležité mať v práci motiváciu a pozitívne prostredie? Je tiež podstatná aj pochvala?
– Motivácia pre prácu je asi to najpodstatnejšie. Nemusí to byť nutne atraktivita práce, jej zábavnosť. Môže to byť aj umenie urobiť najlepšie, ako sa dá aj menej zaujímavú prácu, byť v nej dobrý. Istým spôsobom sa ,,dá nájsť” takmer v každej práci, ktorú si vedome nezošklivíme. Preto je dôležitý aj postoj k práci, ľuďom a svetu. Práca bola pôvodne aktivitou na zabezpečenie vecí nevyhnutných k životu, nie na sebarealizáciu. Takže istý aktívny prístup, angažovaný a zaujatý si vyžaduje každá práca, v ktorej nechceme vyhorieť.
Vážny zásah do života
Stretli ste sa počas svojej praxe s pacientmi, ktorým sa syndróm vyhorenia opätovne vrátil?
– Žiaľbohu, áno, aj trikrát. Zmena po vyhorení nebola dostatočná, netrvala dostatočne dlho a nešla dostatočne hlboko. Iba si oddýchli, ale neurobili žiadne poriadne úpravy. Navyše si ľudia myslia, že sa treba iba pár mesiacov ,,liečiť” a potom môžu ísť po starom. A keď človek robí niečo rovnako, ako predtým, nie je žiadny div, že dosiahne znova ten istý výsledok. Iba komplexná hlboká zmena v prístupe k životu, k sebe a práci prinesie trvalú zmenu.
Pribúda počet pacientov s týmto ochorením?
– Napohľad to vyzerá, že áno, aj štatistiky to potvrdzujú a fakt je, že vyhorenie môže byť vážnym zásahom do života, môže človeka vyradiť na roky, prípadne invalidizovať. Vyhorením môže začať depresia, ktorá môže byť veľmi odolná proti liečbe. Vyhorenie súvisí s našimi osobnými životmi, ambíciami, cieľmi, ktoré realizujeme v zamestnaní, na pracovisku, kde do hry vstupuje veľa faktorov. Máme to iba čiastočne vo vlastných rukách. Preto je dôležité, aby sme mali v rukách samých seba, svoje prístupy, postoje, zdroje, myslenie, emócie. Aby sme vedeli zo zamestnania, ktoré nás ohrozuje, ubližuje nám, včas zutekať.
