BRATISLAVA – Žijú medzi nami, poznáme ich celý život. Sú témou mnohých diskusií, vieme sa o nich pohádať a často máme na nich vyhranený názor. Rómovia. Na Slovensku stále existujú ich marginalizované skupiny, s ktorými si nevieme rady. Často si však vedia poradiť sami, vedia nájsť systematický spôsob na zmenu ich osady či dediny. A práve takéto činy oceňuje výnimočná udalosť Roma Spirit. Už po jedenástykrát sa otvorila možnosť, nominovať pekný príbeh aj z vášho okolia. Glob.sk sa pozozprával s Magdalénou Rothovou, riaditeľkou Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC), ktorá je organizátorkou podujatia.
Pred niekoľkými dňami ste ohlásili už 11. ročník Roma Spirit. Minulý rok ste mali rekordný počet nominácii. Očakávate tak vysoké číslo aj tentoraz?
– Tešíme sa z toho, ale asi viac ako z počtu sa tešíme z kvality prijatych nominácii. Samozrejme, teší nás že si 313 ľudí minulý rok sadlo a dalo si tú námahu vyplniť a poslať nám prihlášku. Na druhej strane čo ale vnímame je zvyšujúca sa kvalita prijatých nominácii a každý rok je ťažšie a ťažšie vybrať laureátov a finalistov.
Myslíte si, že o tejto akcii vedia aj Rómovia práve z marginalizovaných skupín? Že sa medzi nimi šíri informácia o tejto udalosti?
– Máme o tom dôkazy. Máme kopec nominácii, ktoré pochádzajú z naozaj zatúlaných oblastí Slovenska. Chodia k nám nominácie z tých najmenších aj najväčších osád či sídlisk z východného Slovenska. Je to úžasné, keď si ľudia spomenú na to, kto im pomáha alebo na mimovládne organizácie, ktoré robia veľkú prácu tam, kde iní nemajú záujem. Je to naozaj fascinujúce.
Kde vznikla prvotná myšlienka spraviť takúto udalosť?
– Myšlienka vznikla v osade. Boli sme tam pracovať a s tou myšlienkou prišla Ľubomíra Slušná Franc, keď videla ako na miestach, kde jeden má menej ako druhý, si dokážu navzájom pomôcť. Kde si dokážu podarovať aj to, čo nemajú, kde vidíte, že tá súdržnosť a tolerancia naozaj existuje a že o tom nikto nevie. Že sa nikdy nedozvieme o ľuďoch, ktorí dokážu pomáhať napriek odlišnostiam a napriek tomu že sa zdá, že na to silu nemajú. Proste v osade.
V čom je výnimočnosť Roma Spirit?
– V ľuďoch. V každom jednom človeku, ktorý priloží ruku k dielu. Každý jeden prichádza s energiou, ktorá je nenahraditeľná. Nikoho do ničoho nenútime a je to veľmi cítiť, lebo sa kumuluje energia dobrých ľudí. Chceme spolu dokázať o čosi viac.
Ako môžu ľudia niekoho nominovať do súťaže?
– Najjednoduchšie je, aby si naťukali www.romaspirit.sk, tam si našli online prihlášku a poslali nám ju. Ale samozrejme privítame aj písomnú prihlášku, máme aj také ručne písané ódy na kolegov či priateľov. Ten formálny spôsob nie je tak dôležitý ako to, že sa k nám prihláška dostane.
Následne prihlásených hodnotí prípravný výbor?
– Do prijatých nominácii zaradíme každú, ktorá má aspoň základné formálne náležitosti. Je dosť dôležité, aby k nám prišla do 20. septembra, kedy uzatvárame nominácie. Potom ich spracujeme podľa toho, koľko ich bude. Následne ich spracuje prípravný výbor Roma Spirit, čo je momentálne 15 ľudí od výmyslu sveta. Sú to ľudia zo štátnych inštitúcii, ale aj neziskových organizácii. Alebo aj osobnosti, ktoré pôsobia aj v tejto oblasti. Keď ich spracujeme, tak prichádza na rad odborná porota a špeciálna porota Čin roka. Tá dostane troch finalistov v tejto kategórii a odborná porota dostane 6 kategórii, ktoré musí posúdiť a z toho vybrať laureátov.
Vy osobne Roma Spirit organizujete už roky. Je nejaký príbeh, ktorý sa vás osobne dotkol najviac?
– Sú to fascinujúce príbehy. Vždy záleží na emócii, ktorá sa ku mne dostane. My pracujeme ako asociácia aj v teréne. Sme často s ľuďmi v osadách a ja mám pocit, že na niektorých tých ľudí všetci zabudli. Žijú bez vody, bez elektriky. A tí ľudia vás vedia najviac pohostiť. Keď k nim prídete, tak oni vám dajú všetko, aj to, čo nemajú. Oni to zoženú a sú vďační len za pozornosť. Nedá sa to ani vypovedať. Ale pamätám si aj na také situácie, keďsme niektoré dámy, ktoré si prevzali ocenenie, museli kriesiť v zákulisí, lebo boli až tak dojaté. A tak nám ďakovali, že boli už na konci so silami a toto ich opäť nakoplo. A čo ma ešte viac teší je, že pokračujú.
Čo sa podľa vás za tých 11 rokov na Slovensku v oblasti rómskej problematiky zlepšilo?
– Mám pocit, že sa možno otvorili nožnice. Na jednu stranu sa zdá, že sa tá rétorika mení a tá vôľa na to, aby sme tie veci riešili, je tu väčšia. Na druhú stranu mám pocit, že aj tá druhá stránka spoločnosti tu je a má tiež svoju silu. Teší nás, že sa o tom otvorene hovorí. Že sa hovorí o veciach, ktoré fungujú, aj o tých, ktoré nie. Lebo aj to nás posúva. Ale ani rómska komunita nie je homogénna, je to heterogénna komunita tak, ako každá iná. Posudzovať ľudí podľa toho, aké náboženstvo vyznávajú, akej farby majú pleť, alebo v ktorom konci Slovenska žijú, je veľmi krátkozraké.
Počas minuloročného galavečera som si všimla, že medzi mnohými ocenenými boli aj činy, ktoré by sa dali nazvať systémovými zmenami, ale v malom. Myslíte si, že sa aj z tohto dá zobrať príklad a že sa takéto malé príbehy dajú implementovať do veľkej praxe?
– My máme za to, že veľa dobrých príkladov úrad splnomocnenca pre rómske komunity podporuje. Je to jedným z našich cieľov, ukázať, že niektoré veci fungujú, ukázať ktoré a nevymýšľať opäť koleso. Lebo tých vecí tu už bolo a treba sa pozrieť najmä na tie fungujúce a z nich si vziať príklad. Inšpirovať sa nie je hanba, odpisovať je hanba.
