Domáce Rozhovory Šport Top

ROZHOVOR Jubilant Dárius Rusnák. Doma je legendou, ale ak by emigroval, zarábal by v NHL viac ako Peter Šťastný

Legendárny slovenský hokejista Dárius Rusnák oslavuje 60 rokov. Zdroj: TASR / Martin Baumann

BRATISLAVA – Slovenský hokej mal vždy šťastie na vynikajúcich hráčov, ktorí boli hviezdami na európskych aj svetových zimných štadiónoch. Jedným z najcharizmatickejších, najlepších a najznámejších hokejistov bol, je a bude DÁRIUS RUSNÁK. Legendárna slovanistická pätnástka a reprezentačná osemnástka oslavuje 2. decembra významné životné jubileum – 60 rokov.

 

Dárius Rusnák sa narodil v Ružomberku, je odchovancom Banskej Bystrice, ale najväčšiu slávu, meno a kredit získal v bratislavskom Slovane, kde hral od roku 1976 do roku 1989. Výnimkou bola sezóna 1987/88, kedy bol počas základnej vojenskej služby hráčom Dukly Jihlava. Štyri úspešné roky pôsobil aj vo fínskom Kalpa Kupio, kde je dodnes hokejovou ikonou. V lige odohral Rusnák 436 zápasov a dal v nich 186 gólov. Mohol si zahrať aj v NHL, kde si ho v roku 1987 vybrala Philadelphia Flyers, ale tento sen sa mu napokon nesplnil.

Legendárdny slovenský hokejista Dárius Rusnák (druhý sprava) oslavuje 60 rokov. Zdroj: TASR / Martin Baumann

Rusnák bol kapitánom majstrov sveta v drese Československa v roku 1985, pričom na svetových šampionátoch získal ešte dvakrát striebro a raz bronz. Na olympiáde v Sarajeve 1984 bol členom tímu, ktorý skončil na druhom mieste. Jeho najväčším klubovým úspechom je federálny titul majstra Československa so Slovanom Bratislava v roku 1979. Bol to vôbec prvý titul pre slovenské mužstvo v Československej lige. Rusnák bol členom legendárneho útoku belasých Jaško – Rusnák – Bezák, ako aj reprezentačného útoku v zložení Lukáč – Rusnák – Liba. Jeho preslávené heslo bolo – „Nie je rozhodujúce, kto ten gól dá, ale najlepšie bude, keď ho dám ja.

Legendárny slovenský hokejista Dárius Rusnák oslavuje 60 rokov. Zdroj: TASR / Martin Baumann

S čerstvým jubilantom sa Glob.sk porozprával o hráčskej kariére, Slovane, reprezentácii, ale aj o súčasnom slovenskom hokeji.

Aká bude oslava legendárneho slovenského útočníka?

– Oslava bude na viac etáp. Určite bude v kruhu najbližších, rodiny. Samozrejme, niečo pripravím aj pre kamarátov, bývalých spoluhráčov. Ale šesťdesiatka je pre športovca vek, kedy sa hlavne spomína. Nejaké prehnané oslavy to asi nebudú.

Bol hokej pre vás vždy športom číslo 1?

– My sme ako chlapci vyrastali na dvore, tam sme boli stále. Buď to bol futbal, alebo hokej. Plus iné chlapčenské zábavy, ako bolo preliezanie záhrad a oberanie čerešní, kde sme museli rýchlo vedieť „zdrhnúť“, čo bol tiež šport. Ja som vždy mal rád pohyb a vždy som chcel byť aj v kolektíve.

Ak by to nebol hokej, ktorý šport by ste si vybrali?

– Musím povedať, že som sa rozhodoval medzi futbalom a hokejom v Banskej Bystrici. Rozhodol som sa pre hokej, keďže futbal sa hrával na Fončorde a ľadovú plochu som mal hneď vedľa domu. Takže voľba bola jasná, hokej.

V súčasnosti sú populárne rôzne exhibičné, rozlúčkové zápasy, či stretnutia jubilantov. Budete mať niečo podobné aj vy? Vyberať hráčov by bola asi pekná fuška, zoznam by bol aj na stovku hokejistov…

– Vôbec som nad takým niečím neuvažoval, keďže už hrať nemôžem. V podstate si už nemôžem ani obuť korčule. Keby som mal organizovať rozlúčkový zápas na konci kariéry, kedy by mal byť človek aj na ľade, vtedy by som o tom uvažoval. Ale v mojom veku už to nie je ono.

Hokejový vzor mal a má asi každý hráč. Kto bol vysnívaným idolom pre vás?

– Musím povedať pravdu, že keď bola hokejová séria medzi Kanadou a Sovietským zväzom, veľmi sa mi páčil kanadský center Phil Esposito. Mal prehľad, bol šikovný, vedel dať gól. Ešte v Slovane som zažil Venca Nedomanského a to bol druhý hokejista, ktorého som obdivoval.

Ste odchovancom Banskej Bystrice, ale vaším životným hokejovým klubom bol a je Slovan Bratislava. Počas vašej kariéry to bolo zlaté obdobie slovenského hokeja v československej lige. Mužstvo, ktoré získalo federálny titul je považované za vôbec najlepšie. Súhlasíte s týmto názorom?

– To bol pre mňa ako 19-ročného hráča obrovský zážitok, lebo vtedy sa hráči v mužstve nemenili ako dnes. Navyše sa hralo iba na tri päťky. Bolo niečo úchvatné, čo vtedy vedeli vytvoriť diváci na tribúnach. To čo sa dialo v Bratislave bolo niečo neopakovateľné a neopísateľné. Ešte aj dnes, keď sa stretneme a spomíname na titul, mám zimomriavky po celom tele, že som bol súčasťou toho celého. Najmä keď veľká hokejová éra Joža Goloku, Karola Faka, Vlada Dzurillu, bratov Gregorovcov bola v lige vždy iba druhá a to boli páni hokejisti. Nám sa to podarilo. Boli tam bratia Šťastní, my – mladí čo sme začínali, Jaško, Bezák, Pašek. Navyše sme mali fantastického trénera Laca Horského, ktorý to s nami vedel v šatni, na striedačke aj mimo štadióna. Boli sme vynikajúca partia. Určite bol majstrovský Slovan jedným z najlepších mužstiev histórie slovenského hokeja.

Hrali ste spolu v jednom mužstve aj s bratmi Šťastnými, v reprezentácii ste vytvorili útok Lukáč-Rusnák-Liba, bola tu aj ďalšia slovanistická trojka Dornič-Pašek-Pokovič. Koho považujete za najlepšieho spoluhráča?

– Tu to musím rozdeliť na Slovan a reprezentáciu. V Slovane sme boli mladá päťka Jaško – Rusnák – Bezák, vzadu dvojica Urban – Černý. Z Jána Jaška sme urobili svojho času aj kráľa strelcov československej ligy. V národnom mužstve to bol jednoznačne Igor Liba a Vinco Lukáč. S nimi som si sadol. Takže to by boli moji ideálni spoluhráči. V našej dobe sa okrem hokeja vyzdvihovala vždy partia a kolektív. To sa nám v Slovane vždy darilo.

Platilo a platí, že ste boli výnimočný hokejista. Jeden z najlepších svojej doby nielen v Československu. To je neodškriepiteľný fakt.

– Neviem či výnimočný, ale asi môžem povedať, že som nebol zlý hokejista. Ale to musia posúdiť iní. Vedel som stmeliť päťku, bol som konštruktívny hráč. Nebol som extra rýchly, ani „zabiják“, ale používal som hlavu. Je fakt, že napríklad na MS v roku 1981 som bol v československej reprezentácii jediný Slovák. Vtedy končil v mužstve legendárny Ivan Hlinka a ja som hral v útoku s Ebermannom a Martincom, čo boli takisto super hráči.

V jednom období a v jednom tíme – či už reprezentačnom, alebo klubovom – sa stretli dvaja najlepší strední útočníci nielen v Československu. Dušan Pašek a vy. Obaja ste boli dokonca aj reprezentační kapitáni. Zaujímavé stretnutie výnimočnej generácie a výnimočných hráčov, čo poviete?

– Musím povedať, že najmä v Slovane to bola naozaj výnimočná a úžasná generácia hokejistov. My mladí sme boli všetko hráči od ročníka 1958 a vyššie. Celá naša päťka, nebol tam ani jeden starší. Spolu sme prišli do seniorského mužstva a spolu sme museli dokázať, že máme na Slovan, že máme na ligu. Na tréningoch sme neskutočne „makali“, keďže sme stále hrali proti bratom Šťastným a hrali sme vždy o 10 korún. Vždy sme boli platiaci orgán, ako sa hovorí, ale keď sme vyhrali tak bratia Štastní to nevedeli prežiť. V šatni sa vždy nenormálne pohádali a my ostatní sme sa iba krčili v kúte. Ale smiali sme sa a tešilo nás to. To bola najlepšia hokejová škola.

Slovan akoby sa špecializoval na stredných útočníkov. Boli tu Karol Fako, Jozef Golonka, Peter Štastný, Václav Nedomanský, Dušan Pašek, vy…Čím to bolo?

– Bolo to tým, že kto sa vedel presadiť v lige, musel niečo vedieť. Najmä v konkurencii českých mužstiev, veď v lige boli iba dva slovenské. Museli ste mať dar od boha, ako sa hovorí. Väčšinou to boli kvalitní, konštruktívni hokejisti, ktorí na ľade rozmýšľali. Konkurencia bola vtedy obrovská, neporovnateľná s dneškom. To bola iná doba a iní hokejisti. Nech sa tí dnešní neurazia, ale federálna liga bola úplne niečo iné. Tam ste museli niečo vedieť, inak ste nemali nárok byť v Slovane či Košiciach.

Celú federálnu kariéru ste odohrali v Slovane, až na obdobie povinnej  vojnčiny v Jihlave. V zahraničí ste pôsobili vo fínskom Kalpa Kuopio. No v NHL, kde ste boli draftovaný Philadelphiou, vám to nevyšlo. Prečo?

– Nebol som medzi tými vyvolenými hráčmi, ktorých v tej dobe chceli púšťať do zahraničia. Dušan Pašek aj Igor Liba boli odo mňa o rok mladší, ale ich do Kanady pustili. Mne, keď som už mal na to vek, povedali: ’Musíš ísť do Fínska, lebo tam musíme dať hráčov a pomôcť fínskemu hokeju.’ Ale musím povedať, že neľutujeme, že som bol vo Fínsku. Hokejovo aj osobne. Aj keď je pravda, že som bol draftovaný a mal som aj podpísanú zmluvu s Quebeckom, že tam utečiem. Ale nedalo mi to. Mal som tu brata, rodičov, zvažoval som všetky možnosti a nemal som srdce opustiť najbližších, Slovensko. Bol som aj po úraze s okom a sociálne zabezpečenie tu bolo dobré. Pre mňa platilo, že doma je doma.

(Poznámka redakcie. Dárius Rusnák podpísal zmluvu s prezidentom Quebecku Nordiques Michaelom Aboutom počas MS 1981 v Helsinkách. Za sezónu mal dostať 170-tisíc dolárov, čo bolo viac, ako v tom čase zarábala najväčšia hviezda tímu Peter Šťastný.)

Každé skvelé mužstvo musí mať aj skvelého trénera. Ladislav Horský, Ján Starší, Luděk Bukač. Mali ste šťastie nielen na excelentných spoluhráčov, ale aj trénerov? V čom boli výnimoční a iní?

– Pre mňa to bol v Slovane Laco Horský a v reprezentácii Luděk Bukač a Stanislav Neveselý. To boli študovaní, rozhľadení tréneri, ktorí to vedeli v šatni aj na ľade. Žili hokejom od rána do večera. Napísali množstvo kníh. Priniesli množstvo nových prvkov do hokeja. Aj po psychologickej stránke. Osobnosti aké dnes chýbajú. No musím spomenúť aj Jana Lehockého, Eda Gábriša, Mira Nitku, Paľa Siroťáka, ktorí mi v tých mládežníckych kategóriách veľmi pomohli. To bol základ, že títo tréneri dokázali s hráčmi aj nemožné. Každá kategória musí mať svojich trénerov. U žiakov, u dorastencov, v junioroch, u mužov. V reprezentácii. Vtedy to zväz robil a praktizoval. U nás to teraz neexistuje. Skončíte s hokejom a už je z vás tréner. To nejde. Treba aj nadstavbu, vzdelávanie, prax.

Ešte aj 30 rokov po rozdelení Československa sa stále porovnávajú federálne časy s tými súčasnými. Najmä podmienky na hokej, výber a množstvo hráčov, úroveň ligy aj reprezentácie, práca a výchova mládeže, tréningové centrá, športové školy, štadióny. Bolo za federácie naozaj všetko tak diametrálne iné, lepšie, odbornejšie a kvalitnejšie ako dnes?

– Jednoznačne to bola doba priaznivejšia pre hokej, ako je to dnes. Určite. Až na to, že v súčasnosti môžu hráči jednoduchšie a skôr odísť do zahraničia. Vtedy do klubového hokeja investovali veľké peniaze fabriky. Veď okrem CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova), ktoré podporovali Slovan, tu boli aj BEZ (Bratislavské elektrotechnické závody), kde sme vyrastali  – Dušan Pašek, Paľo Norovský, Ivan Dornič, ja… Existovali a fungovali športové školy, triedy, športové centrá. Malo to systém, kvalitu, úroveň. To sa dnes rozpadáva, zanedbalo sa to. Bola tu Slovenská národná hokejová liga, ktorá mala úroveň vyššiu ako dnes naša extraliga.

Aká je najlepšia hokejová päťka Dáriusa Rusnáka?

– Budem hovoriť iba o hráčoch, s ktorými som hrával. Určite by tam bol Igor Liba. Na rovnakú úroveň by som dal aj Vladimíra Martinca a Vinca Lukáča. Dozadu by to bola trojica Ičo Černý, Peter Slanina a Kadlec.

Niekto si potrpí na všetky získané trofeje, medaily, diplomy a má ich vystavené ako v múzeu, iný ich má iba hodené v krabici niekde v garáži. Čo vy? Máte svoju sieň slávy?

– Niečo mám vystavené, ale väčšinou to je doma v krabiciach. Ale najviac ma mrzí, že som požičal niekomu moju zlatú medailu z MS 1985 a neviem ju nájsť. 5 rokov ju hľadám a nič. Keď to bude niekto čítať, kto vie, kde by mohla byť, nech mi dá vedieť…

Aká je súčasná úroveň slovenského hokeja?

– Myslím, si že išla dole odvtedy, ako sa rozdelila federálna liga. Vtedy bola ďaleko väčšia konkurencia, čo vidíme aj na dorasteneckých súťažiach, v junioroch. Samozrejme, je to spôsobené aj odchodom hráčov do zahraničia. My sme nemohli nikam chodiť, boli sme v jednom mužstve a preto aj kvalita ligy bola vysoká, s dneškom neporovnateľná. Kvalitní hokejisti tu ostávali. Veď si iba zoberte, koľko hráčov 5-6 rokov dozadu reprezentovalo Slovensko. Až 70 percent hokejistov bolo v reprezentácii, čo v našej dobe neexistovalo. Tam bol stabilný káder, hráči sa poznali, rozumeli si, nič ich neprekvapilo. Dnes ide na každý turnaj nové mužstvo, kde sú aj desiati noví hráči. Chýba tu základ, ktorý treba sporadicky meniť a dopĺňať. Nie, že ideme na MS a my nevieme, ako budú pred turnajom zložené dvojice, trojice. Čaká sa na hráčov z NHL, zo zahraničia.

Slovenská reprezentácia má od roku 2010 zahraničných trénerov, až na dvojročné pôsobenie Zdena Cígera. Potrebujeme trénerov z Kanady či USA?

– Nie som obhajca toho, aby pri reprezentácii bol iba slovenský tréner. Zahraničný tréner má niečo do seba. Ale naša mentalita je iná, ako v zámorí. Najlepšie ju poznajú slovenskí a českí tréneri. Poukážem na Hanlona, ktorí mal kvalitných hráčov, ale nedokázal nič. Nechcem kritizovať pána Ramsayho, môže byť kvalitný tréner, ale pýtam sa, prečo by to nemohol byť aj Rus, Švéd či Fín. Doteraz, ak sme mali výsledky, potom slovenský a český tréner nikdy nesklamal.

Je slovenská reprezentácia v súčasnosti odkázaná hlavne na hráčov zo zámoria?

– Určite hráči zo zahraničia majú čo povedať do národného mužstva. Druhá vec, že musíme dávať šancu mladým hráčom z našej ligy. Ale vyberať si iba tie hrozienka, nie to stále meniť. Aj naša liga vie vychovať reprezentanta. Aj keď sme na MS opäť nepostúpili do štvrťfinále.

V hokeji sa vám splnilo asi všetko, je niečo, o čom snívate doteraz?

– Určite ma veľmi mrzí, že sme nezískali olympijské zlato v roku 1984. Boli sme k nemu veľmi blízko. Určite aj možnosť zahrať si NHL v Kanade. Ale na druhej strane, keď sa robili rôzne výbery Európy tak ma zvolili za kapitána. To bola neskutočná, neuveriteľná pocta a uznanie mojich kvalít. Všetko je tak, ako má byť. Možno som chcel hrať o dva roky viac, ale mal som zdravotné problémy, takže to už nešlo.

Je niečo, čo by ste chceli urobiť inak, čo by ste chceli zmeniť, ak by sa to dalo?

– Mrzí ma, že moji synovia Daro a Ondrej nedosiahli v hokeji viacej. Ale uvedomujem si, že aj meno, ktoré niesli na svojich pleciach, bolo pre nich veľkou záťažou. Ak by sa nevolali Rusnák, tak tých ligových sezón by mali na svojom konte ďaleko viac. Mrzí ma, že som im nemohol dať viac, nemohol som sa im viac venovať, ale musím tiež povedať, že v tej dobe veľa toho času nebolo.

Komu by sa chcel Dárius Rusnák špeciálne poďakovať pri oslave svojho životného jubilea?

– Všetci tréneri, ktorí ma trénovali, si zaslúžia môj veľký obdiv. Ale nielen tréneri, ale aj spoluhráči, každý mi niečo dal. Každému sa chcem poďakovať. Ľudia, čo sa pohybovali okolo hokeja, si zaslúžia veľké poďakovanie. Samozrejme, moji rodičia, ktorí ma veľmi podporovali. Moja skvelá manželka Evička. Určiť iba jedného človeka sa naozaj nedá.

Bývalí hráči Slovana Dušan Pašek, Dárius Rusnák a Ivan Dornič Zdroj: hockeyslovakia.sk

15 otázok pre Dáriusa Rusnáka

Najlepší športovec súčasnosti a histórie?

Som Slovák, tak v súčasnosti je to jednoznačne Peter Sagan. Z minulosti potom oštepár Ján Železný.

Najnepríjemnejší hokejový súper?

Pre mňa to vždy boli Švédi.

Najkrajší zimný štadión?

Nemôžem povedať nič iné, ako bratislavský Zimný štadión.

Obľúbený futbalový klub a futbalista?

Mojím obľúbeným hráčom bol Ladislav Petráš a klubom jednoznačne Slovan Bratislava.

Finančná emancipácia v športe – rovnaké platy a odmeny mužov a žien?

Ale určite áno, ak si to svojimi výkonmi zaslúžia.

Vysnívané auto?

Také čo ma vždy bezpečne odvezie tam, kam potrebujem.

Chata alebo more?

Kto má pozná, vie že je to chata.

Kniha alebo TV?

Asi kniha, ak mám čas.

Divadlo alebo kino?

Skôr asi divadlo, aj keď sa tam dostanem veľmi sporadicky.

Najobľúbenejšie jedlo a nápoj?

Mám rád klasické slovenské jedlá a dobré vínko.

Varenie alebo vysávanie?

U mňa jednoznačne varenie. Mam veľmi rád grilovanie, opekačky, varenie gulášu… To je môj život.

Najväčšia neresť?

To by mali skôr povedať iní, čo je moja najväčšia neresť…

Na čo je najviac alergický?

Ak niekto klame a vymýšľa si.

Tolerantnosť alebo zásadovosť?

Jednoznačne treba byť zásadový, ale je potrebné byť aj tolerantný. Vždy všetko závisí od danej situácie.

S ktorou osobnosťou by ste chceli stretnúť?

Ak by to bolo možné, tak s pápežom Jánom Pavlom II

Mohlo by vás zaujímať: