Domáce Kauzy Rozhovory Šport Top

ROZHOVOR Gönci o zákazoch reprezentovať: Je to akoby športovca obvinili z vraždy

Na snímke vľavo nový štátny tajomník ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR Jozef Gönci, vpravo predseda SNS a predseda parlamentu Andrej Danko počas tlačovej konferencie na tému: Šport, športové poukazy a nové druhy financovania športu 7. januára 2019 v Bratislave. Zdroj: TASR/Jakub Kotian

BRATISLAVA- Je vo funkcii len niekoľko mesiacov. Patrí medzi úzky okruh tých, čo majú skúsenosť so športom po všetkých jeho stránkach. Najskôr ako reprezentant, neskôr ako tréner a nakoniec ako športový funkcionár. Dnes má na starosti šport z pozície štátneho tajomníka na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu. S Jozefom Göncim sa Glob.sk rozprával o jeho trénerskej minulosti ale aj o situácii v športe. Vrátane kauzy zákazu reprezentácie pre  mladé synchronizované plavkyne. 

 

Ste jeden z najúspešnejších športovcov, ktorých Slovensko malo. Boli ste dvojnásobný olympijský medailista, boli ste najlepším strelcom sveta a to je len niekoľko z mnohých úspechov, čo ste dosiahli. Predstavte si situáciu, že by ste nemohli reprezentovať Slovensko, pretože by vám to niekto s vašimi výsledkami zakázal.

– Neviem si ju predstaviť. Jedinou prekážkou, kedy som nemohol reprezentovať, bolo že som sa z hľadiska nominačných kritérií umiestnil mimo poradia športovcov, ktorí sa na významný turnaj alebo pretek kvalifikovali. Že som na to jednoducho nemal výkonnosť.

To sa asi ale veľakrát nestalo.

– Stalo sa to niekoľkokrát, aj za Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR). To bratstvo s Čechmi bolo veľakrát v takej súťaživej rovine, v tom systéme Slováci mali možno trochu horšiu pozíciu sa kvalifikovať ako Česi. Ale ja na to nenadávam, lebo nás to ohromne posilnilo a po rozdelení v roku 1993 si Slovensko vybudovalo svoju vlastnú autonómiu, tiež sebavedomie a dokázali sme presadiť na úrovni Európy aj sveta, neskôr aj na olympijských hrách. Takže sa ukázalo, že sme boli mimoriadne konkurencieschopní.

Dalo by sa pripísať to, že ste sa nedostali do reprezentačného tímu celej ČSFR aj vďaka tomu, že športový zväz v tej dobe ovládali viac Česi?

– Toto je taká politická otázka, nerád by som to tak bral, lebo nakoniec nás to posilnilo.

Jozef Gönci na streleckej položke v roku 2008 na olympiáde v Pekingu. Zdroj: TASR / Pavel Neubauer

O spore sestier Fialkových

Dnes sme v situácii, kedy zväzy, ktoré už nemajú českú “konkurenciu”, svojím pretekárom ako boli sestry Fialkové či dnes akvabely Viktória Reichová a Natália Pivarčiová, zakazujú reprezentovať. Síce z rôznych dôvodov, no naše talenty nemôžu reprezentovať Slovensko. Čo s tým?

– Sú dva odlišné dôvody, prečo to v obidvoch prípadoch vyzerá tak, že zväz za niečo môže. Poďme trochu do histórie. Sú tu určité princípy, zákony, smernice, normy a stanovy vo zväzoch. Je tu kompetenčné usporiadanie, kto a čo môže riadiť a kto môže vstupovať do rozhodnutí výkonných orgánov športových zväzov. Slovensko je po 25 rokoch stále mladá republika a možno ešte nemá toto všetko vyladené. Čo sa týka sestier Fialkových, tam vstúpil element, ktorý bol na odbornú a neskôr verejnú diskusiu. Nehovorím, že zväz chcel športovkyniam zle. Chránil si svoje práva. Bola to otázka osobnostných práv. A išlo o to sa dohodnúť a každý mal na to iný názor. Sestry Fialkové podali podnet a začalo sa to riešiť.

Rozumieme tomu tak, že tu bol spor medzi kvalitnými športovcami na jednej strane, nech už ide o sestry Fialkové či o akvabelu Reichovú a Pivarčiovú, a zväzom či federáciou na strane druhej. To by ale v konečnom dôsledku nemalo byť dôležité pre štát, že aký majú problém, ale to či slovenská vlajka a slovenská hymna zaznie na niektorom z pódií. A rôzne byrokraticko-administratívne prekážky to môžu prekaziť. Akým spôsobom pri takýchto sporoch môže vlastne štát asistovať?

– Každý spor by sa mal najskôr vyriešiť na prvom stupni, možno už na disciplinárnej komisii medzi športovcom a zväzom. Pokiaľ sa to nepodarí, treba ísť na nejakú druhostupňovú inštanciu. V prípade sestier Fialkových na seba prebral túto zodpovednosť Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV). Ja som bol zodpovedný za mediačnú komisiu pri tomto spore. Rokovanie trvalo 11 hodín. Bolo vecné, z obidvoch strán argumentačne podložené a nedalo sa ani jednej strane vytknúť to, za čím si obe strany stáli a čo chránili. Bolo to o kompromise, aby sa sestry Fialkové cítili chránené zo zmluvy, ktorú majú uzatvorenú so zväzom, a aby zväz rešpektoval svoje vlastné stanovy a smernice. Na to slúžil ten dialóg na pôde SOŠV a tento problém sa vyjasnil. Či tá dohoda bude funkčná, ukáže čas. Sestry Fialkové ale reprezentovali, Paulína bola veľmi úspešná, dá sa povedať, že mala najlepšiu sezónu. Tá ale nemusela byť.

Paulína Fialková na olympiáde (v strede s číslom 17) Zdroj: SITA/Martin Medňanský

O zákaze reprezentácie pre akvabely Reichovú a Pivarčiovú

Späť k synchronizovaným plavkyniam. Viktória Reichová a Natália Pivarčiová. Aj v tomto prípade prebehlo sedenie na pôde SOŠV. A napriek tomu je spor medzi plaveckou federáciou a jednou z dvoch menovaných už na najvyššej inštancii, na ktorú sa športovec môže obrátiť a to na medzinárodný Športový arbitrážny súd vo švajčiarskom Lausanne. SOŠV v tomto prípade ústami prezidenta Antona Siekela uznal, že tento problém nevie vyriešiť. Plavkyne nemôžu reprezentovať, lebo federácia im odmieta tento štatút udeliť.

– Súhlasím s prezidentom SOŠV Siekelom. V prvej etape tohto sporu som sa tých stretnutí zúčastnil, ešte ako viceprezident SOŠV. Ten konflikt poznám. Mrzí ma, že kompetentní a zodpovední to nechali zájsť až tak ďaleko. SOŠV aj ľudia, ktorí chceli z tretej strany pomôcť ukončiť spor medzi Viktóriou Reichovou a Slovenskou plaveckou federáciou (SPF), prinášali rôzne riešenia, ale mal som pocit, že sa nevieme trafiť do tej fázy empatie, ktorú by mala federácia prejaviť voči Viktórii. Zástupci SPF nedokázali ubrať nohu z plynu a byť menej dôrazný a agresívny voči svojim športovcom. V jednej chvíli som upozorňoval, že zákaz reprezentácie krajiny má byť až krajné riešenie. Takéto riešenie zo strany akéhokoľvek zväzu je v mojich očiach ako keby ten športovec niekoho zavraždil.

Zavraždil? Nie sú to trocha silné slová?

– To je najhorší možný čin a musí vás za to niekto odsúdiť. A pre športovca neexistuje nič horšie, ako keď ho niekto odsúdi, že nemôže reprezentovať. Taký športovec má tisíc otáznikov a pýta sa, ako je to možné, že som dostal ten najhorší trest. Zákaz reprezentovať svoju vlasť a krajinu. A to bol zároveň moment, kedy som prestal prípadu Viktórie Reichovej rozumieť. Priznám sa, že keď som sa stal štátnym tajomníkom pre šport na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu (funkcie sa J.Gönci ujal na začiatku januára 2019, poznámka redakcie), ten prípad sa tu neobjavil. Neviem, prečo sa ministerstvo vynechalo, ale zrazu sme na Arbitrážnom súde v Lausanne. Dávam to ešte do paralely s najťažším trestným činom. Ja nerozumiem tomu, ako je možné, že ľudské charaktery nedokážu prijať taký kompromis, aby sa dotknutá športovkyňa mohla pripravovať na to, čo v živote miluje a čo najradšej robí.

Vy ste spomínali, že ste sa do reprezentácie nedostali preto, lebo boli nejako nastavené kritériá.

– Boli odo mňa lepší.

Teraz ale v tomto prípade obidve plavkyne synchronizovaného plávania, ktoré majú zákaz reprezentovať, by nemali problém základné reprezentačné kritéria splniť. Do hry ale vstupujú ďalšie predpisy federácie, ktoré umožňujú skôr subjektívne ako objektívne rozhodovanie o tom, kto bude v reprezentácii slovenského synchronizovaného plávania.

– Toto neviem posúdiť, ale veľmi by ma prekvapilo, pokiaľ by išlo len o náhodný výber. Stále predpokladám, že si federácia chce do jednotlivých disciplín v rámci synchronizovaného plávania vybrať športovcov s najvyššou výkonnosťou. Ak by to bolo inak, bol by som veľmi prekvapený, že o čo tu vlastne ide.

Aké vám vlastne ostali možnosti do tohto sporu vstúpiť? Súd v Lausanne prebieha, čo s tým môže urobiť štátny tajomník pre šport?

– Spor v Lausanne stojí strašne veľa peňazí a veľmi veľa energie. Strašne veľa ľudí prispelo aj z odbornej stránky veci svojím profesionálnym názorom. Mrzí ma, že celým sporom trpia najmä športovkyne. A v prípade, že súd rozhodne v prospech Viktórie Reichovej, a ona aj Natália Pivarčiová budú reprezentovať, som zvedavý, kto sa im ospravedlní. Za ten čas mentálnej ujmy. Ja by som sa ako štátny tajomník snažil to vrátiť úplne na začiatok a neriešil by som spor na jeho konci. V tejto situácii totiž už došlo aj k devastácii medziľudských vzťahov, nech je reč o športovkyniach, tréneroch či funkcionároch. Počas sporu zo svojho postu odstúpila už dnes bývalá prezidentka SPF a ako som sa dočítal, bolo to preto, lebo nie vždy sa jej podarilo realizovať jej zámery. Ak tento spor bol jeden z nich, tak ju plne chápem, že to aj ona videla viac ľudsky a asi aj ona vedela ako to riešiť. No nemala asi potrebnú podporu a väčšinu v orgáne federácie, ktorý spor riešil.

Natália Pivarčiová a Viktória Reichová. Zdroj: Instagram, so súhlasom menovaných

O ukončení reprezentačného trénerstva

Vy takúto situáciu poznáte na vlastnej koži. Okrem iného ste totiž pôsobil ako reprezentačný tréner puškových disciplín. Po troch rokoch ste s tým ľudovo povedané “sekli”. V niektorom zo svojich rozhovorov ste o tom celom veľmi diplomaticky povedali niečo v zmysle, že vedenie streleckého zväzu malo “iný názor na to ako sa má pripravovať reprezentácia a ako má vyzerať práca s mládežou”. Čo ste tým vlastne mysleli?

– Toto je vysoko odborná téma. Nepodarí sa mi v pár vetách na to zareagovať, lebo by som musel povedať niektoré veci, ktoré nám nesedia napríklad v systéme výchovy mladých talentovaných športovcov. A platí to aj vo všeobecnosti, nielen u strelcov. Myslím si, že zákon o športe dáva veľkú podporu na to, aby každý zväz pracoval so štátnou športovou reprezentáciou. A každý zväz je navyše zodpovedný za rozvoj svojho športu. Na druhej strane ale chýba podpora zväzov pre odborníkov a ľudí v etape duálnej kariéry. To znamená aj tých, ktorí končia so svojou aktívnou športovou kariérou, ale chcú pomôcť tomu svojmu športu a musia si nanovo získať svoje postavenie, vybudovať druhú kariéru. Musia sa dostať cez nejaký športový klub na nejakú krajskú konferenciu, ďalej na valné zhromaždenie, kde ak všetko zvládnete, sa dostanete do výkonného výboru zväzu a až potom sa môžete podieľať na tvorbe metodiky alebo nebodaj riadite rozvoj daného športu. A pokiaľ ste len tréner, musíte akceptovať metodiku, ktorú prinesie zvolený orgán. A ja som nemohol ako tréner zodpovedať za to, koho si valné zhromaždenie navolí do výkonného výboru. Či sú to ľudia odborne zdatní, či majú na to vôbec vzdelanie a či je vôbec správne aby oni určovali metodiku. Nemal som takú podporu, akú by som potreboval, napriek mojej snahe moje postoje vyargumentovať. Priznávam, to že ste dobrý športovec vám nezaručuje, že budete aj dobrý tréner. Ja som sa ale dostával cez trénerské miesto v metodike čoraz ďalej a potreboval som do toho športu priniesť modernejšie postupy. Niekedy to bol limit financií, niekedy prosto chýbal súhlas a viacero vecí dostalo stopku. Nevedel som do určenej metodiky zakomponovať to, čo som osobne prežil.  A priznávam, že to bolo aj sklamanie. Veď kto iný to má tým športovcom povedať? Je to také déja-vu, ktoré prenášate z vlastnej kariéry a chcete, aby podobne úspešní ako ja boli aj ostatní. Viem, aké podmienky som mal ja, viem, aké podmienky potrebujú mať športovci a viem, čo potrebujeme navyše urobiť z hľadiska valorizácie materiálnych či finančných, odborných a personálnych zdrojov.

Nebolo by teda dobrou myšlienkou aby sa súčasťou organizácie zväzov stala akási “rada starších”, v ktorej by sedeli práve bývalí reprezentanti a vstupovali by z pozície svojich športových úspechov do ich rozhodovania?

– (úsmev) Nemusí to byť “rada starších”. V zväzoch máme predsedov, ktorí sú tam 20 alebo 30 rokov. To na druhú stranu automaticky neznamená, že sú nemoderní. Ja si vysoko vážim každého športového odborníka. Dnes nie je jednoduché takých nájsť. Snažíme pre to priestor vytvoriť a aj preto vznikol úrad štátneho tajomníka pre šport. Aby sa šport a jeho problémy viac komunikovali, aby mohli prebiehať aj politické debaty o koncepciách a metodikách, ktoré si doteraz nemal čas nikto prečítať, nieto ešte pochopiť. Začíname inak. A k tomu sa treba aj prispôsobiť. V moderných postupoch ale aj moderných stanovách. Treba hlavne usporiadať vzťahy. V zahraničí platí, že prídete na podujatie a je tam strašne veľa mladých ľudí, sú to často rovesníci nás bývalých  športovcov, tam len rýchlejšie prešli z kariéry športovca do tej trénerskej. Vytvárajú si vlastné realizačné tímy, majú plnú podporu zväzov, štátu a vedia ten šport robiť na modernej úrovni. Povedal by som, že my sme v tomto trošku bojácni. Nám vyhovuje to staré a nových a moderných vecí sa trošku bojíme.

Tlačová konferencia po návrate slovenskej výpravy z druhých Olympijských hier mládeže v čínskom Nankingu 2. septembra 2014 v Bratislave. Na snímke vedúci výpravy Jozef Gönci. Zdroj: TASR – Michal Svítok

O rozhodcovskom súde

Existuje jeden iný prípad, ktorý má súvis s otázkou reprezentácie. Slovensko získalo jednu zo svojich najlepších športovkýň, Anastáziu Kuzminovú vďaka tomu, že jej ruský biatlonový zväz zakázal reprezentovať.

– Ja myslím že Tichonov (Alexander Tichonov, šéf ruského biatlonu, poznámka redakcie) sa kajá a už niekoľkokrát sa pomodlil za odpustenie, že podpísal prestup Nasti k nám.

Vďaka nej sa Slovensko teší z medailí a ako sme hovorili na začiatku, je vďaka Kuzminovej vidieť slovenskú vlajku na pódiách. A teraz si predstavme situáciu, že by talentované akvabely, ktorým SPF zakazuje reprezentovať Slovensko, by sa stali napríklad švajčiarskymi občiankami a umiestňovali sa vyššie ako tie slovenské. Kto by niesol vinu?

– Ten, kto sa pod to podpíše.

Takže vlastne sú teraz Viktória a Natália na mŕtvom bode? Nikto by asi nenašiel odvahu im podpísať prestup, ale zároveň im nie je dovolené reprezentovať.

– Na toto musíme mať nejaký rozhodcovský súd. Taký, ktorý by dokázal ešte pred Lausanne pomôcť a podporiť jednu alebo druhú stranu. Dostali sme to do situácie, kedy napriek vnútorným predpisom, stanovám a smerniciam zväzu či federácie vznikajú patové situácie. Prípad Viktórie a Natálie je presne taký. A dnes na to nemáme mechanizmy a ideme do Lausanne, čo je drahé a čo dnes podľa mňa ľutujú obidve strany. Je to negatívny zásah do imidžu tohoto športu.

Znamená to, že v najbližšej dobe budeme svedkami vzniku športového rozhodcovského súdu na Slovensku?

– Už sa na tom pracuje. A bez toho, aby som hovoril niečo dopredu, chystáme návrh, ktorý by mohol priniesť rozhodcovský súd pod strechu SOŠV. Podľa nás je to najideálnejšia forma, aby výsledok súdu akceptoval aj športovec aj zväz. Nebudeme sa tak musieť spoliehať na rozhodnutie ľudí, ktorí plne nepoznajú pozadie sporu. Akým spôsobom sa tvorili smernice vo zväzoch, ako fungujú v rámci svojho autonómneho postavenia, ako do toho vstupuje štát. Dnes pre súd v Lausanne musíme všetko prekladať do angličtiny, zdĺhavo sa všetko vysvetľuje.

Povedali ste, že zväzy majú autonómne postavenie. Myslíte si, že zväzy budú súhlasiť s obmedzením svojej autonómnosti prostredníctvom plánovaného rozhodcovského súdu? Arbitrážny súd v Švajčiarsku nie je tak často využívaný, je to drahé, v slovenskej histórii sa využil minimálne. Synchronizované plávanie nie je navyše úplne mainstreamový šport ako hokej či futbal a to, že Viktória Reichová ide až cez neho, je vec asi nevídaná.

– Nebavme sa o obmedzení autonómností zväzov, ale je potrebné dať priestor aj takému riešeniu, ako je vznik športového rozhodcovského súdu na Slovensku. Napríklad v prípade Viktórie by sa mohlo ukázať, že to vieme vyriešiť aj u nás na Slovensku a bez takej ujmy na imidži slovenského športu. A bez finančnej straty na strane rodičov Viktórie. Zamyslime sa nad tým.

Nečakáte teda odpor zo strany športových zväzov?

– Nie, pretože toto by mal byť posledný rozhodcovský súd na národnej úrovni, na ktorý sa bude dať obrátiť. A nedotýka sa to len vzťahu športovec verzus zväz. Malo by sa to dotýkať akéhokoľvek subjektu v rámci športovej obce. Tému rozhodcovského súdu otvárame, lebo do budúcna nám nie sú ľahostajné prípady sestier Fialkových či synchronizovaných plavkýň. Keď sa udeľovala prostredníctvom zákona o športe autonómia zväzom, verilo sa, že takéto situácie budú vedieť riešiť na úrovni disciplinárnych komisií či prvostupňových rozhodcovských súdov v rámci zväzov. No bohužiaľ spor Reichová je na Arbitrážnom súde v Lausanne. A ja som z toho sklamaný. Nechcem sa opakovať, ale ja som ten priestor na debatu a riešenie problému Viktórie Reichovej videl, ale v určitom momente som mal pocit, že to prešlo do osobnej roviny a stav je taký, že športovkyne nereprezentujú. Napriek tomu, že ten šport milujú a majú formu na dobré výsledky. Ako povedal prezident SOŠV Siekel, my nemáme teraz mechanizmy na to, aby sme to zvrátili. A ak mierite k tomu, že štát prostredníctvom ministerky či štátneho tajomníka niečo zvráti, tak sa mýlite. Lebo dnes na to neexistuje právny rámec.

Viktória Reichová. Zdroj: Instagram so súhlasom rodiny

O štátnom príspevku pre Slovenskú plaveckú federáciu

Štát má ale stále jeden argument. V prípade SPF je to suma 2 433 000 eur, ktorú dostáva od ministerstva školstva. Nedá sa táto suma niečím podmieniť?

– Možno sa to dá podmieniť. Ale najskôr diskusiou. Lebo SPF môže vykonávať 99 percent kvalitnej dennej operatívy a agendy, plniť si úlohy zo zákona o športe, pracovať s tými športovými úsekmi, ktoré v svojom portfóliu má, a to nie je len o synchronizovanom plávaní. A len to jedno percento vybuchlo. A ja neviem či je správne prísť a povedať, že im siahneme kvôli tomu na finančné prostriedky. Navyše táto diskusia už je prekonaná, lebo spor je vo Švajčiarsku. Jediné, čo môžeme v tejto chvíli urobiť, je priniesť také riešenie, aby sa takáto situácia neopakovala.

Dobre, tak inak. Predstavte si situáciu, že ste športová výprava, niekde by ste 37 krát štartovali a 23 krát z toho by ste skončili na predposlednom alebo poslednom mieste. Predstavte si to ako bývalý pretekár a tréner, nie ako štátny tajomník. Čo by ste na to povedali?

– Dám do toho trochu sarkazmu. Niekto musí skončiť aj posledný. Priznám sa, že neviem ako lepšie zareagovať na takýto športový výsledok. Športovci by mali akýkoľvek šport robiť preto, aby boli čo najlepší a aby dokázali posúvať hranicu svojej výkonnosti a dokázali vyhrávať preteky. Prečo máme v synchronizovanom plávaní takéto výsledky? Treba sa pozrieť do kuchyne plaveckej federácie. Či je tam dostatočné množstvo odborníkov, či je tam metodika, ktorá by mala zariadiť kvalitnejšie výsledky. Ja nechcem byť konfrontačný v tomto smere voči plaveckej federácii. Oni pracujú koniec koncov s tým, čo majú k dispozícii. Vôbec ich to ale nevyviňuje zo zodpovednosti, lebo ten systém budujú oni, zákon o športe im presne takúto úlohu dal. Zodpovednosť za rozvoj športu a za štátnu športovú reprezentáciu. A to si musia všetci uvedomiť. Hádzať výsledok na niekoho iného sa v tomto prípade nedá. Zväzy to tak chceli. Treba sa baviť o tom, že za financie, ktoré štát poskytuje chce aj kvalitnejšie výsledky. Jedna z odpovedí bude aj na nevyrieknutá otázku, či dostatok peňazí automaticky zaručuje lepšie výsledky. Alebo je to skôr o ľudskom faktore a treba získavať do zväzov jednoducho viac odborne spôsobilých ľudí. Takých, čo by dokázali zvyšovať športovú výkonnosť svojich športovcov. Ak to nedokážu, budeme im musieť pomôcť, ale nebavme sa v prvom momente o krátení peňazí. Šport bol dlhodobo v ťažkej finančnej kondícii. Vláda SR a politické špičky sa najmä v posledných rokoch snažia túto situáciu zmeniť. Do športu prišlo viacej peňazí na základe žiadostí športového hnutia. To sa transformuje do strešnej organizácie SOŠV a vznikajú nové koncepcie, ktoré by mali odpovedať na otázku, ako bude vyzerať slovenský šport. Nemôžme dobehnúť časovú stratu, ktorá tu vznikla v minulých rokoch len tým, že nalejeme viac peňazí. Peniaze, ktoré sa do športu dávajú, by mali priniesť hlavne odbornosť, treba platiť ľudí, ktorý sa športu venujú 24 hodín denne. A sú schopní nájsť napríklad talentovanú druhú Moravcovú. Aby sme mali ďalšiu Nasťu Kuzminovú či Michala Martikána. Ako športovec viem povedať, že ide najmä o tvrdú drinu.