Domáce Spoločnosť Top Rozhovory

ROZHOVOR Andrejovi vďačia za život desiatky pacientov s rakovinou. Darcov pre nich zháňa po celom svete

Zdroj: Andrej Minárik

BRATISLAVA – Koľkokrát ste počas svojho života spravili dobrý skutok? Andrej Minárik to zobral zhurta. Život mu síce skrížila zákerná forma rakoviny, ale neľahký osud mu otvoril oči. Rozhodol sa zohnať onkologickým pacientom to, čo ich drží pri živote a čo aj on počas choroby postrádal najviac. Krvné doštičky má každý z nás, ale málokto vie, ako nimi dokáže zachrániť život. Darcov je však stále málo. A práve preto sa Andrej rozhodol zmeniť svet k lepšiemu. So svojim kamarátom Martinom založil projekt 100 statočných, ktorého hlavnou myšlienkou bolo zvýšiť záujem o darcovstvo a pomôcť pacientom v neľahkej životnej situácii. Glob.sk preto vyspovedal Andreja, ktorému za život môžu vďačiť desiatky pacientov.

 

Zákerným ochorením ste si prešli aj vy. Vtedy ste prišli s myšlienkou hľadať darcov krvných doštičiek medzi ľuďmi. Ako vyzerali začiatky?

– Nebolo nám jasné, prečo je taký problém zohnať dostatok darcov. S Martinom sme vytvorili dotazník o darovaní krvi a krvných doštičiek, ktorý sme cez naše siete rozoslali do sveta. Vyplnilo nám ho takmer 500 ľudí, čo už je slušná vzorka. Z neho nám vyšlo, že väčšina ľudí buď nevie, že sa okrem krvi dajú darovať aj doštičky, alebo ak vedia, majú len hmlisté informácie. A často majú obavy, ktoré nemusia byť oprávnené. 

Kvôli nedostatku darcov si do odberového kresla musel niekoľkokrát sadnúť aj personál nemocnice. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

S kým ste sa do projektu pustili?

– Hlavne to bol Martin, kamarát a aktívny človek, ktorý keď vidí problém, vždy rozmýšľa, ako ho vyriešiť. Moja pani doktorka nám korigovala informácie, sestričky nás podporovali. Tlačovku by sme nikdy nezorganizovali bez pomoci Martiny, hovorkyne NOÚ a hlavne kamarátky Silvie, ktorá to vie s PR. Terezka, Ľubka a Tomáš sa podujali na svoj prvý odber v živote a to rovno pred objektívmi. No a naozaj to zabralo – pokiaľ vieme, tak sme tých 100 darcov ani nedosiahli a už nám volali z Národného onkologického ústavu (NOÚ), že nám veľmi ďakujú, ale nech ďalšie promo už nateraz nerobíme.

Potrebovali ste k spusteniu projektu finančnú pomoc? 

– Potrebovali sme hlavne vlastný čas. Vymyslieť otázky do dotazníka, premyslieť, ako ho rozšírime medzi ľudí, vyhodnotiť ho, dať dokopy webstránku, nakontaktovať novinárov… Všetko sme si robili vo vlastnej réžii. Webhosting pre 100statocnych.sk máme nezištne zasponzorovaný. 

Projekt 100 statočných rozbehli aj vďaka odbornej pomoci lekárov. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

Prečo sa projekt 100 statočných už skončil? 

– Máme veľmi približnú predstavu o cca 60 darcoch, ktorých NOÚ vďaka projektu získalo. Podľa ich vyjadrení im to nateraz stačí. Koniec koncov, aj tú okrúhlu 100-vku sme si zvolili tak trochu ,,z brucha”. Kampaň zasiahla určite viac ľudí, len nie každý prejde vyšetreniami a skutočne sa stane darcom. Dôležité je, koľko z tých, čo prišli darovať poprvýkrát, sa skutočne stane pravidelnými darcami.

Viete koľkým pacientom ste touto cestou pomohli?
– Nie, tieto čísla nemáme.
Tušili onkologickí pacienti, že sa im krvných doštičiek dostalo vďaka vášmu projektu?
– Myslím si, že určite nie. Navyše, krvné doštičky sa k nim dostali hlavne vďaka darcom, sestričkám, lekárom… Nie kvôli 100 statočným.

S akými reakciami od verejnosti ste sa stretli?

– Často to boli obavy z darovania. Predsalen ten pocit, že vám krv z tela odchádza do nejakého prístroja a potom sa vracia do druhej ruky, nie je každému príjemná. No všetky časti, s ktorými krv príde do kontaktu, sú jednorazové a sterilné. Celé to má človek za hodinku za sebou, dostane desiatu, potvrdenie do práce a možno už na druhý deň (či ešte v ten istý deň) o pár schodov vyššie niekomu jeho doštičky zachránia život.

Myslím si, že aj vďaka tomu, že v tom bol náš príbeh, že sme sa snažili komunikovať našim a nie doktorským jazykom, ľudia nápad šírili. Vlastne, doteraz nám na naše e-maily chodia otázky k darovaniu. A už sa vôbec netýkajú len NOÚ. Najčastejšia otázka je, kde sa okrem Bratislavy dajú darovať doštičky. Aj preto sme vytvorili mapu.

Miesta, kde aj vy môžete prísť darovať krvné doštičky a pomôcť tak ťažko chorým onkologickým pacientom. Zdroj: 100 statočných

Ako reagoval Národný onkologický ústav na tento váš nápad?

– V nejakej fáze sme rozmýšľali, či ísť za vedením, no potom sme si povedali, že komunikovať s tlačovým oddelením a ľuďmi, ktorí priamo s darcami pracujú, bude stačiť. No a tí, s ktorými sme sa rozprávali, či niečo dohadovali, nám vychádzali maximálne v ústrety a myslím si, že nám celkom fandili.

Chodili ste do nemocnice aj osobne podporovať pacientov?

– Ležal som tam osobne. Inak som nerobil žiadnu podpornu činnosti, tomu sa často venujú pacientske organizácie.

Zmenili sa vaše priority po tom, čo ste prekonali rakovinu?

– Áno, zmenili. Viac si vážim svoj čas, menej vecí v živote mi príde tak dôležitých, aby som kvôli nim pociťoval stres a tlak. Mám teraz viac pred očami vzor, že “žiť > zarábat” a peniaze už nehrajú takú rolu v mojom živote ako predtým. Chcem viac cestovať, viac jazdiť na bicykli, po večeroch byť radšej so ženou, ako za monitorom. Keď mám pocit, že som s nejakým kamarátom dlho nebol a zaujíma ma, ako sa má, pokúsim sa s ním stretnúť. V niektorých situáciach pociťujem vačší kľud, lebo keď nejde o život, nejde o nič.

Plánujete pomáhať chorým aj inak – trebárs hľadať ďalších darcov, ktorí by pomohli v liečbe ďalších ochorení?

– Nateraz nám stačí udržiavať 100 statočných v aktuálnom stave. Možno keď v NOÚ opäť nastane situácia s nedostatkom darcov, opäť niečo vymyslíme.

Národný onkologický ústav v Bratislave nie je jediné miesto, kde môžete darovať krvné doštičky. Zdroj: TASR / Jaroslav Novák