Domáce Kauzy Politika Spoločnosť Top

ROZHOVOR Aktivista z veže o pobyte v cele: Podpora zvonku mi pomohla nezblázniť sa

Fotoreportér Vladimír Benko jr. prežil sedem dní v cele, pretože bojoval za životné prostredie. Zdroj: FB/Vlado Benko Jr.

BRATISLAVA – Keď v stredu 28.12. ráno vstúpil do areálu Hornonitrianských baní v Novákoch, urobil tak z presvedčenia, že ide o dobrú vec. Symbolický boj aktivistov z Greenpeace za lepšie životné prostredie v našej krajine sa však v jednej chvíli stal nočnou morou. Dvanásť mladých ľudí zbalili policajti a odviezli do policajnej cely. Nasledovalo nepochopiteľné vzatie do vyšetrovacej väzby, čo okamžite odsúdili politici, média aj verejnosť. Medzi zadržanými bol aj fotoreportér, ktorý na pár dní na vlastnej koži pocítil život za múrmi väznice. Glob.sk sa s Vladimírom Benkom Jr. o osudných dňoch porozprával. Autorka s obvineným v minulosti pracovala, v rozhovore mu preto neštandardne tyká. 

 

Čo vás motivovalo vojsť do areálu súkromnej firmy Hornonitrianske bane a výjsť na vežu, ktorá sa tam nachádza?

– Budem hovoriť v jednotnom čísle, čo motivovalo mňa, pretože som konal sám za seba. Mňa osobne motivovala problematika spracovania hnedého uhlia na hornej Nitre a problémy so životným prostredím, ktoré táto ťažba spôsobuje. Chcel som nenásilnou formou vyjadriť svoj občiansky postoj proti tomu, ako sa správa firma Hornonitrianske bane Prievidza k okoliu už dlhodobo.

Uvedomovali ste si ale, že vstupujete do areálu súkromnej firmy?

– Na toto som odpovedal vyšetrovateľovi.

Rozchádzajú sa informácie o tom, či ste na územie vnikli násilným spôsobom, alebo ste vošli cez voľne prístupný vchod. Ako teda?

– Pri vstupe do areálu bani som neprekonal žiadnu mechanickú prekážku, nestrihal som žiadny plot, nepúšťal ma žiadny podplatený baník, nepoužili sme helikoptéru, ako sa rozpráva v regióne. Vošiel som voľne prístupnou cestou, ktorou sa do areálu dostane ktokoľvek, kto pôjde okolo.

Čo sa dialo po tom, ako ste sa dostali do areálu?

– Čo najkratšou trasou som sa dostal k veži. Vystupal som na vežu, kde som roztiahol transparent.

Ako dlho trvalo, kým ste sa dostali na vežu a niekto si všimol, že sa na nej nachádzajú cudzie osoby?

Na toto neviem dať presnú odpoveď. Ja som za celú dobu svojho pobytu v areáli Hornonitrianskych baní nestretol žiadneho zamestnanca, žiadneho príslušníka bezpečnostnej služby, žiadneho člena banskej záchrannej služby. Až do momentu, kedy som sa krátko pred jedenástou hodinou rozhodol sám, že zídem dole. Tam ma pod schodiskom čakal príslušník pohotovostného policajného útvaru Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, kde ma oboznámil s mojimi právami ako zadržanej osoby.

Ako dlho si bol vlastne na tej veži?

– Od rána krátko do jedenástej popoludní.

Ako hovoríš, dole už na vás čakala polícia, ktorá vás odviedla na policajnú stanicu?

Formálne sme boli najprv predvedení na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Prievidzi, kde sme boli vypočutí. Večer toho istého dňa nám bolo doručené obvinenie. Najprv to bolo obvinenie zo všeobecného ohrozenia, ktoré bolo neskôr prekvalifikované na prečin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia spáchaného formou spolupáchateľstva.

Bolo vám okamžite aj oznámené, že ostanete v cele policajného zaistenia?

– Túto informáciu nikto nekomunikoval. Najprv mi iba povedali, aké mám práva a odviedli ma na policajnú stanicu. Tam som čakal na prvý výsluch, kde mi boli zaistené veci, od obeda do večera do ôsmej hodiny.

Noc zo stredy na štvrtok si strávil na danej policajnej stanici?

– Po mojom výsluchu som bol krátko pred polnocou transportovaný do cely policajného zaistenia v Bánovciach nad Bebravou.

Prevážali vás všetkých?

– Prevážali ma samého, aj v cele som bol sám. Ostatných umiestnili inde.

Keď ťa prevážali, mal si informácie, čo sa deje s tvojimi kolegami? Boli ste v nejakom kontakte?

– Na začiatku výsluchov sme boli spolu, postupne nás umiestňovali do ciel. Najprv sme boli rozlezení po chodbách, nakoľko nemali také kapacitné priestory, aby dokázali umiestniť 12 ľudí do ciel. Vtedy vznikla aj tá spoločná fotka.

Štvrtok si sa už teda zobudil v cele policajného zaistenia. Kedy si sa dozvedel, že prokurátor podal návrh na vzatie do vyšetrovacej väzby?

– To si presne nepamätám. Ale viem, že sa snažili o superrýchle konanie a urobiť to celé do 48 hodín – čo je vlastne lehota. Tesne pred uplynutím lehoty podali naši právnici námietku zaujatosti voči Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, aj voči prokuratúre. Následne žiadali väzbu.

Každopádne, aké si mal pocity, keď si zistil, že celý prípad naberá divný smer a je tu návrh na väzbu?

Nebolo mi všetko jedno. Bol som si vedomý toho, že asi som niečo spáchal. Ale stále som si vravel, že to nie je tak ťažký zločin, žeby som mal skončiť vo väzbe. Bol tam dokonca návrh na útekovú väzbu aj pokračovanie v trestnej činnosti. Veril som, že súd rozhodne v náš prospech. V podstate aj policajní príslušníci, ktorí nás sprevádzali, sa vyjadrovali, že idete domov. Ostali šokovaní, že sme dostali väzbu.

Na súde ste sa stretli všetci?

– Áno.

Ako fotoreportér si zažil takéto súdy. Čo ti napadlo ako prvé, keď sudkyňa vyniesla verdikt, nakoľko si v minulosti videl, ako berú do väzby zločincov?

– Na jednej strane som bol prekvapený a nerozumel som jej argumentácii. Prišlo mi to celé absurdné. Na druhej strane som to vnímal ako rozhodnutie súdu, ktoré je potrebné rešpektovať. Po celý čas som to bral tak, že s tým, čo sa deje, je potrebné pracovať tak, ako to je a snažiť sa z toho nezblázniť, nepanikáriť. Spoliehal som sa na právneho zástupcu, že urobí všetko preto, aby to zvrátil. Ale áno, zažil som ťažšie zločiny vyšetrované na slobode.

Dali vás všetkých do vyšetrovacej väzby v Ilave?

– Áno. Súd rozhodol v nedeľu ráno, ale papierovačky trvali celý deň. Takže eskortovali nás až v nedeľu večer.

Nedeľnú noc si už strávil vo vyšetrovacej väzbe v Ilave. Doteraz si tieto prípady iba zachytával na fotkách, dnes si to zažil zvnútra. Ako vyzerá režim vo vyšetrovacej väzbe?

– Je to veľmi podobné tomu, čo poznáme z filmov. Je tam veľa mreží a obmedzený priestor.  A najmä jasný režim, kto, kedy, čo a ako má urobiť – od toho ako majú byť upratané skrinky, ako má byť ustlaná posteľ, až po to, ako sa máte správať, keď príde do cely príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Čiže ťa na úvod poučia, čo môžeš a čo nie?

– Áno, presne tak. Odoberú všetky osobné veci, dostanete oblečenie. Ale chcem zdôrazniť, že aj keď sám vnímam v celom prípade procesné nezrovnalosti, všetci príslušníci policajného zboru – či už kriminálky, alebo radoví policajti, ako aj príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže sa ku mne správali veľmi korektne. A myslím, že aj k ostatným. Všetko nám bolo umožnené riešiť operatívne.

Čiže nikto sa k vám nesprával ako k zločincom?

– Nie, naopak mnohí policajti nám neoficiálne vyjadrovali solidaritu a podporu.

Mohli ste počas pobytu vo väzbe komunikovať medzi sebou?

– Bol som na cele, kde nás bolo sedem, z toho traja sme boli tí, čo sme sa poznali. Takže sme mohli spolu komunikovať, čo nám uľahčovalo celú situáciu. Boli sme si vzájomnou psychickou oporou. Mali sme šťastie aj na zvyšných obvinených v cele.

Mal si informácie o tom, že vonku sa za vašu slobodu spustil boj zo strany novinárov, politikov aj verejnosti?

Toto je pre mňa najemočnejšia časť týchto posledných dní. Aj keď sporadicky – či už cez právnika, alebo z iných zdrojov, sa ku mne dostávali čiastočné informácie o tom, čo sa deje. Vzbudzovalo to vo mne veľkú nádej. Rozprúdilo to diskusiu nielen o problematike hnedého uhlia na hornej Nitre, ale aj aktivizme ako takom. Spojilo to rôznych ľudí, rôzne organizácie na Slovensku ale aj vo svete. Tieto, aj keď čiastkové informácie mi dodávali energiu to tam vydržať.

Kedy si sa dozvedel, že generálny prokurátor Jaromír Čižnár dal príkaz na prepustenie z vyšetrovacej väzby?

– To viem úplne presne. Dozvedel som sa to v utorok o druhej popoludní z rádia, nakoľko každá cela ho má zabudované v stene. Bola to prvá správa, že šiel pokyn na prepustenie z väzby. Všetci traja sme hneď vyskočili od radosti. Keď sme vychladli, povedali sme si, že kým príde papier z Bratislavy do Ilavy, tak to bude ešte chvíľu trvať. Bol som preto prekvapený, keď o 20 minút nám zaklopali “bachari”na dvere a zakričali: “Vežiari, idete domov.” Dali nám takú internú prezývku.

Aký si mal pocit, keď si sa ocitol vonku?

– Poplakal som si. Kto nezažije, ten nepochopí. Tých sedem dní bola veľmi reálna poučná skúsenosť a ten pocit slobody bol veľmi silný.

Ľutuješ, že si šiel na tú vežu?

– Nie, neľutujem. Je to životná skúsenosť. A podarilo sa nám rozpútať verejnú diskusiu o hnedom uhlí a aktivizme samotnom. My všetci spolu ja, ty, vaši čitatelia, naši kamaráti by sme mali konať a robiť niečo pre životné prostredie.

Vieš, že z toho stále nie ste vonku, nakoľko trestné stíhanie pretrváva. Neobávaš sa, že na konci tak či tak skončíš na súde?

Súdu sa neobávam, pretože verím v spravodlivosť súdneho systému – obzvlášť ak je pod takým drobnohľadom verejnosti a médií. Verím tomu, že ďalšie procesné nezrovnalosti sa už konať nebudú. Zúčastním sa každého úkonu a pojednávania a budem žiadať pre seba spravodlivý súd.