Všetci, respektíve väčšina z nás tak ako náš predseda vlády, sme vedeli, že utečencov Slovensko bude musieť prijať. Či s kvótami alebo bez nich. Kríza takéhoto rozsahu, ktorá postihla nielen EU ale Európu nemôže už len z povahy jej priebehu obísť Slovensko. Ráno, na obed, večer. Obrazy utečencov na staniciach, cestách, pri ostnatom plote…. tisícky príbehov, kladných, či záporných, napätie medzi krajinami, zhoršenie susedských vzťahov. Jeden milión kultúrne a civilizačne rozdielnych ľudí valiacich sa krížom cez kontinent na Nemecko, priamo do srdca Západnej Európy, ktorej sme aj my členom. Skúsme si len predstaviť, že by Slovensko zostalo bokom. Oáza z ktorej pozorujeme neďaleké masívne presuny tisícov ľudí len niekoľko kilometrov od hlavného mesta, konzumujúc pritom kávu s hriankou a uznanlivo kývajúc hlavou na adresu predsedu vlády. Bojovníka . Pekný sen. Hra s kvótami vytvorila na domácej politickej scéne časový priestor na naberanie vlastnej preferenčnej sily vládnej strany. Nielen na Slovensku. Sympatické združenie odporcov kvót Slovenska s Českou republikou mohlo v koncovke vyznieť ako snaženie Švejka s Jánošíkom. Na čas sme boli opäť stredobodom kontinentu. Nielen geografickým.
Prehrať bitku nie je hanbou. Utečenci v nejakom počte skončia na Slovensku. Vidieť usmiateho premiéra ako spoločne s ministrom vnútra a šéfom SIS stojí na hranici s Rakúskom a preberá „alikvotnú časť migrantov“ a radí ju do skupín ekonomický migrant, utekajúci pred vojnou, ženy a deti a tak podobne. Tak tento obraz neuvidíme. Skôr to bude obraz stále bojovne naladeného predsedu vlády, chrliaceho oheň a síru. A to je škoda.
Je čas, aby vládna reprezentácia začala svojim občanom, samospráve, či mimovládkam komunikovať svoj plán. Kde, koľko, s akým režimom s akými opatreniami budú utečenci na našom území ako to celé majú pripravené. Nie, nemám najmenšiu obavu, že sa náš postoj k tejto téme začne zásadne meniť. Niekde však začať musíme. Energiu na žaloby proti Bruselu či pripravovanie tzv. infringementu by mohla vláda venovať skôr do dialógu s vlastnými občanmi. Nebolo by fajn, keby premiér oznámil národu : „Nesúhlasíme s rozhodnutím ale Slovensko to zvládne“. Zvládli sme horšie veci. Toto by som raz chcel počuť od svojho premiéra. Od človeka, ktorý vedie krajinu a má reálnu zodpovednosť. Postaviť sa tomu čelom. Tak môžeme pomaly prekonávať aj svoj vlastný strach. Ďalšie hrotenie témy môže mať veľmi jednoduchú koncovku. Nepotrvá dlho a niekto zo súčasných „velikánov“, či z obskúrnych hnutí príde s nápadom usporiadať referendum o vystúpení Slovenska z EU a následne z NATO. V skutočnosti toto je najväčšie nebezpečenstvo, ktorému môžeme v blízkej budúcnosti čeliť.