BRATISLAVA – Slovenská hokejová dvadsiatka má za sebou ďalšie “klasické” majstrovstvá sveta a treba otvorene povedať, že situácia sa z roka na rok opakuje ako cez kopirák. Jeden výsledkovo vydarený duel, s rovnako slabým súperom ako sme my sami a je po šampionáte.
Slovensko sa zachránilo v elitnej kategórii a môže opäť rok čakať na ďalší podobný zápas. Za 365 dní sa totiž u nás nič nezmení. Nič. Slovenský mládežnícky aj juniorský hokej je totiž v ťažkom kŕči, bez výraznej perspektívy, zmeny a systémového riešenia. Môžeme sa vyhovárať na rôzne spoločenské trendy, že súčasná mladá generácia od rána do večera sedí pred počítačom, je nafixovaná na mobily, že si žije v svete sociálnych sietí. Ale aj vo Švédsku, Fínsku, Švajčiarsku, Nemecku, USA či Kanada majú mobily aj počítače a hokej hrať vedia. Ani názory, že urážať hráčov je slovenský fenomén a ľuďom chýba rešpekt, nie je na mieste.
Sú to hráči, tréneri, rodičia, manažéri, skauti, ktorí hráčov na sociálnych sieťach glorifikujú, vynášajú do neba, robia z nich niečo extra, živia ich tam. Hokejisti sú súčasťou internetového života, oni ho prikrmujú a využívajú. Ak potom nevedia stráviť kritiku, tlak, posmešky, urážky, tak nech zabudnú na hokej a začnú sa venovať spoločenským hrám. Stále spomínané rodinkárstvo, protekcia či vplyv hráčskych manažérov je tiež slovenskou špecialitou, ktorá má prsty v nezdravých pomeroch v našom hokeji. Tam je pes zakopaný.
Hráčom chýba pokora, zodpovednosť, sebareflexia a najmä poriadna drina a disciplína v tréningu. Veľmi skoro sú z nich “hviezdy”. Stále tu niekto dokola ako na verklíku opakuje, ako sa inšpirujeme hokejovými veľmocami, ako sa im snažíme prispôsobovať, učiť sa od nich, no realita na ľade je úplne nikde inde. Pravda je nepríjemná, frustrujúca, bolestná. Je úplne šum a fuk, čo hráči natárajú pred zápasom a po ňom, dôležité je vždy to, čo ukážu na ľade. Nuž a tam je to už rozdiel dvoch tried a prepad pokračuje. V rýchlosti, technike, taktike, disciplíne, v korčuľovaní. Ťažko môžeme hrať otvorený hokej s Rusmi, Kanaďanmi, Švédmi či Fínmi, keď s nimi nestíhame korčuľovať a v štarte na puk sme pomalší. Nevieme hrať v rýchlosti, nevieme v rýchlosti spracovať puk, prihrať z prvej, kontrolovať ho, mať prehľad v hre, hlúpo nefaulovať. To je chyba systému, tréningu, návykov, disciplíny.
V dnešnej chorej dobre, aspoň tej športovej, máme totiž tragicky minimálnu základňu a výber vo všetkých športoch. Už nielen v hokeji sú tréneri a kluby radi, že nájdu aspoň niekoho, kto chce športovať. Hokej je toho jasným príkladom. Nábor, a nie výber dominuje. Druhá vec je spoločnosť a jej vzťah k športu. Pri priemernom plate, ktorý je tak na úrovni jednej tretiny toho rakúskeho či nemeckého, abnormálnom zdražovaní a daňovom zaťažení, narastajúcich cenách energií a služieb si každá rodina dvakrát rozmyslí, či dá dieťa na “drahý” hokej, futbal, tenis či lyžovanie. K tomu sa pridá zle fungujúci sponzoring a financovanie športu a máme odpoveď na to, prečo sme v športe iba chudobní príbuzní a pozadu o 10 – 20 rokov.
V hokeji sme zaspali dobu a iba sa masírujeme sporadickými úspechmi na medzinárodnej scéne, či individuálnymi v NHL. Môžeme mať sto športových akadémii, škôl, tréningových centier mládeže, keď tam nebude koho trénovať. A keď nebudú poriadne zaplatení tréneri, učitelia, skauti, všetci čo sa okolo hokeja musia pohybovať. Reprezentačná osemnástka už vypadla z elitnej svetovej kategórie, dvadsiatka je už zrelá na podobný osud a reprezentačné A-čko nemá k tomu ďaleko. Výsledky a výkony na Nemeckom a Švajčiarskom pohári to už naznačili a ukázali. Dvadsiatka to štyrikrát podtrhla a zvýraznila. Nakladačky a debakle od Fínov 1:8, Švajčiarov 2:7, Švédov 2:6 a Kanady 1:6 sú peknou zbierkou výučných listov.
Nuž kam smeruješ slovenský hokej? Napokon už aj triezve vyjadrenia hráčov a trénera Róberta Petrovického po šampionáte veľa naznačujú. To, že je zo Slovenska na majstrovstvách sveta figúrka na otĺkanie a vďačné mužstvo pre súperov do skupiny je už holý fakt. “V našej hre bolo veľa nedostatkov, dostávali sme príliš veľa gólov. Nevedeli sme využívať presilovky a takisto ani hra v oslabeniach nebola veľmi dobrá. V každom zápase v základnej skupine nás to zrážalo na kolená. Šampionát mne, aj ostatným hráčom ukázal, že ešte musíme popracovať na defenzívnej činnosti, disciplíne, obratnosti či lepšom korčuľovaní,” priznal náš kapitán Martin Vitaloš.
“Mali sme na šampionáte trochu iné ciele. Ak sa však na to pozriem spätne, asi nemáme tím na to, aby sme ich splnili. Vďaka víťazstvu nad Kazachstanom sme sa zachránili, za čo môžeme byť radi. Hrali sme štvrťfinále proti Kanade, viacerým budúcim hviezdam NHL, čo mohlo byť pre každého chalana zážitok, ” povedal Oliver Okuliar. Ale bolo evidentné, že Slováci proti mužstvám ako Švédsko, Fínsko, Švajčiarsko či Kanada výrazne zaostávali. “Nebudem klamať, ak poviem, že vo všetkom. Nemali sme také hokejové zručnosti, korčuliarsku techniku ako Kanaďania. Všetci súperovi hráči boli alebo budú vybraní v 1. či 2. kole draftu NHL, my máme v mužstve jediného draftovaného hráča. Keď sa pozriem na naše alebo moje hokejové schopnosti, niet divu, že nás nechcú zámorské kluby draftovať. Nám nezostáva nič iné ako bojovať, drieť, makať,” povedal slovenský útočník.
“Z prehier mám zmiešané pocity. Z výsledkov rozhodne nie som nadšený. S niektorými vecami nie som spokojný. Keď si to spätne prerátame, tak prakticky celý jeden zápas z piatich sme hrali v oslabení. Pri fauloch sa prejavilo, ako naši hráči pracujú s hokejkou, aký tlak vyvíjajú na súpera. Vylúčenia stoja strašne veľa síl, hra stráca tempo. Som veľmi nespokojný aj s presilovkami, tie potrebujeme vylepšiť, veď presilovky spolu s oslabeniami rozhodujú zápasy. Robili sme, čo sme mohli, pripravovali sme chlapcov, ako sme v daných situáciách mohli. Záver prípravy bol však príliš krátky, nie je jednoduché byť s chlapcami iba 10-15 tréningov počas sezóny,” zhodnotil šampionát tréner Róbert Petrovický.
Úroveň súperov ako Švédsko či Fínsko bola iná, ich hráči sú už dva či tri roky lídri vo svojich kluboch, v ktorých už hrajú seniorský hokej. “My budeme pracovať na tom, aby sme mali takýchto chlapcov viac, aby hrali ťažké zápasy a dostali sa na patričnú úroveň. Z juniorského hokeja mali hráči určité zlozvyky, dopúšťajú sa chybičiek, ktorých sa musia na tejto úrovni vyvarovať. Musia zlepšiť individuálne činnosti, lepšie pracovať s hokejkou vo vzduchu, to sú absolútne základy na to, aby sa mohol hráč posunúť do väčšieho hokeja. Mnohých hráčov teraz čaká prechod od juniorov do seniorského hokeja. Nebudú to mať jednoduché,” doplnil Petrovický.