BRATISLAVA – Bolo že to radosti, keď slovenská futbalová reprezentácia vyradila v baráži o postup na EURO 2020 Írsko a dostala až do finálového súboja play-off. No už o tri dni sa opäť iba potvrdilo, že úspech, ktorý na futbalovom zväze oslavovali takmer ako Vianoce, bol iba jedným veľkým omylom.
Súčasná reprezentácia a vôbec celý slovenský futbal si totiž žije v kráľovstve krivých zrkadiel. Dva októbrové duely jednoducho ukázali, kde sa nachádzame z pohľadu kvality. A ak sa to Pavlovi Hapalovi a spol. nepáči, potom nech si dva-tri krát po sebe pozrú zo záznamu duel so Škótskom. Ak to vôbec vydržia. Tam totiž nebolo nič, ale že absolútne nič. To bol tak odchodený zápas bez emócii, pohybu, nasadenia, agresivity, s množstvom elementárnych technických nedostatkov, že z toho až oči boleli. Aj guličky alebo skok cez gumu je dokonca vzrušujúcejší šport na sledovanie, ako naša paródia v Glasgowe. Podobne ako duel s Českom.
Aj preto po stretnutí zaznievali z kabíny tie isté refrénové rečičky. “Chýbal nám dôraz v koncovke a vôbec nejaká finálna prihrávka… Mali sme toho málo… Prechod nám robil problém, chýbala nám kombinácia a prihrávka do koncovky… Musíme si riadne oddýchnuť a verím, že už to zlomíme… Ak nemáme šance, nemôžeme dať gól”. Ak si v súčasnej reprezentácii odmyslíte brankárov a veterána Mareka Hamšíka, ktorí patria do elitnej európskej kategórie, potom už potrebujete poriadne silnú lupu a skvelú fantáziu, aby ste k nimi niekoho priradili. Nájdete už totiž iba sporadické záblesky (pod)priemernej kvality v štýle – raz áno a potom päťkrát nie.
Výhovorky typu, že sme mali deviatich nových hráčov, že za šesť dní odohráme tri stretnutia, že hráčom chýba väčšia herná prax, sú detské argumenty a alibizmus, aký roky dokážu servírovať médiám a športovej verejnosti iba naše futbalové “hviezdy”. Nuž a teraz si predstavte, že motyka vystrelí a my postúpime na majstrovstvá Európy. Otázne tiež je, čo by sme tam robili v prípade postupu a s kým. To, čo už pekne dlho predvádza naša reprezentácia, je skôr na hanbu. Ak v nej raz skončí Marek Hamšík, tak potom to už môžeme úplne zabaliť.
Obrana má problémy brániť, nie to ešte vymyslieť niečo kreatívne smerom dopredu a už vôbec nie pred súperovou bránou. V strede poľa ešte sfaulovať niekoho vieme, ale dostať súpera pod tlak, vymyslieť niečo vlastné a inšpiratívne, diktovať tempo a taktiku zápasu, tak to ani omylom. Nuž a v útoku? To je totálna nesplniteľná misia. Chýba pohyb, rýchlosť, kondícia, výber miesta, strelecký inštinkt, zdravá agresivita, drzosť, kopacia technika. Nemáme kanoniera, strelca, nikoho z koho by mala súperova obrana zimomriavky.
V Glasgowe sme mali v zostave na papieri troch útočníkov, v priebehu stretnutia prišli ďalší dvaja, no asi by mal niekto trénerovi a hráčom na magnetickej tabuli vysvetliť, čo znamená slovo útočník. Platí to pritom rovnako aj na naše zápasy s Českom a Írskom v Bratislave.
Našou silnou vlastnosťou, s ktorou sme európskou elitou, je schopnosť vždy všetko a pekne zdôvodniť. Vždy máme po ruke milión dôvodov prečo, začo, načo, kedy. Ale pomenovať veci trefne, bez alibizmu, na rovinu, tvrdo a konkrétne, to by sme museli žiť tri životy, aby sme sa také niečo dočítali a dopočuli od slovenských futbalistov.