Banská Bystrica Bratislava Domáce Košice Nitra Nové Mesto nad Váhom Prešov Regióny Spišská Nová Ves Top Trenčín Trnava Žilina

Krásne historické zrúcaniny opradené zaujímavými povesťami. Hrady, ktoré by ste rozhodne mali navštíviť

Spišský hrad sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z 12. storočia. V roku 1993 bol celý hradný komplex zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Zdroj: Archív.

NITRA – Máme byť na čo pyšní. Slovensko je krásna krajina nielen svojimi horami a prírodou, ale aj bohatou históriou. Návštevníci u nás môžu obdivovať veľa nádherných hradov, zámkov či kaštieľov, za ktorými rozhodne nezaostávajú ani mnohé hradné zrúcaniny. Aj tie majú totiž čo ponúknuť zo svojej úžasnej histórie. My vám teraz prinášame informácie aspoň z niektorých z nich.

Spišský hrad

Svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre (presne 41 426 m2) sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Postavili ho na veľkej vápencovej skale, a tak sa dostal až 200 m nad okolitý terén. Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej Prvé zmienky o tomto hrade sa datujú až do 12. storočia. Na mieste, kde hrad stojí, boli rôzne osídlenia. K najznámejším stavbám tohto hradu patrí kruhová obytná veža z 13. storočia, či románsky palác. Keďže v tom období prevládali na našom území tatárske vpády hradby, pod ktorými sa odohralo mnoho bojov, sa spevňovali. Hrad sa stal strediskom kráľovskej župy a hral významnú úlohu v regióne. Známa je bitka o hrad v roku 1312, keď sa ho snažil získať pod svoju kontrolu a teda do svojho vlastníctva Matúš Čák Trenčiansky, hrad sa však ubránil.

Porovnanie, ako vyzeral Spišský hrad v minulých storočiach a ako vyzerá v súčasnosti. Zdroj: Archív

Zrúcanina má čo ponúknuť

Po stáročia menil panovníkov, ktorí prispievali k jeho rozširovaniu. Narodil sa tu aj posledný uhorský kráľ Ján Zápoľský, ktorý sa stal posledným vlastníkom tohto rodu. Po prehratej bitke hrad prebrali do svojho vlastníctva Habsburgovci. V roku 1531 už patril pod kontrolu Turzovcom, a po ich vymretí bol posledným vlastníkom hradu rod Csákyovcov, ktorý ho mal vo vlastníctve až do roku 1945. Vieme, že hrad postihol požiar, ktorý ho značne poškodil. V roku 1961 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 1970 sa konali stavebné práce za účelom konzervácie hradných múrov a po dlhých rekonštrukčných prácach bol v roku 1983 sprístupnený verejnosti. V súčasnej dobe si môžu návštevníci pozrieť archeologickú časť hradu, ktorá im zobrazí ako vyzerali osídlenia zopár tisícročí dozadu. Uvidíte aj výrobky z doby kamennej, bronzovej ale i z keltskej kultúry. Asi najväčšiu pozornosť púta poklad rímskych mincí. V hradnej kuchyni sú vystavené drahé nádoby na podávanie jedál. Svoje čaro má kaplnka sv. Alžbety, alebo gotický palác, či veľká veža so svojimi točiacimi schodmi. Z vrcholu veže je krásny výhľad na okolie hradu a dedinky pod ním. V roku 1993 bol celý hradný komplex zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Hradná kuchyňa bola miestom, kde hradní kuchári pripravovali pre svojich pánov tie najrozmanitejšie jedlá. Hostiny na hrade sa vyznačovali pompéznosťou s množstvom jedla a pitia podávaného na drahom stolovaní a nádobách. Na konci 16. storočia sa jedávalo 3 až 4 hodiny a podávalo sa od 30 do 100 chodov. Zdroj: Archív

Nešťastná smrť a krutá pomsta

Každý hrad je opradený povesťami a výnimkou nie je ani ten Spišský. Jedna z povestí hovorí, že v mučiarni Spišského hradu bolo kruto mučených aj niekoľko vojakov hradnej posádky, ktorí zanedbali svoju povinnosť. Pred mnohými vekmi žil na hrade mocný pán Filip, ktorý mal prenádhernú manželku. Z ich veľkej lásky sa im narodilo dievčatko, ktorému dali meno Barbora. Krásna manželka hradného pána ale skonala a o malú Barboru sa starala slobodná sestra pána Filipa, vychýrená krásavica Hedviga. Pri jednej z poľovačiek Filip v lese nechtiac zastrelil malého chlapca, syna istého poľského šľachtica, ktorý prisahal Filipovi pomstu. Filip svoju dcérku nesmierne miloval a preto, keď odchádzal s celou svojou družinou na ďalšiu z mnohých poľovačiek, dal príkaz, aby do hradu nikoho nevpúšťali. Medzitým si Poliak najal vojsko lúpežných rytierov, s ktorým pritiahol k Spišskému hradu. Chcel ho dobyť a vykonať pomstu na malej Barborke. Lenže Spišský hrad bol vojensky nedobytný a preto poľský šľachtic vymyslel lesť. Dal povel na ústup, no z vojska vybral toho najkrajšieho vojaka, ktorý vedel spievať a hrať na hudobný nástroj. Prezliekol ho za potulného speváka, Igrica, a vyslal ho na hrad. Keď sa na druhý deň zjavil pred hlavnou vstupnou bránou nikomu ani len na um neprišlo, že je to prezlečený nepriateľ a vpustili ho do hradu. A čo sa nestalo? Hedviga sa do neho zamilovala a zabudla pritom na malú Barboru. Raz večer otvoril igric tajné dvere do hradu, vpustil niekoľko nepriateľských vojakov, ktorí Barboru z hradu uniesli. Utiekol s nimi aj on. Keď sa Hedviga z opojenia lásky spamätala bolo už neskoro. Keď sa Filip vrátil z poľovačky a dozvedel sa čo sa stalo, pochytila ho neovládateľná zúrivosť. Hradnú posádku dal mučiť a chcel potrestať i nešťastnú Hedvigu. Tá však už bola potrestaná dostatočne. Pomiatla sa na rozume a skočila z hradnej veže. Svoju dcérku už nešťastný pán Filip nikdy nevidel. Hedviga vraj ešte i dnes po nociach blúdi hradom a vyvoláva Barborkine meno dúfajúc, že ju nájde.

Samostatná hradná spálňa bola výsadou iba pre tých najbohatších a najzámožnejších, rovnako ako samostatné lôžka, ktoré mali iba tí najbohatší jedinci. Lôžko, rovnako ako všetky jeho súčasti boli veľmi nákladným inventárom dobovej spálne. Ten, kto zaľahol na takéto lôžko bol vo svetskom alebo cirkevnom živote veľmi dôležitá a vážená osoba. Zdroj: Archív

Nečakaná láska aj tragická smrť

Ďalšia z povestí o Spišskom hrade hovorí príbeh o nenaplnenej lásky. Keď v 13. storočí vtrhli do Uhorska mongolské (tatárske) vojská, na hrade, kde sídlil župan Arnold, sa chystali na najhoršie. Nepriatelia, ktorých viedol chán Šejbán, ich podcenili, pretože si mysleli, že hrad rýchlo dobyjú. Šejbán mal so sebou dokonca milovanú dcéru Šad, ktorej chcel ukázať, ako vie víťaziť, lenže sa prerátal a odhodlaní obrancovia všetky útoky odvrátili. Keď sa raz županov syn Mikuláš vybral na prieskum do lesa narazil tam na Šad. Uniesol ju na hrad, kde mu potom napadlo mierové riešenie. Chánovi ju vrátia iba pod podmienkou, že prestane s obliehaním. Vodca Tatárov síce súhlasil, lenže medzi Mikulášom a exotickou kráskou medzitým preskočila iskra. Rozhodli sa spolu zosobášiť, čo oznámili aj otcom. Keď však vyrazili na svadbu, prepadol ich rozhnevaný chán a namiesto svadobného daru dostala dcéra šíp do srdca.

Približne takto vyzeral Spišský hrad v minulých storočiach. Zdroj: Archív

Hrad Beckov

Hrad stojí na skalnatom brale na okraji Považského Inovca, pozornosť našich predkov získal už v najstarších časoch. Archeologické nálezy dokumentujú významné veľkomoravské hradisko z druhej polovice 9. storočia, ktoré možno stotožniť s hradom “Blundus” v Anonymovej kronike z prelomu 12. a 13. storočia. Na najvyššom výbežku brala nad zrázom smerom k obci postavili dva paláce a na nádvorí vysekali do skaly rozmernú cisternu. V takejto podobe zotrval kráľovský hrad zhruba do konca 13. storočia. Údajne vtedy zosilnili obranu prístupu výstavbou hranolovej veže na juhovýchodnej strane. V 14. storočí sa hrad spolu s panstvom stal nakrátko majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho. Opevnenie predhradia sa znova rozšírilo ohrozeným južným smerom. Predĺžené bolo aj staršie predhradie na server, kde v najnižšie položenom mieste zriadili studňu. Po smrti Matúša Čáka (roku 1321) sa hrad vrátil do kráľovských rúk, ale v roku 1388 prešiel do súkromného vlastníctva vojvodu Stibora zo Stiboríc.

Hrad stojí na skalnatom brale na okraji Považského Inovca a prvá písomná zmienka o ňom je z prelomu 12-teho a 13. storočia. Zdroj. Archív

Rozkvet prišiel za Stibora

Tento zámožný šľachtic poľského pôvodu získal Beckov a ďalších takmer dvadsať hradov na Považí za svoje zásluhy a oddanosť kráľovi Žigmundovi Luxemburskému. Za svoje sídlo si zvolil práve Beckov, ktorý prestaval na prepychovú šľachtickú rezidenciu. Pre hrad tak nastal čas najväčšieho rozkvetu. Stiborova stavebná činnosť pozmenila siluetu hradu. Vrcholom prestavieb však bola hradná kaplnka vo východnom krídle nového severného paláca. Takto vybudovaný hrad predstavoval jedno z najhonosnejších šľachtických sídiel v strednej Európe. Smrťou Stibora mladšieho (roku 1434) vymrel rod Stiborovcov po meči. Vydajom jeho dcéry sa hrad dostal do majetku rodiny Bánfiovcov, ktorej príslušníci v 16. storočí podnikli ďalšiu prestavbu gotického hradu v renesančnom slohu. Posilnili aj obranu hradu. Kvôli rozmáhajúcej sa delostreľbe postavili na východnej strane novú delovú baštu. Vďaka týmto opatreniam odolal Beckov útoku Turkov v roku 1599, ktorým sa však podarilo vypáliť obec pod hradom. Po vymretí rodiny Bánfiovcov vlastnili panstvo viacerí dediči, čo znamenalo postupnú stratu záujmu o jeho údržbu. Ešte koncom 17. storočia mal hrad strechu ale ničivý požiar obce v roku 1729 sa preniesol aj na hrad, ktorý vyhorel a už nebol obnovený. Našťastie v druhej polovici 20. storočia bol na hrade vykonaný komplexný výskum a konzervácia a bol sprístupnený verejnosti.

Hrad Beckov prešiel v roku 1388 do súkromného vlastníctva vojvodu Stibora zo Stiboríc, ktorý ho prestaval na prepychovú šľachtickú rezidenciu a pre hrad tak nastal čas najväčšieho rozkvetu. Zdroj: Archív

Hrad ako odmena pre šaša

História hradu láka najmä viacerými povesťami, ktoré sa o ňom šíria. Podľa jednej z povestí dal hrad údajne postaviť Stibor pre svojho šaša Becka. Raz po dlhej poľovačke bolo knieža unavené a nikto ho nemohol rozveseliť. Podarilo sa to až jeho dvornému šašovi Beckovi. Stibor mu v dobrej nálade prisľúbil splniť každé želanie. Na prekvapenie všetkých si šašo zažiadal postaviť hrad na neďalekom brale. Stibor slovo dodržal a hrad postavil, no keď bol hrad hotový, tak sa mu zapáčil, že si ho chcel nechať pre seba. Šašovi povedal, že keď sa vzdá hradu, dá mu toľko zlata koľko sám váži. Šašo súhlasil, ale s podmienkou, že hrad bude niesť jeho meno. Tak dostal hrad názov Beckov.

Stibor dal hrad postaviť ako odmenu pre svojho šaša, napokon sa mu ale tak zapáčil, že si chcel nechať pre seba. Šašovi povedal, že keď sa vzdá hradu, dá mu toľko zlata koľko sám váži. Šašo súhlasil, ale s podmienkou, že hrad bude niesť jeho meno. Tak sa aj stalo. Zdroj: Archív

Splnená krutá kliatba sluhu

Ďalšia povesť hovorí, ako dal hradný pán zvrhnúť zo skaly jedného zo svojich sluhov za to, že poranil jeho obľúbeného psa. Pri páde zo skaly sluha ešte pred svojou smrťou zakričal, že sa stretnú „Do roka a do dňa!“. Jeho kliatba sa splnila. Presne po tom čase spiaceho hradného pána uštipla do oka vretenica, a ten sa oslepený v šialenstve zrútil na tom istom mieste do priepasti.

Jedna z povestí o hrade hovorí aj o kliatbe sluhu, ktorého nechal jeho pán zhodiť zo skaly. Zdroj: Archív

Čachtický hrad

Stavba stredovekého kamenného hradu súvisela s tatárskym vpádom do Uhorska. Výstavba Čachtického hradu začala v 1. polovici 13. storočia na podnet panovníka Bela IV. Hrad bol vybudovaný Kazimírom z rodu Hunt-Poznan v 13. storočí. Kráľovský hrad sa postupne rôznym spôsobom – darom, kúpou, či násilným ovládnutím dostával do rúk viacerých rodov. Na konci 13. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1392 daroval hrad kráľ Žigmund Stiborovi zo Stiboríc za jeho verné služby. Po Stiborovej smrti hrad Čachtice vlastnil jeho rovnomenný syn a to až do roku 1434. Pravdepodobne vtedy prikročili k prestavbe jestvujúceho pôvodného hradu a rozšíreniu o veľké nádvorie s gotickou kaplnkou, obkolesenie hradu parkánovými múrmi s ochodzou a cimburím, hospodárskymi budovami, dielňami a tunelovitým vchodom.

Výstavba Čachtického hradu sa začala v 1. polovici 13. storočia na podnet panovníka Bela IV. Postupne sa rozličným spôsobom, ako darom, kúpou, či násilným ovládnutím, dostával do rúk viacerých rodov. Na konci 13. storočia sa hradu zmocnil aj obávaný pán Váhu a Tatier Matúš Čák Trenčiansky. Zdroj: Archív

Hrad zdedila aj krvavá pani

Panovníci, aj Stiborovci, dôsledne dbali o to, aby hrad bol pevnosťou, ktorá odolá náporom všetkých nepriateľov. Kráľ Žigmund daroval hradné panstvo v roku 1436 Michalovi Orsagovi de Gut. Tento rod sa tiež staral o hrad a jeho vybavenie. Keďže bol v jeho rukách 130 rokov, zanechal na ňom stopy v podobe ďalších úprav. Prudký rozvoj palných zbraní v 2. polovici 15. storočia podnietil vybudovanie druhého, širšieho, parkánu, ktorý na juhu vyústil až do predsunutej opevenenej bašty s delovými strielňami. Keď posledný príslušník rodu Orságovcov – Krištof Orság zomrel bez potomkov, pripadlo hradné panstvo kráľovi Maximiliánovi I., ktorý ho dal v roku 1569 do zálohu Uršule Kanižajovej vdove po Tomášovi Nádašdym. Jej syn František Nádašdy I. hradné panstvo od panovníka odkúpil v roku 1602. Po jeho smrti v roku 1604 zdedila panstvo manželka Alžbeta Báthoryová Tá bola známa ako krvavá Čachtická pani, ktorá však žila v kaštieli v Čachticiach. Po smrti Alžbety vznikli dedičské spory medzi jej deťmi, synom Pavlom Nádašdym a dcérami Katarínou a Annou, vydanými za Juraja Drugeta a Mikuláša Zrínskeho.

Jednou z vlastníčok Čachtického hradu bola aj krvavou historkou známa Alžbeta Báthoryová. Zdroj: Archív

Hrad vlastnili významné rody

S opravou a prestavbou Čachtického hradu v roku 1670 bol najviac zviazaný František Nádašdy II. Po odhalení Vešeléniho sprisahania, v ktorom sa angažoval aj František, panovník nariadil hrad obsadiť a skonfiškovať majetok. Pri rabovaní cisárskym vojskom bol hrad poškodený, pričom skonfiškované majetky pripadli kráľovskej komore, ktorá ich prenajala Révajovcom a Draškovičovcom. V roku 1703 sa majiteľmi hradu stali členovia rodu Forgáčovcov a Berčéniovcov. Po dobytí kuruckými vojskami F. Rákociho (1708) začal hrad pustnúť a v roku 1799 vyhorel. V roku 1765 získali panstvo Erdodyovci, v roku 1855 Bruenerovci a v roku 1887 Springerovci. Medzi vlastníkmi obce, panstva aj hradu sa vystriedalo množstvo významných uhorských rodov. Svedectvá archeologických nálezov však dokazujú, že Čachtický hradný kopec bol osídľovaný už v praveku.

Takto asi mohol vyzerať Čachtický hrad v časoch, keď patril krvavej grófke Alžbete Báthoryovej. Zdroj: Archív

Desivé historky o Báthoryčke

S Čachtickým hradom sú spojené aj dve legendy, ktoré sa spomínajú v súvislosti s grófkou Alžbetou Báthoryovou. V jednej, ktorá je určite najznámejšia a doslova legendárna sa hovorí, že deň po smrti urodzeného pána Františka Nádasdyho česala jedna zo slúžok pani grófku. Pri česaní ju ale viackrát „vyšticovala a vykvácala“, až sa Alžbeta nazlostila a slúžku dala zbiť do krvi. Pritom jej však kvapka krvi vystrekla na tvár a Alžbete sa zdalo, že na zasiahnutom mieste opeknela. Zmámená touto vidinou začala postupne kántriť dievky, aby sa kúpala v ich krvi a zachránila svoju postupne hynúcu krásu. Využívala vraj pritom železnú pannu, ktorej z hrude, keď sa k nej priblížilo dievča, vyskočili nože a dievča prebodli. Takýmto spôsobom údajne skántrila až niekoľko sto dievčat, ktorých stonanie a nárek dodnes počuť v noci medzi hradnými múrmi.

S grófkou sa však nespájajú iba hrôzostrašné príbehy, ale o nej a jej pomocníkoch koluje i veľa úsmevných historiek a povestí. Jedna hovorí, že žiadna urodzená návšteva, ktorá kedysi zavítala na Čachtický hrad, si nemohla sťažovať na Alžbetinu pohostinnosť. Jedla a pitia bolo vždy dostatok a vždy boli naporúdzi aj muzikanti. Hostia od nej zakaždým odchádzali spokojní. Pohoda im však väčšinou vydržala iba po úvoz pod hradom. Tu na nich obyčajne čakali Báthoryčkini muzikanti preoblečení za zbojníkov, milých hostí dokonale okradli a takmer vyzliekli donaha. Tretina lupy vždy patrila „muzikantom“ a zvyšok grófke, ktorá tak na každej návšteve dobre zarobila.

Jedna z povestí o grófke Alžbete Báthoryovej hovorí, že zmámená vidinou skrášlenia začala postupne kántriť dievky, aby sa kúpala v ich krvi a zachránila tak svoju postupne hynúcu krásu. Zdroj: Archív

Hrad Devín

Patrí medzi slávne miesta slovenskej minulosti, ktorý leží na vápencovom návrší s útesom pod Malými Karpatmi na sútoku riek Dunaja a Moravy. Od praveku bol dôležitým strediskom kultúrneho a hospodárskeho života a vystriedali sa tu mnohé kultúry. K najstarším obyvateľom, ktorí osídľovali územie dnešného hradu patrili Kelti a Rimania. Keltská osada tu existovala už od začiatku posledného storočia pred Kristom. Hrad Devín ako „castrum“ sa prvýkrát uvádza v roku 1288, keď už stojí ústredná gotická budova nepravidelného pôdorysu a kus obranného múru na východnej strane. Z ostatných strán bol hrad nedobytný. V časoch Rímskej ríše bol Devín dôležitým strategickým bodom a súčasne i premostím novovzniknutého hlavného strediska hornopanónskej provincie – Carnunta. Stavebná činnosť Rimanov tu dosahovala vrchol o čom svedčí aj celá škála objektov, ktoré tu boli objavené a neslúžili na vojenské účely. Po Rimanoch prichádzajú Slovania, ktorí tu objavili zvyšky starého osídlenia a využili ho na svoje účely. Najstaršie stopy Slovanov na tomto území pochádzajú až z 8. storočia. Prechodne, zdržiavali sa tu i veľkomoravské kniežatá, no jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno môžeme na základe historických správ spájať s Devínom je knieža Rastislav Rozľahlý Devín veľakrát prestavovali.

Hrad Devín patrí medzi slávne miesta našej histórie. Najstaršími obyvateľmi, ktorí osídľovali jeho územie patrili Kelti a Rimania, neskôr sa tu zdržiavali i veľkomoravské kniežatá. Zdroj: Archív

Slávu mu priniesli i národní dejatelia

V období od konca 11. až do 13. storočia je hrad Devín zahalený tajomstvom, pretože z tohto obdobia o ňom nie sú žiadne historické správy. Od roku 1322 bol hrad v rukách uhorského kráľa. V období renesancie vlastnili hrad grófi zo Svätého Jura a z Pezinka. V roku 1529 bol hrad dokonca napadnutý Turkami, no nepodarilo sa im ho dobyť. Hrad potom postupne vlastnili príslušníci Bátoriovského rodu. V roku 1635 hrad Devín získali Pálfiovci z Ardedu. V období baroka už hrad slúžil iba na hospodárske účely a správu devínskeho domínia. V 19. storočí sa Devín dostával ďalej do popredia záujmu slovenských národovcov ako symbol slovenskej štátnosti – nositeľ kultúrnych tradícii sv. Cyrila a sv. Metoda. Hrad Devín sa v 19. storočí, od vystúpenia Ľudovíta Štúra, stal pre Slovákov pre svoju veľkomoravskú tradíciu symbolom slávnej slovanskej minulosti a tiež symbolom národného obrodenia.

Zrejme takto vyzeral slávny hrad Devín v 14. storočí. Zdroj: Archív

Ako Slavoboj v studni šarkana porazil

Najznámejšia povesť o hrade hovorí, že za vlády kniežaťa Rastislava sa z roka na rok rozrastal. Raz si však Rastislav uvedomil, že  im chýba voda, a tak dal postaviť studňu. Mocní a tvrdí chlapi sa teda dali do kopania. Jama sa začala prehlbovať a na hrade zavládla radosť, lebo voda ovlažila vyschýnajúce pery obyvateľov. Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal, pretože chlapi, ktorí studňu kopali, sa v nej začali strácať.  Stratilo sa tam mnoho šuhajov a mocných chlapov, ktorí sa vyzvedieť tajomstvo studne pokúšali. Prišiel však udatný vodca Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. I jemu v hlave začali myšlienky vŕtať a hnali ho do studne vyskúšať šťastie. Raz, keď prechádzal okolo studne, zbadal na zemi meč. Bral to ako znamenie a hor sa do studne. Dal sa uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť. Najprv zdola gánilo hrobové ticho, no po čase sa ozval šramot, buchot akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. A znova ticho. V tom sa ohlásil a ľudia ho za mocné povrazy vytiahli von. Hrdina doráňaný a vysilený odpadol. Pod Slavobojovou halenou ale našli skrvavenú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Viac už šarkan nikomu neublížil a zo studne vyvrel mocný prúd zdravej vody. Kým na hrade žili manželia Slavoboj a Miloslava v studni voda bola, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla.

Návštevníci hradu Devín si môžu pozrieť aj studňu, s ktorou je spätá povesť o udatnom Slavobojovi a drakovi. Zdroj: Archív

Lietavský hrad

Je unikátom nielen zo slovenského pohľadu, ale i v rámci celej strednej Európy. Vyrástol v poslednej štvrtine 13. storočia na východnom výbežku Súľovskej vrchoviny. Práve toto miesto v nadmorskej výške 635 m n. m. si pre svoje sídlo vybrala zrejme rodina Balašovcov. Začiatkom 14. storočia zabral hrad Matúš Čák Trenčianský, no jeho múry sa postupne stali majetkom mnohých ďalších šľachticov. Medzi ktorými bol kráľ Žigmund, Pavol z Kiniže, rod Zápoľských, Mikuláš Kostka, český šľachtic a žoldnier Zápoľského Sadzivoj či Thurzovci. Mikuláš Kostka začiatkom 16. storočia na ňom urobil niekoľko úprav, záznam z roku 1698 však uvádza, že v tom čase bol už neobývaný.

Lietavský hrad považovali svojho času za nedobytný aj vďaka strmým skaliskám či 43 delám, ktoré sa na ňom nachádzali. Zdroj: Archív

O zánik sa postarali spory dedičov

Svojho času považovali hrad Lietava za nedobytný vďaka strmým skaliskám aj 43 delám, ktoré sa na ňom nachádzali. Svedčia o tom aj udalosti počas Bočkajovho povstania, kedy sa sem uchýlil palatín Juraj Thurzo aj s rodinou a útok povstalcov bol úspešne odrazený. V 17. storočí, kedy bol hrad predmetom majetkových sporov posledných dedičov, títo stratili o hrad záujem. Istý čas sa tu nachádzalo aj väzenie a archív, ktorý bol však v 18. storočí prevezený na Oravský hrad. Lietavský hrad postupne chátral a pustol, no i tak si zachoval svoju krásu a majestátnosť. Pozostatky múrov si udržali svoj ráz a do značnej výšky sa dvíhajú dodnes. Vidieť tu aj zachované detaily niektorých gotických aj barokových architektonických prvkov ako okná, strieľne a v priestoroch bývalej kaplnky aj nábehy kamenných gotických rebier.

Takto asi vyzeral Lietavský hrad na začiatku 17. storočia. Zdroj: Archív

Obliehaniu dokázal odolať mesiace

Základom hradu bola štvorposchodová veľká hranolová veža s pavlačou a opevnené nádvorie horného hradu, kde sa nachádzal palác, tzv. Červená zvonica a dokonca cisterna s vodou. Lietavský hrad vďačí za svoju honosnosť aj mnohým talianskym murárom, kamenárom a maliarom, ktorých si najal ešte František Thurzo. Prepychové komnaty obložené drevom, plné kobercov a gobelínov, postelí s baldachýnmi, vzácneho riadu a ozdôb, i tak kedysi vyzeral život na týchto miestach. Na hrade nechýbala vlastná pekáreň, práčovne, kováčska dielňa, zbrojnice či početné pivnice na uloženie potravín, aby bol schopný odolať obliehaniu aj niekoľko mesiacov. To všetko bolo zastrešené šindľom. Aspoň pozostatky tejto krásy, ktorá mimochodom obsahovala asi 90 miestností a do jej panstva patrilo 35 obcí, možno voľne obdivovať aj dnes.

Pod majestátny Lietavský hrad sa dostali aj divokí Tatári, ale podľa povesti po príhode s farárom odtiaľ radšej rýchlo zutekali. Zdroj: Archív

O svätici Bosnici aj úteku Tatárov

Povesti neobchádzajú ani Lietavský hrad. Jedna, z veľmi dávnych dôb hovorí, že pred založením hradu Lietava sídlil na kopci slovanský kmeň. Na vrchole kopca si postavili sväticu s menom Bosnica, ktorú zdobili drevené pomaľované a vyrezávané sošky. V strede bol voz z rýdzeho zlata spolu so zapriahnutými labuťami a holubicami. Vo voze stála krásna deva so zlatistými vlasmi spolu s korunkou, myrtou a ružami. Z jej srdca vystreľovali ohnivé žeravé lúče. V ľavej ruke mala diamantový glóbus a v pravej ruke jablko. Za Bosnicou boli ďalšie štyri devy, Dzeva, Lada, Siva a Milostky. V blízkosti svätíc bol potok, ktoré za horúcich dni bohyne obetovali kvetinové vence, ražné a pšeničné klasy a medovú vodu. Na mieste sídla slovanského kmeňa postavili katolícky kostol. Ďalšia z povestí je spájaná s divokými Tatármi, ktorí pustošili rozsiahle oblasti Uhorska a dostali sa až k Lietave. Jej obyvatelia sa pred Tatármi schovali aj s farárom do kostola. Tatári ich chceli ušetriť, vylákali ich von a tam ich mučili. Ak sa vzdajú svojej katolíckej viery budú slobodní. Lietavčania to však po vypočutí farára odmietli, a tak ich Tatári zhodili z vrchu na ostré koly. Nakoniec hodili aj farára, no on náhle zmizol. Tatári sa čudovali a mali strach, kde farár zrazu zmizol, takže sa dali radšej na útek. Farár sa ale chytil o hustý krík, ktorý ho zároveň skryl. Tí Lietavčania, ktorí zostali ho zachránili pomocou povrazov a hákov.

Tatárske vojská mali strach, kde farár po zhodení z vysokého vrchu zrazu zmizol, takže sa dali radšej na útek. Zdroj: Archív

Ako Jánošík zemanov oklamal

Jedna z povestí o hrade spomína aj nášho najslávnejšieho zbojníka. Od tých čias, čo sa Jánošík stal kapitánom hôrnych chlapcov, nastali u nás iné časy. Zemania celého Slovenska pokladali Jánošíka za postrach, lebo nikto si nikdy nebol istý či ho Jánošík nepoctí svojou nevítanou návštevou. Zemani si neprestajne lámali hlavy nad tým, ako by Jánošíka mohli lapiť. Aj teraz sa zišli na Lietavskom hrade páni z troch stolíc, Trenčianskej, z Turca a Liptova. Medzi najznámejších patrili Teplanský z Liptova, Jesenský z Turca či Skalka z Trenčianskej stolice. Hostina bola bohatá a po hodovaní začala vážna debata. Zemani navrhovali ako by mohli Jánošíka zlapať, no každý nápad zamietli, lebo sa im zdal byť neuskutočniteľný. Pán Skalka prišiel s takýmto návrhom: „Keď bude o niekoľko dní v Žiline veľký jarmok, tam sa všetci aj so svojimi hajdúchmi zídeme a Jánošíka nebadane obkolesíme a zlapáme.“ Jeho návrh zemani prijali oduševnene a jednohlasne. Pán Skalka po prednesení návrhu Lietavu opustil a zábava pokračovala až do svitania. Zrazu sa otvorili dvere a do hradu vbehol zblednutý a vyľakaný Skalka. Spýtal sa zemanov, či majú svoje šperky a šable. Všetci naň pozerali akoby spochabel, až kým im Skalka nevyrozprával, aké nešťastie ho postretlo. Cestou na Lietavu prepadol jeho sprievod Jánošík s družinou, vyzliekli ich a preobliekli sa do ich šiat, Jánošík si dal na hlavu parochňu a prilepil fúzy aby si všetci mysleli, že to je Skalka. Takto preoblečený Jánošík sa na Lietave celý čas za Skalku vydával a zemania to nespoznali. Pravému Skalkovi uverili až keď skontrolovali svoje koče, v ktorých po kožuchoch, šperkoch a zbraniach nebolo ani chýru ani slychu. Tak teda radil Jánošík na Lietave ako ho majú chytiť. Vtedy ale ešte nebola prišla jeho hodina, a preto sa ho pánom lapiť nepodarilo.

Juraj Jánošík patril k zbojníkom, ktorý naháňal zemanom strach na širokom území. Zdroj: Archív

Hrad Strečno

Postavený bol počas stredoveku a nálezy dokazujú, že hradná vyvýšenina bola obývaná už v 13. storočí. Prvá písomná zmienka sa datuje od roku 1316, kedy sa spomína Strečianske panstvo. V tom čase tu stála pravdepodobne iba veža. Prvými držiteľmi hradu boli Balašovci, od ktorých ho kúpil Matúš Čák Trenčiansky, na Slovensku vlastniaci množstvo hradov. Od 14. storočia sa na hrade vystriedalo množstvo majiteľov. Medzi najznámejších patria Pongrácovci, Pavol Kiniži, pán Burian zo Svetlova a ďalší. Začiatkom 17. storočia Vládli Vešeléniovci. Asi najznámejšia bola rodina Bošňáková, ktorá mala aj vlastný erb. V dolnom červenom poli sa týčili tri vŕšky rozličnej výšky. Z horného modrého poľa sa dvíhal dvojchvostý lev, ktorý šliapal po tureckom polmesiaci, nad hlavou mal tri zelené palmové vetvičky, nad nimi vľavo bola hviezda. Erb zdobil aj dvojitý kríž. 26. februára 1605 mali svadbu Tomáš Bošňák a Mária Kenderešiová a z ich manželstva pochádza 7 detí. Najznámejšia z nich bola Žofia, ktorá sa narodila 4 roky po ich svadbe.

Hrad Strečno stojí na hradnej vyvýšenine, ktorá bola obývaná už v 13. storočí. Prvá písomná zmienka o Strečnianskom panstve sa datuje od roku 1316. Prvými držiteľmi hradu boli Balašovci. Zdroj: Archív

Záhada tela hradnej pani

Žofia bola známa svojou milou, skromnou a dobrosrdečnou povahou. Mladá Žofia Bošniaková (niekde sa uvádza Žofia Bosniaková) mala svadbu už ako 17-ročná. Manželstvo však netrvalo dlho, jej manžel bol vážne chorý a z nej sa stala vdova. Keď mala 20 rokov, mala druhý sobáš s Františkom Velešénim. Narodili sa im dvaja synovia Adam a Ladislav. Na hrade bola mimoriadne obľúbená. Svoje deti väčšinou vychovávala sama. Jej heslo: „Po človeku majú zostať len dobré skutky, všetko ostatné odveje neľútostný čas“. Pomáhala svojmu ľudu, konala len dobro. Pokiaľ ju niekto požiadal o pomoc, neodmietala. Ohľaduplná bola predovšetkým k chudobnému a trpiacemu ľudu. Jej manžel bol na ňu milý a vážil si ju. Zomrela pomerne mladá, nedožila sa ani 35 rokov. Jej manžel bol z jej smrti zdesený. Po jej smrti sa hradu poriadne ani nevenoval a začal pustnúť. V 17. storočí hrad zničil Michal Paull, ktorý podmínoval hradnú vežu i palác a odniesol si cennosti. Historické záznamy uvádzajú, že výbuchom sa poškodili múry, miestnosti, strechy aj okná a hrad sa stal neobývateľným. V ruinách sa našla rakva s telom Žofie Bošniakovej. Uplynulo takmer pol storočie a jej telo objavili takmer neporušené. V roku 1910 hrad čiastočne zaistili a spevnili. V roku 1944, v čase druhej svetovej vojny, ho poškodili bojmi. V rokoch 1978 až 1994 sa na mieste hradu konal archeologický výskum a prebehla aj jeho komplexná rekonštrukcia.

Najznámejšou historickou osobnosťou, ktorá na hrade žila bola Žofia Bosniaková. Pre svoje dobré skutky a pomoc chorým a chudobným bola nazývaná aj Svätica zo Strečna. Zomrela ako 35-ročná v roku 1644. Keď cisárski vojaci našli po 45 rokoch jej telo v krypte na hrade, bolo takmer neporušené. Zdroj: Archív

Príbeh o láske a nenávisti

Jednou z najznámejších povestí o Strečne je Margita a Besná. Kedysi žil na statku pod Strečnom bohatý gazda, ktorý za mladi ovdovel a sám vychovával svoju dcér Margitu, ktorej v kráse páru nebolo. Keď dovŕšila šestnásty rok, povedal si gazda, že nebude chrániť toľkú krásu sám a zobral si za manželku vdovicu. Žena to bola pekná, hrdá a pyšná ako páv, ktorá sa chcela páčiť všetkým. Najmä mladému paholkovi, ktorý robil na statku. No gazdiná sa okolo chlapca márne točila, ten mal oči len pre Margitu. Gazdiná ju teda vyhnala z izby do stajne, aby tam spávala s koňmi a dala jej v dome najhoršiu robotu aby v popole a špine stratila svoju krásu. Margita ale zo dňa na deň rozkvitala, a tak paholok zašiel za gazdom a požiadal ho o jej ruku. Keď sa o tom dozvedela gazdiná, schytila ju náramná zlosť a hnev. Rozhodla sa, že ju zabije. Jedno ráno si zavolala dievča a hovorí: ,,Odnesieš list mojej príbuznej, čo býva v Turci. Zaraz sa chystaj na cestu.“ Dievča sa bez odvrávania vydalo zaniesť list, gazdiná sa však ukradomky vybrala za ňou. Keď sa vzdialili od gazdovstva a ocitli sa pri strmom brehu Váhu, sotila nešťastnú Margitu do vody, kde ju ihneď schmatli rozbúrené vody, a zlá gazdiná sa pobrala nazad domov. Možno by jej hriech aj prešiel, lenže o Margitu sa strachoval jej milý. Všimol si, že dievča hneď za rána gazdiná kdesi poslala a zbadal aj to, ako sa za ňou potajomky vykráda. Vydal sa po chodníčku za ňou a videl, ako prudká voda ťahá jeho milú doprostred Váhu. Vrhol sa za ňou, aby ju zachránil. Margitu síce vytiahol na breh, no života v nej už nebolo. Tak ho tam našli kamaráti. ,,Gazdova žena na život mojej milej siahla,“ povedal im paholok ,,Chceli sme na jar svadbu chystať. Teraz sa však už moje šťastie navždy skončilo!“ Mládencom prišlo ľúto užialeného kamaráta. V hneve sa vybrali na gazdovstvo, zobrali gazdinú a ťahali ju k Váhu. Tam, na tom istom mieste, kde Margita našla svoju smrť ju hodili do vody. Voda gazdinú prudko hnala práve tam, kde nešťastný paholok hojdal v náručí mŕtvu Margitu. Chcel si pretrieť uplakané oči rukávom. Zdvihol zrak a zrazu zbadal, ako sa cez vodu gazdiná k nemu rúti. Zľakol sa, že ešte i teraz chce jeho milej ublížiť, skočil do vody, aby Margitu chránil vlastným telom. Premenil sa na prudký vír, čo strhol gazdinú o niekoľko metrov ďalej a tam ju sotil o breh. V tom okamihu sa zmenila na skalu, rovnako pochmúrnu a besnú, ako zloba v jej srdci. Preto tej skale až dodnes vravia Besná. Zázračnej premene neušla ani Margita. Aj z nej sa stala skala, ktorú vír stále bráni. Bude ju chrániť, kým Váh Váhom zostane a kým sa bude rozprávať táto povesť.

Zruční pltníci prechádzajú s plťou tesne okolo nebezpečného brala Besná, ktoré ešte aj dnes naháňa hrôzu. V minulosti to bol najnebezpečnejší úsek pre pltníkov, lebo nárazy plte s pltníkmi do neho mnohých prípadoch končili tragicky. Cez tieto úseky viedli plte len najzručnejší pltníci. Zdroj: Archív

Krutý omyl Strečnianskeho pána

Susedia zo Starého hradu a Strečna zahoreli súčasne láskou ku krásnej Marienke z podhradia Strečna. K oltáru si nevestu násilím odviedol strečniansky hradný pán, ale Marienka milovala šľachetného Milka, pána zo Starého hradu. Strečniansky hradný pán preto svojho soka zákerne zavraždil. Marienka potom utiekla z prekliateho hradu Strečno a nocou tajne navštevovala Milkov hrob. Strečniansky pán sa o tom dozvedel a na brehu Váhu čakal na Marienku, aby ju odprosil. Prišiel však rytier v brnení a hradný pán domnievajúc sa, že ide pomstiť Milkovu smrť, rytiera zmárnil. Bola to však za rytiera preoblečená a nepoznaná Marienka.

V minulých storočiach mohol vyzerať hrad Strečno aj takto. Zdroj: Archív