Komentáre a názory

Komentár Tomáša Lukačovského: Európska únia sa už dva roky vyhýba väčšej kríze. Len aby to tak ostalo

Sú to už viac ako dva roky od posledného zo „zemetrasení“, ktoré svojho času prispievali k úvahám, či ešte EÚ má vôbec budúcnosť.

Keď si v júni 2016 občania Spojeného kráľovstva odhlasovali odchod z európskeho spoločenstva, len málokomu nezišla na um myšlienka, či EÚ nestojí na začiatku svojho konca. Brexit bude už na jar 2019 realitou (termín určila britská vláda), no jeho následky vďaka plánovanému prechodnému obdobiu a precízne pripravovaným dohodám pravdepodobne významne nepoškodia jednu ani druhú stranu.

Ak sa obzrieme ešte ďalej do minulosti, zdá sa ťažko uveriteľné, že ubehli už tri roky od utečeneckej a migračnej krízy, ktorá vrcholila práve na prelome leta a jesene 2015 a viedla vtedy k vzniku viditeľnej názorovej trhliny medzi členskými štátmi EÚ. Rozdiely pretrvali dodnes, niektorí „hráči“ medzičasom pozmenili svoju rétoriku (Rakúsko, Taliansko), zhodu na dlhodobom vnútroeurópskom riešení sme stále nenašli, avšak Európska únia túto pretrvávajúcu skúšku využitím iných nástrojov, najmä tých s vonkajším rozmerom (dohoda s Tureckom, rozvoj spolupráce s africkými štátmi, námorná operácia Sophia), v podstate zvláda. Celkové počty prichádzajúcich ľudí do Európy cez všetky migračné trasy sú dnes na predkrízovej úrovni z roku 2013.

Poďme ešte hlbšie. Takmer pred piatimi rokmi sa začala kríza na Ukrajine, ktorá síce trvá dodnes, no nenachádza sa už v „horúcej“ fáze. Tá trvala od jesene 2013 do jesene 2014, kedy v európskom spravodajstve dennodenne dominovala séria eskalujúcich udalostí, ktoré boli pre Európu 21. storočia málo predstaviteľné: nepodpísanie asociačnej dohody s EÚ zo strany záujemcu o vstup do Únie, státisíce protestujúcich ľudí v zimnom počasí, nasadenie špeciálnych síl a snajperov na demonštrantov, útek  zvrhnutého prezidenta a vlády do cudziny, anexia časti územia, pozemné boje s využitím ťažkej bojovej techniky, zostrelenie civilného letu aj s ľuďmi na palube. Dnes je konflikt na Ukrajine v tzv. zamrznutom stave, čo znamená, že front sa síce hýbe minimálne a zrážok medzi stranami je pomenej, no stále tam zomierajú ľudia. Na druhej strane, Ukrajina sa postupne reformuje a zbližuje s EÚ a pozemný boj sa z východu jej územia našťastie ďalej nerozšíril. Na to nezabúdajme.

Opomínať by sme pri výpočte kríz určite nemali ani celosvetovú hospodársku krízu, ktorá začala v týchto septembrových dňoch presne pred desiatimi rokmi, v roku 2008. V Európe po hospodárskom útlme nasledovala dlhová kríza, ktorá niekoľko rokov ohrozovala prežitie eura. Ako však nedávno pre médiá uviedla aj bývalá premiérka Iveta Radičová, z najhoršieho sme vonku. Už aj najviac postihnuté krajiny (Grécko, Portugalsko, Írsko, Španielsko) sa postupne hospodársky zotavujú a vracajú na finančné trhy. Tomuto vývoju pritom pomohli aj záchranné programy (tzv. dočasný a trvalý euroval), ktoré u nás viedli až k pádu vlády. Po rokoch však môžeme konštatovať, že Slovensko neprišlo o svoje peniaze, euro je silné a EÚ dnes opäť zažíva nevídaný hospodársky rast.

Skutočne, väčšie krízy sa nám už dva roky vyhýbajú. Veď čo také sa stalo v roku 2017 alebo od začiatku tohto roka? Bez toho, aby sme to zľahčovali, Európu „strašia“ nanajvýš tak výsledky volieb v niektorých členských štátoch, kde naďalej dochádza k nárastu populizmu a posilňovaniu krajne pravicových (niekde krajne ľavicových) až extrémistických politických síl. Posledné medializované boli výsledky volieb vo Švédsku a Taliansku, na katastrofu to však podobne ako predtým v Rakúsku alebo Holandsku zatiaľ nevyzerá. Európske demokracie, politické systémy a sociálne štáty sú silné a dokážu, hoci niekedy oneskorene, reagovať na požiadavky voličov.

Avšak skutočnosť, že väčšie krízy posledné dva roky Európu obchádzajú, neznamená, že „krízový stav“, ktorý tu objektívne je, by bol úplne zažehnaný. Európsky projekt bude totiž ešte dlho ohrozený, pretože je, koniec-koncov, postavený na princípoch dobrovoľnosti a rozmanitosti. Keďže členské štáty a ich občania sú slobodní vo svojom rozhodovaní, vždy budú existovať trecie plochy. Naďalej sa budú objavovať sily, vnútorné aj vonkajšie, ktorých cieľom bude rozpad EÚ. A samozrejme, EÚ sa bude ďalej rozširovať, no môže zažiť aj ďalšie odchody, a to všetko si bude vyžadovať zmeny v jej fungovaní.

V konečnom dôsledku však majú budúcnosť EÚ v rukách jej občania, a teda každý jeden z nás. Najbližšie máme možnosť ovplyvniť smerovanie EÚ už v máji 2019, kedy budú voľby do Európskeho parlamentu. Nezabudnime na ne tak ako pred piatimi rokmi, keď sme pri najnižšej volebnej účasti v EÚ (13 %) tento demokratický nástroj vlastne nevyužili.

* Autor je odborník na Európsku úniu, má skúsenosti z oblasti medzinárodných vzťahov