BRATISLAVA – Francúzsky prezident Emanuel Macron chce s novou slovenskou prezidentkou reformovať Európsku úniu. Niektorí „proeurópski“ naladení politici sú však tak zaslepení, že sú schopní sadnúť na lep vzletným frázam iných „proeurópskych“ politikov a pritom zabudnúť na záujmy vlastnej krajiny.
Progresívny liberál a terajší francúzsky prezident Emmaunel Macron ešte ako minister hospodárstva presadil jeden z najdiskriminačnejších zákonov v EÚ, hovorovo pomenovaný po svojom tvorcovi Loi Macron. Tento zákon je dôkaz o tom, že Macronova proeurópskosť funguje iba dovtedy, kým vyhovuje Francúzsku. Je to legitímny, i keď rozhodne nie európsky postoj Macrona a slovenskí europoslanci v tom musia mať jasno. Zo snilkovského postoja akože proeurópskych strán sa dopravcovia nenajedia. Ale poďme pekne od začiatku.
Dvojaký meter a slávny „Loi Macron“
Keď Francúzsko začalo uplatňovať od júla 2016 národné predpisy o minimálnej mzde na šoférov zahraničných firiem, očakávalo sa, že Európska komisia rázne zakročí. Pre slovenských dopravcov bolo až likvidačné, aby postupovali vždy podľa iných pracovných zákonníkov, vyplácali inú mzdu, ale najmä spĺňali diskriminačné administratívne požiadavky.
Samotné odmeňovanie vodičov nikdy nebol najväčší problém, keďže po sčítaní všetkých zložiek výplaty sa pohybovalo nad úrovňou minimálnej mzdy západných krajín EÚ. No jej veľkou súčasťou sú aj cestovné náhrady a tie na výplatnej páske Francúzov nezaujímali. Podobné zákony sa objavili aj v Nemecku a Rakúsku a jednotný trh sa zmenil na zmes národných a odstrašujúcich pravidiel.
Dodnes nám píšu nešťastní dopravcovia o niekoľkotisícových pokutách, lebo nesplnili niektoré z absurdných nárokov, ako napríklad francúzsky hovoriaceho zástupcu, či telefonický kontakt, ktorý musel byť francúzske číslo. Tento zákon výrazne znevýhodňoval zahraničné firmy a len kvôli tomu, že francúzsky preregulovaný sektor im už nevedel konkurovať.
Od mája 2015 Európska komisia kvôli protekcionistickým národným zákonom viedla konanie o porušení EÚ legislatívy voči Nemecku, o chvíľu na to aj voči Francúzsku a Rakúsku. V istom bode však bolo prijaté politické rozhodnutie, že voči týmto krajinám sa vymáhať právo nemusí. To je presne ten dvojitý meter, ktorý pravidelne kritizujem. V tejto veci som sa obrátil na Komisiu s viacerými parlamentnými otázkami, ktoré sú zverejnené na mojom profile (1.otázka, 2.otázka, 3.otázka, 4.otázka, 5.otázka, 6.otázka). Naposledy som sa pýtal, či tie obrovské pokuty vo Francúzsku naozaj Komisia považuje aj za niečo iné ako jasný protekcionizmus.
Aplikácia pravidiel o vysielaní na medzinárodnú dopravu je téma sama o sebe, ktorej som sa venoval minulý rok. Opakovane som aj s inými europoslancami posielal listy (napr. 2017 a 2016) na Komisiu, aby zabránila umelým bariéram a pravidelne som vystupoval v pléne. Na moje ďalšie podanie v roku 2018 odpovedala, že konania voči týmto štátom zastavila a máme sa sústrediť na prijímanie novej legislatívy. To som samozrejme s mojim tímom robil. Nemohol som však súhlasiť s tým, aby Komisia ignorovala porušenia práva EÚ a namiesto toho navrhla legislatívu na mieru šitú niekoľkým štátom.
Pôvodné dohody neplatia a ako Robert Fico zradil
Európsky výbor Národnej rady SR v máji 2016 odmietol novelu tejto smernice a konštatoval, že neboli uskutočnené rozsiahle konzultácie ani poriadna analýza, a nebol ani odôvodnený súlad s princípom subsidiarity, tj. že každá krajina si o tom môže rozhodovať sama. Uznesenie európskeho výboru bolo prijaté za vlády Roberta Fica, podpísané predsedom Ľubošom Blahom.
Róbert Fico otočil o 180 stupňov po tom, ako sa v auguste 2017 stretol v Salzburgu s prezidentom Macronom. Dovtedy platila neoficiálna dohoda, že doprava by mala ostať pomyselnou červenou čiarou, ako sa vyjadril aj štátny tajomník B. Ondruš v rozhovore. O čosi neskôr, v októbri 2017 už Ján Richter na stretnutí ministrov sociálnych vecí členských krajín EÚ súhlasil s revíziou tejto smernice. Tri krajiny sa zdržali a Litva, Lotyšsko, Maďarsko a Poľsko hlasovali proti. Žiaľ, dohody opäť raz neplatia a hlasovanie o Balíku mobility sa neustále presúvalo, robili sa absurdné ústupky z našej strany a Francúzsko na svoje sľuby zabudlo.
Členské štáty rokovali, Francúzsko a Nemecko ich blokovali
Francúzsko a Nemecko v Rade ministrov naďalej blokovali akýkoľvek kompromis, pretože neboli ochotné ustúpiť od svojich pôvodných pozícií. Francúzsko propagovalo, aby sa vysielanie pracovníkov vzťahovalo plne na dopravu od prvej sekundy prekročenia hraníc. Po úplnom vyčerpaní všetkých zúčastnených, kedy sa hlasovanie viackrát odložilo sa nakoniec zrodilo riešenie, nie ideálne ale aspoň nie „francúzsky model“.
Tesný výsledok v Európskom parlamente
V lete 2018 stroskotalo hlasovanie aj na hlasoch slovenských poslancov za Smer-SD, pretože hlasovali proti pozmeňovaciemu dodatku, ktorý by medzinárodnú dopravu úplne oslobodzoval. Dodatok neprešiel iba o dva hlasy a po ich sčítaní vyšlo najavo, že proti hlasovali všetci štyria europoslanci za Smer SD. Štvrtého apríla tohto roku potom prešiel v Európskom parlamente ako tak prijateľný kompromis.
Boj ešte neskončil
Jednu bitku sme síce vyhrali, ale vojna stále prebieha. Rokovania medzi Európskym parlamentom a Radou budú najmä o tom, kedy majú začať platiť výnimky z pravidiel vysielania. Veľmi dôležité pre Slovensko bude, aby výnimky platili hneď a nie až vtedy, keď sa začnú používať špeciálne tachografy. Aj z toho dôvodu potrebujeme v európskych inštitúciách zástupcov, ktorí sa nenechajú opiť rožkom a budú presadzovať naše záujmy.
Po aprílovom hlasovaní v Europarlamente môžu konečne začať rokovania s členskými štátmi v Rade. Vzhľadom na tesný výsledok, naozaj zaváži každý hlas pri finálnom hlasovaní. V májových eurovoľbách tak rozhodnete aj o tom, koho zo Slovenska na túto misiu vyšlete. Na jednej strane budeme my, obhajcovia slovenských záujmov, súťaživej EÚ a naozaj jednotného trhu bez diskriminácie.
Na druhej progresívci volajúci po zmene, ale bez jasnej predstavy a s jemným populizmom o proeurópskosti po vzore Macrona. Balík mobility je ale jasným príkladom, že si treba vždy žiadať konkrétny obsah a nie iba frázy. A to už vôbec nehovorím o extrémistoch, ktorí žiadny program nemajú a okrem hlasného kriku sa na nič nezmôžu. O tom však inokedy.
*Autorom je poslanec Európskeho parlamentu, predseda a zakladajúci člen strany Sloboda a Solidarita.