Domáce Komentáre a názory

Komentár Radoslava Štefančíka: Tri osudové chyby Radoslava Procházku

BRATISLAVA – Rýchly koniec pomerne krátkej a mimoriadne neúspešnej politickej kariéry Radoslava Procházku nie je prekvapujúci. Dal sa predvídať už dávnejšie, prakticky v momente, keď odmietol nosiť vodu Danielovi Lipšicovi.

A pritom to na začiatku vyzeralo celkom sľubne. Daniel Lipšic, Jana Žitňanská, Radoslav Procházka. Traja mladí kresťanskí demokrati priťahajúci do elektorátu KDH aj mladšiu a na náboženských dogmách nezávislejšiu generáciu, s predpokladom reformovať KDH na modernú európsku kresťanskú demokraciu sympatickú nielen pre vidiecke obyvateľstvo na Orave, či na severovýchode Slovenska, ale aj pre voličov z veľkých miest. Lenže stará garda v KDH sa nedala zlomiť, verila stoj čo stoj na svojich povestných osem percent hlasov vo voľbách a mladých perspektívnych straníkov ku kormidlu nepustila.

Takže nebolo sa čomu čudovať, keď trojica politikov začala uvažovať o novom subjekte, o projekte Lipšicových hrozienok. Inak povedané, o personálnom spojení toho najlepšieho, čo v existujúcich stranách v tom období bolo k dispozícii. Radoslav Procházka patril bez diskusie medzi top hrozienka. Minulosťou nezaťažený mladý človek, s dobrým vzdelaním a praktickými skúsenosťami z ústavného práva. Lenže predsedom nového subjektu mal byť Daniel Lipšic, a to už bol v hodnotovom svete vraj budúceho gazdu pravice problém. Procházka s odôvodnením, že nikomu veru nosiť vodu nebude, vykašľal sa na celkom perspektívny projekt a na rozdiel od Žitňanskej a Lipšica v skostnatenom KDH zotrval. Spravil tak prvú osudovú chybu vo svojej politickej kariére.

Pravdaže, byť lídrom nemôže byť každý. Niekto má vodcovské schopnosti nadelené do vienka, iný len  danosti na nosenie vedra s vodou. Procházka predispozície na nosenie vody mal, lenže on v zrkadle videl niekoho iného, namiesto pohoniča gazdu.

V KDH ostal iba na chvíľu, pravdepodobne s mylným očakávaním, že práve on by mohol viesť KDH po mimoriadne nudnom a vodcovsky neschopnom Jánovi Figeľovi, navyše so škandálmi, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny z parlamentných Bašternákov. Ale podobne ako Lipšic, ani Procházka neuspel v konkurencii obzvlášť dobre zabarikádovaného straníckeho vedenia, takže stranu napokon opustil.

Prišlo pre neho výnimočne priaznivé obdobie. Pravica nebola schopná dohodnúť sa na schopnom kandidátovi (namiesto voličsky zaujímavého človeka, postavila pravica do volieb politickú mŕtvolu Pavla Hrušovského), čím poskytla priestor nestraníckym nominantom. Voliči pochopiteľne odmietli riadiť sa podľa aj tak nejednoznačných odporúčaní pravicových strán a volili podľa sympatií. Kisku, Kňažka i Procházku.

A práve po prvom kole prezidentských volieb prišla osudová chyba číslo 2. Namiesto jasnej podpory pre Andreja Kisku, odhalil sa naplno. Nejednoznačne, trápne, potupne postavil sa pred kameru a čosi zamrmlal. Veľmi slabo. Až neskôr sa ktosi naznačil, že mal s Ficom dohodu, že ak Kisku nepodporí v druhom kole, bude ho budúci prezident oslovovať líder pravice. Obchod s diablom však nevyšiel, Fico padol na kolená a Procházka na hubu.

Napriek osudovej chybe číslo dva, stále mu časť verejnosti dôverovala. Niet sa čomu čudovať, naivita prekvitá v každom veku, bez ohľadu na vzdelanie, pohlavie, či sexuálnu orientáciu. Slovenský volič v tomto nie je žiadna výnimka.

Procházka však aj napriek tomu, že mu jeho čarovné zrkadlo oznamovalo niečo iné, nebol nikdy lídrom. Nevedel komunikovať pred kamerou, jeho newspeak sa zdal nedôveryhodný, slová bezobsažné, k tomu tá jeho mimika, ktorú verejnosť využívala ako detektor lži.

Čím častejšie sa objavoval pred kamerou, o to rýchlejšie padali jeho percentá. K tomu prišiel škandál s platením predvolebných faktúr pol na pol a gazda padal hlbšie a hlbšie. Múdro urobil, keď odišiel na chvíľu z parlamentu, čím sa dostal mimo hlavnú pozornosť mienkotvorných médií. Lenže prišli predvolebné diskusie a s nimi sa opäť naplno prejavil. Minimálny záujem o spoluprácu s ostatnými stranami, vajatanie v názoroch na koalíciu so Smerom, neschopnosť vysvetliť pohyby na straníckych účtoch. Len čo sa mu podarilo jednu trápnosť potlačiť do úzadia, prišla nová. Aj by ho človek ľúto prišlo, nebyť jeho chladnej túžby po moci.

Napokon posledná chyba, ktorá mu definitívne zlomila väz, bol unáhlený vstup do vlády so Smerom. Ťažko dnes povedať, či bola k dispozícii lepšia koaličná zostava, ale jedno je isté. Každá v tomto Ficovom zlepenci mohla vyjednať viac. Smer sa totiž mohol ocitnúť jednoducho mimo vlády, šnúrku od gatí držali v rukách práve pravicové strany, aj Bašternák zrejme začal parkovať podľa predpisov, lenže po moci (a možno aj po peniazoch) bažiaci ľudia zo Siete a Mostu sa nechceli nechať predbehnúť. Sieť sa tak začala definitívne rozpadať.

Len ťažko možno dnes povedať, či niektorý z politikov zaznamenal na Slovensku taký strmhlavý pád, ako práve Radoslav Procházka. Iste, bol tu pred časom istý minister obrany a podpredseda SDKÚ, ktorého po odchode strany nezvolili za šéfa nového subjektu, takže založil ďalší, miniatúrnejší. Lenže Ivan Šimko v politike aspoň niečo dosiahol, zastával v tom období mimoriadne dôležitý post ministra obrany.

Na rozdiel od Radoslava Procházku. Jeho politická kariéra je dnes neistá, o svojej budúcnosti hovorí rozpačito, zas a znovu jazykom, ktorý chápe snáď iba on sám. V každom prípade je dnes preňho i ďalších politikov prospešné poučiť sa z gazdovej politického životopisu.

Do politiky určite patrí dravosť, chuť po moci a množstvo peňazí, ale v každom prípade aj predpoklady spolupracovať a k nim aj trochu skromnosti a pokory. Ak nie ozajstnej, aspoň fingovanej. Pozitívne cnosti však skrachovanému gazdovi akosi chýbali a preto skončil skôr, ako v politike niečo dosiahol.

Radoslav Štefančík, foto archív autora