Domáce Top

Komentár Radoslava Štefančíka: Na ľudskú dôstojnosť sa na Slovensku zabúda

Takmer každá politická strana na Slovensku sa hlási k nejakej priorite. Kresťanskí demokrati k (tradičnej, nie modernej) rodine a rodinnému životu, SaS k slobode a spravodlivosti (ale iba pre Slovákov, nie migrantov), Smer k rovnosti (svojich ľudí), Kotlebovci naopak k nerovnosti, SNS kladie do popredia (slovenský) národ, SMK menšinové (maďarské)  záujmy. Ak však nejaká priorita stojí v úzadí, ide o dôstojnosť. Ľudskú dôstojnosť. Povedzme si ale na rovinu, robí tento štát všetko preto, aby všetci obyvatelia Slovenska si mohli povedať, že ich ľudská dôstojnosť je zabezpečená?

Podľa moderného poňatia je ľudská dôstojnosť právom človeka, aby k nemu iní pristupovali s vážnosťou a úctou, a to bez ohľadu na jeho pohlavie, vek, sociálne pomery alebo pôvod. Jednoduchšie povedané, človek má právo na to, aby žil v slušných podmienkach a v prípade, ak je odkázaný na pomoc iných, bolo ním zaobchádzané tak, ako s človekom. A nie so zvieraťom alebo nebodaj vecou.

História je plná príkladov porušovaní ľudskej dôstojnosti. Prioritnou úlohou správcov koncentračných táborov bolo pripraviť ľudí najskôr o ich dôstojnosť a až následne o ich život. Podobne k svojim oponentom pristupovali aj komunisti. Ľudská dôstojnosť nebola pre komunistov ničím, len prázdnym výrazom.

Ak sa hovorí o porušovaní ľudskej dôstojnosti v súčasnosti, spravidla ide o skupiny bezbranných ľudí odkázaných na pomoc, v prvom rade telesne postihnutých a ľudí vo vysokom veku. Aby nebola porušovaná ich ľudská dôstojnosť, dbajú o to najbližší príbuzní, ale keď zlyhajú oni, mal by tu byť pre nich po ruke štát. Otázne ale je, čo tento štát robí, aby sa ľudia nemuseli obávať, že prídu o svoju dôstojnosť.

Človek by povedal, že po viac ako desaťročnom vládnutí sociálnych demokratov bude ľudská dôstojnosť zabezpečená. Opak je však pravdou. Ľudia prežívajú jeseň života často v bezútešných podmienkach sociálnych zariadení, v ktorých za minimálnu mzdu pracujú ďalší, ktorých ľudská dôstojnosť je rovnako podkopaná. Dožiť sa vlastnej smrti v dôstojných podmienkach sa na Slovensku stalo nesplneným cieľom mnohých ľudí.

Je pozitívne, že príspevky na opatrovanie v starobe sa pomaly zvyšujú (doteraz to bol viac ako katastrofálne), majú však ďaleko za príspevkom, ktorý trebárs poskytuje Rakúsko svojim dôchodcom. Aj preto je v Rakúsku toľko slovenských opatrovateliek. Slovenská vláda im nedokáže vytvoriť priestor na to, aby namiesto o rakúskych, starali sa o domácich ľudí, odkázaných na pomoc druhých. Štát na ich dôstojnosť zvysoka kašle.

Lenže v prípade ľudskej dôstojnosti nejde len o dôchodcov a zdravotne postihnutých. Ide trebárs aj o učiteľov, z ktorých niektorí po pracovnej dobe odchádzajú do iného zamestnania, aby uživili rodinu. Celý život sa vzdelávať a na slušný život potrebovať aj ďalšiu prácu, je totiž všetko možné, len nie dôstojné.

Dnes sú médiá plné únosu Vietnamca a otázky, či slovenské inštitúcie pri únose pomáhali alebo nie. Rovnako sú plné každodenných podozrení z korupcie politických predstaviteľov. A rovnako sú plné napríklad informácií o katastrofálnej dopravnej situácii na slovenských cestách, lebo problém dopravy politici často riešia v prospech developerov (viď križovatka Triblavina) a nie v prospech ľudí.

Len na ľudskú dôstojnosť sa akosi pravidelne zabúda. Možno aj preto veľa ľudí hľadá alternatívne možnosti riešenia aktuálnych politických problémov a nachádza ich v názoroch pravicových extrémistov. Pretože sa cítia potupení, zahanbení, odstrkovaní. Pretože majú pocit, že štát na nich zabúda, že štát narúša ich ľudskú dôstojnosť.