BRATISLAVA – Medzi pravicovými voličmi sa vedie čudný spor. Nejaký zanietený publicista nazval šéfa SaS „trápnučkým fašistom“. A Richard Sulík ho za to zažaloval. On by to vlastne ani na súd neťahal, lenže chcel od autora nemiestneho prirovnania ospravedlnenie a ten sa zaťal. Takže vec pravdepodobne skončí na súde.
Pri pohľade na reakcie pravicových voličov vystupujú do popredia dva názorové tábory. Jeden drukuje Sulíkovi, druhý verí jeho oponentovi. A debata je to skutočne zaujímavá, veď konečne je o čom pri káve diskutovať. Lenže má to jeden dôležitý háčik. A ním je smiešnosť celej tejto diskusie.
Káuz je veľa, no Sulíka zaujíma Havran
Ako keby sa v slovenskej politike nič iné nedialo. Káuz vládnych strán je ako maku, ale šéfa SaS zaujíma nejaký Havran. Iste, nechať na seba nemiestne kydať nemusí byť vždy príjemné, ale každý verejný činiteľ by mal zniesť viac, než nejaký hlúpy názor.
Čo na to koalícia? Pri pohľade na spor Sulík vs. publicista sa možno Ficovi zjaví úsmev na tvári. Kaliňák zostáva vo funkcii, on si veselo býva u Bašternáka, provízie sa možno stále balia do alobalu a agentúry so ženskými menami zrejme ďalej organizujú eventy pre štátne inštitúcie. Kto by to všetko sledoval, keď opozícia má plné ruky práce sama so sebou.
Nielen opozícia pôsobí smiešne
Lenže nielen opozícia pôsobí dnes viac než smiešne. Plukovník Fico a kapitán Danko v tieto dni nemajú konkurenciu. Ak sa malí chlapci hrajú na vojakov, ide o milú zábavu, keď sa však na vojakov hrajú politici, končí všetka sranda. A začína vrchol trápnosti, možno aj zneužitia verejnej funkcie, ale určite zosmiešnenie statočnej práce skutočných vojakov.
Plukovník, podplukovník, kapitán, bozkávanie vojenských výložiek. Ako keby nás televízie nebavili tupou zábavou každý deň dostatočne, ešte aj koaliční poslanci miešajú poriadne veľký kotol svojej trápnosti.
Kto vyťaží najviac?
Kto z tejto tragikomédie vyťaží najviac? Ten, čo kritizuje existujúci systém a súčasných, tzv. tradičných politikov, kto chce zmenu systému a východisko vidí trebárs v ukončení liberálnej demokracie. A ľudia tomu radi uveria. Pri toľkej trápnosti a babráckosti koaličných aj opozičných politikov sa tomu zrejme už nikto čudovať nebude.
Lenže smiešni a trápni politici, ktorí zabudli na ľudí, tu už raz boli. V tridsiatych rokoch, a to nielen v Nemecku. A ako to skončilo? Hovorí sa, že vraj to predsa každý vie. Nevie, inak by dnes extrémisti opäť nesedeli v parlamente.
Radoslav Štefančík
Autor je politológ