Komentáre a názory

Komentár Radoslava Štefančíka: Dankove kozmetické úpravy slovenské strany nezreformujú

Ak by sme nepoznali Andreja Danka, možno by sme mu jeho zdôvodnenie, prečo chce zákonom zasiahnuť do podoby politických strán, možno aj uverili. Politické strany na Slovensku skutočne pripomínajú všetko možné, len nie politické strany, aké poznáme z ukotvených západoeurópskych demokracií.

Strany na západ od českých hraníc sú spravidla premostením medzi štátom a spoločnosťou, plnia mnoho dôležitých funkcií pri zabezpečovaní právneho štátu i demokratického poriadku. Čím však ideme viac na východ, Slovensko nevynímajúc, politické strany pripomínajú skôr eseročky, podnikateľské subjekty, kde skutočné rozhodovacie právomoci, vrátane práva rozhodovať o státisícoch eur, majú v rukách len a len majitelia. Pardon, predsedovia.

Úplne mimo akýchkoľvek štandardov sa vyníma patologický zjav v podobe Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Politická strana, existujúca dlhé roky len v podobe štvorčlenného zoskupenia, ešte dlho bude mátať fanúšikov tradičných politických formácií. Strany nesúce vo svojom názve mená otcov zakladateľov sú tiež mimo hraníc tradičného chápania politických strán, podobne ako zoskupenia s bizarnými názvami typu Slnko, Nádej, Sen, Úsvit, Vzdor alebo Šanca. Rovnako je namieste otázka, načo sú spoločnosti strany, ktoré nie sú schopné postaviť vlastných kandidátov v komunálnych alebo regionálnych voľbách.

Predseda slovenského parlamentu sa však vybral zlou cestou. Určovať počet členov strany je čisto formálna záležitosť a v súčasnosti navrhnuté počty dokážu dosiahnuť všetky politické strany, vrátane  vyššie uvedeného patologického zjavu.

Pochvalu si na druhej strane zaslúži snaha o vyššiu mieru transparentnosti straníckeho financovania. Ak by to však Andrej Danko myslel so straníckym inžinierstvom skutočne vážne, zmenil by spôsoby získavania finančných prostriedkov a zaviedol predpísané percentuálne podiely jednotlivých kategórií straníckych výdavkov.

Stalo sa zvykom, že parlamentné politické strany žijú primárne zo štátnych financií (ak teda hovoríme o legálnych príjmoch, a nie tých, čo sa získavajú vlastnou hlavou). Percentuálny podiel takto získaných prostriedkov sa u viacerých strán pohybuje na viac ako 90 percentnej úrovni z celkových straníckych príjmov. Minimálne zdroje majú slovenské strany z členských príspevkov (u OĽaNO tento zdroj príjmu v niektorých rokoch ani nepoznali) a z malých darov od fyzických osôb. Zmeniť fungovanie politických strán by teda pomohlo, keby sa (napríklad po nemeckom vzore) určilo, koľko financií musí strana získať zo súkromných zdrojov na to, aby získala aj štátny príspevok.

Pre Andreja Danka je však dôležitý počet členov, nie ich aktívna činnosť, či vnútrostranícke aktivity. Papier však znesie všetko. Aj u Matoviča, aj u Sulíka a vyzerá to tak, aj u Danka. Stranu však tvoria aktívni členovia, ochotní participovať trebárs aj na financovaní strany, nie na papieri formálne vykázané osoby.

Financovanie politických strán však nehovorí len o príjmoch, ale rovnako o výdavkoch straníckej organizácie. Skutočná strana existuje len vtedy, pokiaľ má okrem volebných výdavkov aj výdavky personálne, ako aj administratívne. Niektoré strany majú však výdavky v prvom rade volebné. T. j. výdavky na kampaň svojich kandidátov, ale minimálne alebo takmer žiadne náklady nemajú na chod strany ako organizácie. Budovaniu strán by však pomohlo, ak by sa stanovil percentuálny podiel výdavkov určených na administratívnu činnosť ako aj na personálne nálady. Po kozmetických zmenách z dielne Andreja Danka však strany budú aj naďalej vydávať najviac peňazí v prvom rade na volebné kampane, a nie na chod kancelárií, regionálnych alebo miestnych straníckych zväzov.

Ak by Andrej Danko chcel skutočne reformovať charakter slovenských politických strán, vybral by sa inou cestou. Cestou, prostredníctvom ktorej by existujúce eseročky motivoval, aby fungovali skutočne ako strany a nie ako podnikateľské subjekty. Je však vysoko pravdepodobné, že okrem patologických straníckych zjavov slovenského parlamentarizmu by skomplikoval pôsobenie aj vlastnej SNS.

*Autor je slovenský politológ a vysokoškolský pedagóg, dekan Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave