BRATISLAVA – Viaceré empirické výskumy na tému občianskej participácie, záujmu mladých ľudí o volebné procesy, ale aj pohľadov mladých ľudí na menšiny a z nich prameniace negatívne uvažovanie mladej generácie o demokracii motivujú položiť si otázku, v čom zlyhala politika vzdelávania mladých ľudí po zmene režimu. Mladí ľudia dnes sympatizujú s extrémistami, niektorí vidia riešenie existujúcich problémov v nastolení diktatúry a mnohí z nich by radi vystúpili z Európskej únie. Keď sa ich však opýtate na dôvody, mlčia. Argumenty totiž došli. Prečo je tomu tak?
Výskumy ukazujú, že záujem o politiku u mladých ľudí je nízky, voľby mnohí z nich ignorujú a nielen v rámci súkromnej, ale rovnako vo verejnej diskusii sa mladí ľudia prejavujú extrémistickými názormi vo vzťahu k rómskej populácii a aktuálne aj vo vzťahu k imigrantom. Tento trend je o to alarmujúci, že stereotypné videnie Rómov alebo nelegálnych imigrantov z tretích krajín, kombinované sklonmi veriť konšpiráciám proruských trollov založených buď na polopravdách alebo na očividných klamstvách, je možné identifikovať tak u menej vzdelaných mladých ľudí, ako aj u študentov alebo absolventov vysokých škôl s humanitným a spoločensko-vedným vzdelaním. Nemožno sa potom čudovať tomu, že mladí ľudia majú väčšia sklony sympatizovať s myšlienkami pravicových extrémistov, než zvyšok slovenskej populácie.
Je teda namieste pouvažovať, akým spôsobom postupovať pri výchove a vzdelávaní mladých ľudí tak, aby boli eliminované negatívne pohľady na staré i nové menšiny, tendencie dôverovať do neba kričiacim výmyslom organizovane produkovaných v internetových diskusiách a naopak, tak, aby bolo podporené hlbšie vnímanie princípov demokratického vládnutia. A v neposlednom rade, aby mladí ľudia vedeli, čo vlastne znamená žiť v diktatúre.
Jedno z vhodných riešení možno nájsť v politickom vzdelávaní. Lenže práve tento proces bol zo strany štátu od počiatku budovania parlamentnej demokracie až po dnes neustále zanedbávaný. Pritom politické vzdelávanie je jeden z odskúšaných (a úspešných) konceptov vysporiadania sa s nacistickou minulosťou a zároveň odporúčaný v boji proti pravicovému extrémizmu. Vzhľadom na našu nedemokratickú minulosť by tento koncept mohol fungovať aj u nás, otázne ale ostáva, či by súčasná vláda mala o politické vzdelávanie záujem.
Politickým vzdelávaním sa totiž chápe nielen získavanie poznania o politike v rámci nekoncepčného predmetu občianskej náuky, ale rovnako systematické formovanie uvažovania a hodnôt človeka s dopadom na jeho politické, resp. občianske správanie. Nie je to len memorovanie suchých informácií o politických inštitúciách Slovenska alebo Európskej únii, ale učenie pristupovať k spoločenských otázkam kritickými očami. Tejto vláde by nemuselo byť po vôli, aby ľudia lepšie vnímali a intenzívnejšie odsudzovali korupciu a klientelizmu, aby sa viac zaujímali o Bašternáka, kšefty na ministerstve zahraničných vecí, piešťanské CTečko, či o zháňanie peňazí pre stranu „vlastnou hlavou“.
Cieľom politického vzdelávania je sprostredkovávať systematické poznanie o demokratickom vládnutí a tým posilňovať kompetencie pre demokratické konanie. Výsledkom tohto procesu je svojprávny občan, t. j. občan, ktorý nielenže disponuje dostatočným množstvom informácií o politických procesoch, ale rovnako má pochopenie pre politiku, je schopný samostatného politického úsudku a v neposlednom rade sa sám politicky angažuje. A má úplne jasno v tom, aké sú skutočné ciele pravicových extrémistov.
Na konci politického vzdelávania je človek, ktorý kriticky reaguje na všetky prešľapy politickej elity. A to nielen pri veľkých korupčných kauzách, ale trebárs aj pri plagiátorstve niektorého z ministrov. Je to človek, ktorý negatívne vníma útoky na menšiny, spochybní myšlienku bezplatného cestovania na železnici, odsúdi prízemnú politiku bystrického župana alebo sa trebárs vysmeje proruským trollom v internetových diskusiách.
Pravdaže, vyššia miera politického povedomia predstavuje pre politickú elitu značné nebezpečenstvo. Lepšie sa totiž vládne apatickému a prihlúplemu národu, ako vzdelaným ľuďom s aktívnym záujmom o veci verejné. Ak je totiž pre slovenskú politiku niečo charakteristické, tak je to tiché akceptovanie postupného rozkrádania verejných zdrojov úzkou skupinou ľudí previazaných s politickou elitou. A v ostatnom období aj rastúcou mierou nenávistných prejavov voči starým i novým menšinám.
Radoslav Štefančík
Autor je politológ