BRATISLAVA – Ovplyvňovanie politického rozhodovania záujmovými skupinami je trvalý a v ľudskej spoločnosti viac-menej neriešiteľný (len manažovateľný) problém. Záujmové skupiny majú rôzne zloženie – od regionálnych oligarchov, cez farmárov, odborárov, až po mamičky na materskej. A samozrejme korporácie v nich hrajú popredné husle.
Robiť však siahodlhé závery z jednoduchého porovnania príjmov, ako to spravila organizácia s veľavravným názvom Global Justice Now, a prebrali médiá, je scestné. „Moc korporácii dosiahla dosiaľ nevídaný rozmer v ľudskej histórii, často prekonávajúc moc štátov. Dnes je zo 100 najbohatších entít sveta 69 korporácii a len 31 štátov.“
Odhliadnime od prvej chyby, ktorou je nejasné delenie medzi štáty a korporácie (v nimi použitom rebríčku Global 500 sú v prvej päťke najväčších firiem tri čínske štátne podniky – to je korporácia, či štát?) a poďme rovno na tú najhlavnejšiu. Tou je mylné zamieňanie príjmu s bohatstvom a ekonomickou mocou.
Ak susedovi poviete, že zarábate 4000 eur mesačne, bude vás považovať za bohatého. Ak to však doplníte o informáciu, že na nájom dávate 3000 eur, na lízing auta 1000, na pôžičky z nebankovky 500 eur mesačne a jediný váš majetok je dvojgarsónka v Jelšave, jeho pohľad sa rýchlo zmení.
Bez znalosti výdavkov, aktív a záväzkov si obrázok nevieme skompletizovať. Na prvom mieste Global 500 je Walmart s príjmami 482 miliárd dolárov. No hodnota jeho aktív je necelých 200 miliárd a trhová kapitalizácia 214 miliárd dolárov.
Pri korporáciách vieme napísať konkrétne čísla (hoci na ich interpretáciu potrebujete poznať aj účtovné čáry máry). Pri štátoch je to ťažšie. Aktíva je ťažké ohodnotiť, keďže pre ne neexistuje trh (cesty, daňové úrady, …). Štáty však majú oproti korporáciám kľúčovú výhody – jedinečný trh „zákazníkov“. Tými sú občania – daňovníci. Na rozdiel od väčšiny tých korporátnych (výnimky ako povinné zmluvné poistenie či gastrolístky sa nájdu), štátne produkty musíme nakupovať, či sa nám to páči, alebo nie. Schopnosť štátov generovať príjmy je daná len schopnosťou efektívne vyberať dane. Zároveň majú monopolnú zákonodarnú moc, čo im v limitoch voličského odporu umožňuje schváliť čokoľvek.
To je ako keby Apple mal moc uvaliť povinnosť (pod trestom väzenia) na každého kúpiť si ich telefón a zároveň k tomu mohol pridávať povinnosti ako minimálny počet uskutočnených hovorov denne, zakúpenie každého nového doplnku a podobne. Sem korporácie (zatiaľ) ani zďaleka nedospeli.
Autor: INESS / Martin Vlachynský, Foto: iness.sk