Ničte si zdravie, nemajte čas na seba, ani na rodinu a to všetko za mzdu, pri ktorej budete musieť so stresom zvažovať každé euro. A k tomu ešte aj s pocitom, že vaša práca defakto nemá ani veľký zmysel.
Nádherná vyhliadka do života, že?
Úplne zásadnou vecou, ktorú sa snažíme v Pracujúcej chudobe urobiť, je otočiť v spoločnosti pohľad na zamestnanca ako na dôležitú súčasť ekonomiky.
Pretože zle zaplatený zamestnanec je zlý a demotivovaný pracovník. Pretože zle zaplatený zamestnanec je zlý daňový poplatník, keďže odvádza nízke dane. Pretože zle zaplatený zamestnanec je zlý občan, keďže nemá čas, chuť, ani energiu sa angažovať. Pretože zle zaplatený zamestnanec je zlý rodič, keďže nemôže svojmu dieťaťu dopriať všetko, čo potrebuje na rozvoj svojich talentov alebo preto, lebo sa zo strachu o svoj príjem rodičom ani nestane. Pretože zle zaplatený zamestnanec je aj zlý volič, keďže nepociťuje nádej, berie do rúk vidly a volí protestne. A pretože zle zaplatený zamestnanec je hlavne zlý zákazník, lebo nemá na to, aby si od lokálnych podnikateľov kupoval ich výrobky, tovary a služby, a takto ich podporoval.
Keď pochopíme, že prosperita sa buduje zdola hore a nie zhora dole, začneme tvoriť politiky a opatrenia, ktoré tomu napomôžu. Ak napríklad uveríme tomu, že keď ľudia majú viac peňazí, podnikatelia majú viac zákazníkov a potom najímajú ďalších zamestnancov, budeme, napríklad, zvyšovať minimálnu mzdu, skracovať pracovný čas, obmedzovať pracovné agentúry, zverejňovať v inzerátoch mzdy alebo dovolíme ľuďom sa o svojich mzdách rozprávať.
Keď budeme naďalej veriť rozprávke, ktorej sme verili doteraz, že dobre sa musia mať hlavne tí bohatší, a že potom tá prosperita stečie aj na nás, budeme tvoriť politiky, ktoré tomuto stavu napomáhajú. Budeme prudko zvyšovať platy politikom bez zmeny výpočtového vzorca, budeme zvyšovať počty nadčasov, znižovať alebo rušiť minimálnu mzdu, decimovať odbory, znižovať dane pre korporácie, alebo zlepšovať postavenie pracovných agentúr.
Politiky, ktoré štát robí, nevychádzajú z nejakých exaktných vedeckých návodov, ale častokrát z vnútorného presvedčenia ľudí, ktorí behajú po chodbách ministerstiev a úradu vlády. Ich presvedčenie vychádza z príbehov, ktoré si o spoločnosti a ekonomike navzájom rozprávame.
Na svete je podľa OSN 195 štátov. To je presne 195 experimentov, ako vytvoriť prosperujúcu spoločnosť. Jedným sa to darí viac, iným menej.
Aby sme našich politikov presvedčili, že dobre nám bude vtedy, keď nám všetkým bude dobre, musíme o tom presvedčiť aj našich novinárov. Možno sa to nezdá, ale ich články politikov celkom zásadne ovplyvňujú.
Nie je to tak dávno, čo chcel Ivan Štefanec (ten europoslanec teraz za KDH) v roku 2014 zvýšiť počet nadčasov, ktoré vám môže zamestnávateľ nariadiť, na 250 hodín ročne. Dostali by sme sa tak do situácie, že 250 hodín nadčasov vám môže šéf prikázať a na ďalších 250 hodinách sa s ním musíte dohodnúť. To je dokopy 500 hodín nadčasov ročne. To je šialené.
Prezentoval to, ako inak, ako super výhodu pre ľudí, ktorí si vďaka nadčasom budú môcť viac zarobiť. Keď pominieme fakt, že patríme medzi krajiny s najväčším počtom nadčasových hodín už teraz, nehovoriac o tom, že mnoho nadčasov sa vôbec nevykazuje a neprepláca, nemal by pán poslanec radšej riešiť nízke základné mzdy, aby potom ľudia neboli na tie nadčasy odkázaní?
Keď s tým v roku 2014 prišiel, väčšina novinárskej obce prskala na odbory, ktoré voči tomuto „geniálnemu“ nápadu ostro protestovali.
Dnes máme rok 2018 a v Maďarsku ľudia v uliciach ostro protestujú proti otrockému Zákonníku práce. Tamojšia vláda chce totiž zvýšiť počet nadčasov na 400 hodín ročne. To je počet, ktorý my na Slovensku už dávno máme. Na Slovensku vám môže zamestnávateľ nariadiť 150 hodín nadčasov ročne a na ďalších 250 sa s vami musí dohodnúť. Musíte s nimi súhlasiť. Samozrejme, neboli by sme na Slovensku, keby toto zamestnávatelia neobchádzali.
Bežne to robia tak, že pri podpise vašej pracovnej zmluvy tam dajú klauzulu, v ktorej už dopredu súhlasíte aj s tými ďalšími 250 hodinami nadčasov. Litera zákona je splnená, zamestnávateľ sa s vami akože dohodol a už má u vás zabezpečenú rezervu 400 hodín nadčasov ročne.
Tento stav doteraz nikto z našich novinárov otrockým nenazval. Aspoň som si to nevšimol. Ale možno sa karta obracia. Denník N zverejnil článok s názvom Otrockými nadčasmi a útokmi na súdy aj médiá vyhnal Orbán ľudí do ulíc.
Pevne dúfam, že sa trend obracia a článok nevznikol len preto, aby si autor kopol do Orbána. Dúfam, že vznikol preto, lebo takýto počet nadčasov je naozaj chorý a otrocký. Možno je čas ten počet zmeniť aj u nás.
*Autor je zakladateľom občianskeho združenia Pracujúca chudoba, ktoré presadilo povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch a slobodu hovoriť o vlastnej mzde.