Komentáre Top

Komentár Ľubomíra Lintnera: Zrušenie voľného pohybu osôb ešte nebolo tak blízko

Zrušenie voľného pohybu osôb ešte nebolo tak blízko

Možno je to iba zhoda okolností, ale možno aj symbolika. Len pred pár dňami 14. júna sme si pripomenuli 33 rokov od zrodu dohody o bezcolnej únii. Podpísali ju zakladajúce štáty Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko a Nemecko v luxemburskom Schengene. Záverečné dni júna 2018 sa môžu stať dátumom, kedy sa voľný pohyb osôb, ako ho Slovensko začalo spoznávať v decembri 2007, môže v rámci schengenského priestoru  skončiť. V Bruseli sa vo štvrtok začne samit Európskej únie, ktorého cieľom je dohoda na riešení migrácie a snaha nájsť nový model pre riešenie azylového procesu. Smutné je, že pár dní pred začiatkom bruselského stretnutia lídrov krajín Európskej únie sa skôr očakáva, kto urobí ten rozhodujúci krok a tým je obnovenie kontroly na hraničných priechodoch. V slovných proklamáciách ho síce nikto nechce, no v pripravených návrhoch sú aj riešenia, v ktorých je naprieč Európou zhoda. Napríklad dôkladná ochrana vonkajších hraníc EÚ, riešenie v krajinách, kde migrácia vzniká, vznik zberných táborov s utečencami v niektorej z krajín na severe Afriky a aj v jednej z balkánskych krajín – najnovšie sa spomína Albánsko. Avšak, celé sa to rúca na neschopnosti dohodnúť sa na prerozdeľovacom mechanizme, čomu politici na Slovensku hovoria kvóty.

Spoločná zodpovednosť za migrantov

Masová vlna migrácie pred tromi rokmi spôsobila, že v Európskej únii sa rozhýbali dovtedy stabilizované vzťahy medzi štátmi. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že staré pravidlá prestávali platiť, ale k novým sa lídri 28 krajín nevedeli za tri roky dopracovať. Napokon ukazujú to aj výroky lídrov z rôznych stretnutí počas uplynulého týždňa. „Kto sa vylodí v Taliansku, vylodí sa v Európe”, citovali agentúry z textu návrhu, s ktorým prišiel na summit 16 krajín do Bruselu premiér novej talianskej vlády G. Conte. Podľa neho by členské štáty mali mať „spoločnú zodpovednosť za migrantov, ktorých zachránia na mori”. „Povinnosť záchrany sa nesmie stať povinnosťou spracovať žiadosti o azyl za všetkých,“ konštatuje sa v talianskom návrhu, pričom samotný G. Conte k tomu zdôraznil, že pri neplnení tejto úlohy zo strany krajín, je v stávke budúcnosť schengenského priestoru bez hraničných kontrol. Deň pred nedeľným stretnutím v Bruseli francúzsky prezident E. Macron po rokovaní so španielskym premiérom P. Sánchezom bol v súvislosti s nutnosťou prerozdeľovať migrantov ešte jednoznačnejší. „Nemôžete mať krajiny, ktoré mohutne ťažia zo solidarity Európskej únie a ktoré mohutne zdôrazňujú svoj národný egoizmus, keď ide o otázky migrácie,“ povedal francúzsky prezident.

Mali sa migranti vari začať strieľať?

Zo Slovenska a ďalších krajín V4 však trvale zaznieva odmietanie prerozdeľovania migrantov v akejkoľvek jeho podobe. „Slovenská republika je pripravená na iné formy solidarity. Bude ich ponúkať, ale nikdy nebudeme súhlasiť s tým, aby sme sa povinne podieľali na prerozdeľovaní migrantov,” uviedol slovenský premiér P. Pellegrini. Populistickú demagógiu, ktorá na Slovensku pretrváva od začiatku utečeneckej krízy potvrdil konštatovaním, že Slovensko nebolo súčasťou rozhodnutia, aby do Európskej únie masívne prišli migranti. “Autonómne o tom rozhodli niektoré krajiny. A teraz tie krajiny od nás žiadajú, aby sme my za ich rozhodnutie, s ktorým sme nesúhlasili a ktorého sme neboli súčasťou, aby sme sa teraz podieľali na tomto riešení,” uviedol P. Pellegrini. Náš predseda vlády už úplne zabudol na reálnu situáciu v auguste 2015, keď sa na európskom kontinente,  predovšetkým v krajinách od Grécka cez Balkán a Maďarsko, pohybovalo okolo  trištvrte milióna migrantov. Ich pohyb do Európy nebol dôsledkom pozvania niektorej z európskych krajín, ale dôsledkom vojnového konfliktu v Sýrii, nestabilnej politickej situácie v Iraku a Afganistane. A ak sa objavila  v tom čase otvorenosť nemeckej kancelárky A. Merkelovej, tak to bolo iba dôsledkom toho, že chcela predísť humanitárnej katastrofe, ktorá sa reálne ukazovala pri pohybe migrantov cez krajiny Balkánu, ale najmä v Maďarsku. Už sa úplne zabudlo na nehumánne situácie, keď bolo 15 tisíc migrantov na budapeštianskej stanici Keleti? Mali sa vari migranti začať strieľať?

Na Slovensku sme sa zvlčili

P. Pellegrini rýchlo prebral rétoriku svojho predchodcu. R. Fico od začiatku argumentujúc, že chce v téme utečencov hovoriť ľuďom pravdu, podporoval líniu strachu a obáv. Od slov, že „nič o týchto ľuďoch nebudeme vedieť a medzi nimi môže byť podobný blázon, ktorý vystrieľa na Zlatých pieskoch 40 ľudí”, cez „netvárme sa, že nevidíme strach ľudí, lebo nás v to nútia médiá a mimovládne organizácie“, pokračujúc tým, že „Slovensko nerozbombardovalo Líbyu, ale Francúzsko, Taliansko a Španielsko“ a končiac tým, že „neviem si predstaviť začlenenie moslimov do slovenskej spoločnosti“, hoci sčítanie z roku 2011 potvrdilo, že okolo 5 tisíc jednotlivcov vyznávajúcich toto náboženstvo na Slovensku žije. Dôsledok vyvolávania strachu? Z porovnania údajov prieskumu Inštitútu pre verejné otázky vyplýva, že sa zvýšil sociálny dištanci majority voči menšinám vo všetkých skúmaných kategóriách. Najviac prirodzene voči moslimom, ale odstup sa zvýšil voči černošskej, židovskej, ale aj ukrajinskej rodine. Tiež voči gejským a lesbickým párom. Ale aj voči ľuďom s mentálnym a telesným postihnutím. Na Slovensku sme sa zvlčili. Útok a zabitie Filipínca H. Acorda, ktorý bránil ženy, je len potvrdením. R. Fica, ale ani ďalších politikov na Slovensku som nepočul vysloviť podobné slová, ako povedala nemecká kancelárka Merkelová: „Každý, kto uteká z vlasti pre politické prenasledovanie alebo pred občianskou vojnou, musí mať právo na to, aby sa k nemu pristupovalo ľudsky. Nemecko pomôže, kde je pomoc potrebná. To je súčasť našej identity. Nebudeme tolerovať tých, ktorí spochybňujú dôstojnosť iných ľudí.“

Súcit je nanič,  ak nenasleduje skutok

Najbližšie mal k ústretovému prístupu B. Bugár, keď sa prvý raz o utečencoch diskutovalo v slovenskom parlamente 23. a 24. júna 2015. „…aj bez kvót máme na to, aby sme prijali dobrovoľne 700 utečencov… Dalo sa to urobiť úplne bežne, bez hystérie tak, ako sa to deje na Slovensku už dve desaťročia bez toho dokonca, aby si to verejnosť všimla…. V roku 2004 sme zvládli 10-tis. žiadateľov o azyl… Lenže urobiť správny krok bolo ťažké, keďže prieskumy ukazovali, že 75 % Slovákov za najväčší problém považuje migrantov… Je dôležité sa správať ako partner a nesprávať, alebo netváriť sa, že problémy Európy sa nás netýkajú,“ argumentoval pred tromi rokmi predseda Most-Híd. Ale aj v júni a potom aj v septembri zahlasoval proti kvótam. Výstižne vyjadrila slovenský postoj vtedajšia poslankyňa KDH M. Gibalová. K navrhovanému uzneseniu povedala: „My v ňom síce vyjadrujeme, odsudzujeme, zdôrazňujeme, deklarujeme, odmietame, konštatujeme, pripomíname, podčiarkujeme, vyzývame, ale chýba mi tam jasná deklarácia, že sme ochotní prijať osoby podľa nami určených kritérií… Chcem povedať, že súcit je nanič, ak nenasleduje konkrétny skutok, čiže ja sa tu nebudem sporiť, či máme veľký súcit, malý súcit, priemerný súcit, ale ak nenasleduje skutok, tak ten súcit je nám úplne nanič.“ Ale aj ona sa pri hlasovaní v júni zdržala, v septembri potom už bez slov hlasovala proti kvótam.

90 kilometrov s Ukrajinou verzus Stredozemné more

Praktické riešenie nie je aktuálne k dispozícii žiadne. Papier znesie konštatovania o nutnosti vonkajšej ochrany hraníc, o zberných táboroch, v ktorých by sa rozhodovalo o azyloch, o finančnej pomoci africkým štátom.  K ochrane hraníc si stačí uvedomiť pokrytectvo, ktoré vyplýva zo slov P. Pellegriniho, ktorý rakúskemu kancelárovi dával za príklad, ako Slovensko „veľmi efektívne chráni schengenskú hranicu na východe smerom k Ukrajine“. A kritizoval Taliansko, Grécko, Španielsko a Maltu, že si nepočína rovnako. 90 kilometrov suchozemskej hranice prirovnal k dva a pol miliónu kilometrov štvorcových Stredozemného mora. Efektívna ochrana by znamenala loď vedľa lode. Toľko ich krajiny EÚ nemajú. Zberné tábory? Taliansky minister M. Salvini vnútra bol v uplynulých dňoch v Líbyi, nechcú tam o tom vôbec počuť. Peniaze africkým krajinám? Výsledok ako v Alžírsku Vyvážajú utečencov do púšte a „odfajkávajú“, koľko ľudí neprejde… Nie. Tu sa prekročil rubikon. Doterajšou nespoluprácou a postojom niektorých krajín, že my s týmto problémom nič nemáme. Buď ten problém budú cítiť VŠETCI rovnako alebo sa Únia, tak ako ju poznáme, skončí. Áno, nepochybne bude snaha sa z Bruselu na konci týždňa rozísť s dohodou. Akože. Nikto nechce byť ten, na ktorého bude história ukazovať prstom, že to začal. Niekto však kontroly začne. A potom je to už ako domino. A znovu budeme vyťahovať pasy a otvárať kufre na autách. Vtedy však treba pomyslieť aj na slovenských politikov, ktorí na prelome jari a leta 2015 neboli ochotní prijať 852 migrantov. Zrušenie voľného pohybu osôb ešte nikdy nebolo tak blízko.