Popravde, prekvapili má emócie v postoji generálneho prokurátora J. Čižnára, ktorého rozčúlilo vyjadrenie prezidenta A. Kisku až do tej miery, že zvažoval zrušenie ním vyvolaného stretnutia s tromi najvyššími ústavnými činiteľmi. Napokon naň síce išiel, ale až šokujúco rýchlo po dvanástich minútach z neho odišiel. Dôvod sa dozvedela verejnosť o hodinu neskôr, keď neskryte obvinil prezidenta z politizovania kauzy únosu vietnamského občana. „Aj keď priamo nemenoval prokuratúru, ale bolo to na nás, tak tie výroky, dosť bolo zakrývania, dosť bolo schovávania sa, mečiarizmus, tie si ja vyprosím, lebo toto nemá s tým, čo sme chceli prejednať absolútne nič spoločné… Keby som tam nešiel, tak povie, že som sa ja zľakol, ale ja som sa nezľakol. Potreboval som mu to povedať do očí, odpoveď na otázku, či bude vyšetrovanie objektívne. Tak som mu povedal, že mu to garantujem, že bude!“ boli vysvetľujúce slová J. Čižnára. Tie jeho neskrývané emócie však v divákovi museli evokovať ono známe úslovie o husi, ktorá zagága.
Vyhovárať sa je prostoduché
V tomto prípade pre objektívne posúdenie toho, či mohla alebo nemohla prokuratúra už vo veci konať je vo vnímaní faktu, či doterajšie výpovede slovenských svedkov nemeckou stranou mohli u prítomných zástupcov slovenskej prokuratúry vyvolať podozrenie a vzápätí tým aj nutnosť vyšetrovania participácie zástupcov slovenských zložiek polície, vysokého úradníka ministerstva vnútra a samotného R. Kaliňáka pri zapožičaní vládneho lietadla a či tieto aktivity boli v rozpore s niektorým ustanovením Trestného zákona. Na druhej strane platí, že ak majú dokumenty nemeckého štátneho zastupiteľstva novinári, o to skôr si ich mohla vyžiadať naša prokuratúra. Vyhovárať sa na to, že nemecká strana nežiadala nič viac nad rámec požadovaných úkonov, a preto sa na Slovensku v tejto veci nič viac nedialo, je značne prostoduché. Nemeckí vyšetrovatelia majú totiž detailne zmapovanú celú akciu. Od únosu v Berlíne, cez presun do Prahy, Brna až do Bratislavy, odkiaľ odletel slovenský vládny špeciál s Trinh Xuan Thanhom do Moskvy. Ak mal generálny prokurátor výhrady k obsahu prezidentovho vystúpenia, mohol mu to pri tom stretnutí povedať, ale pred novinármi to malo byť o vecných konštatovaniach. Ak politici používajú emócie pri ovplyvňovaní voličov, tak vrcholový predstaviteľ jednej zo zložiek orgánov činných v trestnom konaní, by sa ich mal jednoznačne vyvarovať. Pretože hneď na začiatku sú jeho garancie o dodržaní objektívnosti vyšetrovania práve tými emóciami oslabované.
„Kali o tom vie, je to štátny záujem“
Popravde, aj razanciu, ktorú prezentoval A. Kiska, musia všetci logicky vnímať ako potvrdzovanie svojich už čoraz menej skrývaných ambícií presadiť sa v budúcnosti v aktívnej politike prostredníctvom nejakého straníckeho subjektu. Pritom to v pondelok chcelo z jeho strany trocha viac stratégie. Počkať so svojím vystúpením a zhrnúť nielen svoje stretnutie s premiérom P. Pellegrinim, ale aj rokovanie troch ústavných činiteľov s generálnym prokurátorom. A potom mohli odznieť otvorené slová o nedôvere v ministerku Sakovú, ktorá podľa prezidenta „koná ako pravá ruka Kaliňáka“. Mohli odznieť slová o nekonaní orgánov činných v trestnom konaní, lebo ak príslušné orgány inej krajiny vypočúvajú slovenských svedkov vo veci únosu, ak sú známe skutočnosti o prítomnosti pracovníkov vietnamskej tajnej služby, tak by malo byť úplne prirodzené začať konať vo veci aj pre orgány činné v trestnom konaní na Slovensku.. Inak to totiž vyvoláva podozrenie, že tá nečinnosť vyplýva zo slov, ktoré sú v celej kauze najdôležitejšie“ „Kali o tom vie, je to štátny záujem.“ Tieto slová mal prítomným pracovníkom Úradu pre ochranu ústavných činiteľov vysloviť R. Čulák, šéf protokolu ministerstva vnútra. A sú nielen v článku Denníka N (autorka M. Tódová), ale aj v texte Frankfurter Algemain eZeitung (autori M. Freidel a J. Bender). Pozoruhodná je aktuálna reakcia človeka, ktorý bol pred rokom pri bratislavskom hoteli Bôrik predlženou organizačnou rukou vtedajšieho ministra. Pre Správy RTVS R. Čulák k zverejneným faktom konštatoval: „Je to už rok, ja už teraz sám neviem, čo sa vlastne stalo. Po tom všetkom, čo sa píše o tom, ja vôbec neviem, ani nad tým nechcem nejak premýšľať, ja si naozaj len robím svoju prácu, nič navyše.“
Pýtajte sa na čo chcete, na čo chcem vám odpoviem.
Na dokazovaní spomínaných slov, či „Kali o tom vie“ sa bude lámať potvrdenie skutočnosti, či exminister vedel (nevedel) o skutočnostiach, za akých okolností dáva ústretovo Vietnamcom k dispozícii vládny špeciál a dáva pokyny pre zabezpečenie súčinnosti pracovníkom Úradu pre ochranu verejných činiteľov. Počas tých 16 rokov, od roku 2002, keď R. Kaliňák vstúpil ako poslanec do politiky v straníckom drese SMER-SD, si vo svete médií vybudoval čoraz viac zdokonaľovaný imidž absolútnej schopnosti odpovedať aj na nepríjemné otázky. V zmysle metódy známeho českého herca M. Donutila, ktorý vo svojich talkshow používal prístup Pýtajte sa na čo chcete, na čo chcem vám odpoviem! Zdá sa však, že ten dokonalý imidž verbálne neotrasiteľného politika, začal dostávať trhliny pri kauze únosu vietnamského občana Trinh XuanThanha. Vyšetrovacie orgány v Nemecku, na území ktorého sa pred rokom fyzicky únos uskutočnil, postupne zistili, že Vietnamec neopustil schengenský priestor v ich krajine, ale na Slovensku, keď ho v Bratislave začlenili do vládnej delegácie, ktorá rokovala druhý deň po únose v Berlíne vo vládnom hoteli Bôrik s vtedajším ministrom vnútra R. Kaliňákom. Jeho reakcie sa však postupne menili, čím viac na svetlo sveta vychádzali skutočnosti o možnej participácii slovenskej strany na únose, pretože ministerstvo vnútra vychádzalo vietnamskej delegácii netradične v ústrety poskytnutím vládneho lietadla a promptne aj zabezpečením činnosti pracovníkov Úradu pre ochranu ústavných činiteľov, ktorí sa o sprevádzaní vietnamskej delegácie dozvedeli 24 hodín pred jej príchodom do Bratislavy.
Nie marketing s testom, ale vyšetrovanie je dôležité
Kaliňák nasadil prvý raz v kontakte s novinármi úplne iný level. Bez možnosti vyslovenia otázky prvý raz poskytol iba vyhlásenie o absolvovaní testu na detektore lži, pri ktorom podľa neho odpovedal na štyri kľúčové otázky: či vedel v čase návštevy vietnamského ministra o únose občana Vietnamu, či pomáhal organizovať únos občana Vietnamu, či dával pokyny zamestnancom ministerstva vnútra, aby pomáhali organizovať únos občanaVietnamu a či mal informáciu, že omámený občan bol preložený do delegácie. Exminister podľa vlastných slov na všetky odpovede odpovedal nie a prístroj jeho odpovede vyhodnotil ako pravdivé. Pri posúdení toho testu si však treba uvedomiť, že únos občana, ktorý sa uskutočnil v jednej krajine, preprava sa udiala cez ďalšiu krajinu a unesený opustil Schengen v tretej krajine, má niekoľko fáz. Prípravnú, priebežnú a napokon sa uskutočňuje zahladzovanie stôp. Pri kauze tohto typu, ktorá nemá len trestno-právnu rovinu, ale predseda Most-Híd B. Bugár avizoval aj možné vážne politické dôsledky odchodom jeho strany z vládnej koalície, by všetkým zainteresovaným nemal postačovať iniciatívny test na detektore, ale až závery vyšetrovacích orgánov, a to predovšetkým tých nemeckých. A pokiaľ sa týka samotného testu, bolo by zaujímavé vedieť, ako by zariadenie zareagovalo pri odpovedi na otázku, či si exminister Kaliňák myslí, že klamali policajti, ktorí upozornili na podozrivé okolnosti okolo rokovania a prepravy delegácie z hotela Bôrik na bratislavské letisko. Alebo by bolo zaujímavé vedieť, ako by zariadenie zareagovalo na otázku, či nebolo vtedajšiemu ministrovi podozrivé, že v lietadle z Prahy pricestovala štvorčlenná delegácia (s ktorou bol aj LeHongQuang, vtedajší poradca expremiéra R. Fica), ale v Bratislave nastupovalo do lietadla už dvanásť ľudí. Vo vyšetrení celej kauzy totiž nemôže byť smerodajné marketingové rozhodnutie exministra otestovať sa detektorom, ale vyšetrenie novinárskych zistení, ktoré sa mali udiať pri preprave vietnamskej delegácie z hotela Bôrik.
Stotožnenie politikov so štátom
Každopádne tých Kaliňákových 16 rokov v politike mi jeho konanie a správanie sa pripomenulo pasáž z knihy Ladislava Mňačka, Ako chutí moc: “Vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale keď iní spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim. Potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.” Exminister Kaliňák je doslova školským príkladom uvedených Mňačkových slov. Osoba, ktorá desať rokov v pozícii ministra bola viac obchodníkom ako verejným činiteľom. Pamätníci Novembra 1989 si určite spomenú na jasot ľudí, keď sa rozhodlo o zrušení článku 4 socialistickej Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Nové ponovembrové politické elity však veľmi rýchlo ovládla vedúca úloha inej dimenzie – peňazí. A podivný variant morálky zdeformovanej totalitou, keď idea všetko je všetkých potlačila prvok zodpovednosti vo vlastnom konaní, dostal šancu na zneužívanie moci. V konaní politických elít sa to prejavilo tým, čo tak, už ani neskrývajúc, explicitne vyjadril niekdajší podpredseda SMER-SD Pavol Paška: Vyhraj voľby, môžeš všetko! A mocní tejto krajiny sa čoraz viac uzatvárali do vlastného sveta a začali sa stotožňovať so štátom. Stavaním sa do pozície, že súčasní vládni politici sú jediní vyvolení pre dobro krajiny od Tatier k Dunaju, situáciu len zhoršuje.
Nemôže platiť, že po voľbách víťaz môže všetko
Tá dosť rozšírená blahovská, či dankovská argumentácia, že keď sa o kauze píše a vysiela (médiá) alebo hovorí (prezident), že tak to škodí Slovensku je prirodzene zvrátená a veľmi pripomína boľševické uvažovanie spred roka 1989. Vtedy tiež komunistickí funkcionári každú kritiku konkrétneho skutku nevzťahovali na ten skutok, ale okamžite na systém, a keďže sa s tým systémom stotožnili, tak to vzťahovali na seba. A rovnako sa teraz správa R. Fico a R.Kaliňák. Neškodia chyby vo vlastnom konaní, ale škodia tí, čo na tie chyby ukazujú. Ten prvý vidí vo všetkom snahu o zmenu vlády, hoci zmena, ak sa udeje v súlade s ústavou a zákonmi, nie je nič nedemokratické. Úspešný výsledok vo voľbách a schopnosť zostaviť koalíciu pre vládnutie totiž v demokracii neznamená automaticky byť pri moci celé volebné obdobie. V demokracii totiž platí základná premisa, ktorú si v najnovšom texte všimol aj bývalý podpredseda SMER-SD M. Maďarič. „Neplatí a nemôže platiť téza, že po vyhratých voľbách môže víťaz všetko a tí ostatní môžu len pasívne čakať na ďalšie voľby…ani ten najlepší výsledok ostatných volieb nemôže byť argumentom na to, aby sa prejavy kritiky a nespokojnosti ignorovali alebo rovno označovali za nelegitímnu túžbu po moci,“ napísal pre denník SME.
Fico: skrátiť volebné obdobie je legitímny cieľ
Úvahy o predčasnej zmene moci prostredníctvom volieb v skoršom termíne sú úplne legitímne. Napĺňajú to, čo už ukázal R.Fico v roku 2003, keď so svojou stranou najskôr podporil iniciatívu Konfederácie odborových zväzovpre zber podpisov na uskutočnenie referenda a potom aj jeho samotné konanie za skrátenie funkčného obdobia druhej vlády M.Dzurindu. “Legitímnym cieľom každej opozície je skrátiť volebné obdobie vlády, s ktorou nie je spokojná,” konštatoval predseda SMER-SD 2. apríla 2004 po neúspešnom referende. A potom je tu ešte druhý aspekt, ktorý je v protiklade s aktuálnymi výhradami R. Fica, že prezident, médiá, Sorosove deti a opozícia chcú zvrátiť výsledky volieb z marca 2016. Ten treba vidieť vo fakte, že ani súčasná vláda nie je tá, ktorá vznikla po voľbách pred viac ako dvoma rokmi. V tej totiž bola koaličným subjektom aj strana Sieť. Súčasná vláda vznikla preskupením poslancov v parlamente, keď niektorí poslanci strany Sieť vstúpili do klubu Most-Híd a personálne upravený vládny kabinet vznikol na základe novej koaličnej dohody. Tu už naozaj nemôže platiť to Chalupkove z Kocúrkova, Len, aby sme v hanbe nezostali. V súvislosti s participáciou Slovenska (konkrétneho politika a v danom čase ním vedenej štátnej inštitúcie) na únose vietnamského občana v hanbe už sme. Ale nemali by sme v nej pokračovať. Dôležité je, aby sme ukázali, že tu nemáme problém podozrivé okolnosti konania vysokého štátneho funkcionára vyšetriť a v prípade porušenia právomocí verejného činiteľa aj potrestať. A predčasnými voľbami aj politicky vyriešiť. To je pre Slovensko a vývoj demokracie najdôležitejšie!
Ľubomír Lintner