Komentáre Politika Top Zahraničné

Komentár Ľubomíra Lintnera: Po Helsinkách – aby niekto zarobil, musí niekto prerobiť

Ľubomír Lintner - Zdroj: Archív autora

BRATISLAVA – Zrejme najvýznamnejším artiklom helsinského pondelkového stretnutia D. Trumpa a V. Putina sú zápisníky dvoch tlmočníkov, ktorí boli prítomní pri úvodnom rozhovore dvoch lídrov najväčších jadrových svetových mocností. Nepochybne tie zápisníky majú vysoký stupeň utajenia a ktovie, či sa dostali do nejakého trezoru alebo boli rovno zničené. Tie dve hodiny a desať minút trvania tohto rozhovoru boli totiž pre svetovú politiku oveľa dôležitejšie, ako to, čo sa verejnosť dozvedela o pár hodín neskôr na tlačovej konferencii. Možno niečo z toho vyjde najavo zásluhou nevypočítateľnej spontánnosti prostredníctvom pravidelných tweetov amerického prezidenta. Summit Trump-Putin sa dá zatiaľ hodnotiť iba podľa priebehu a vyjadrení oboch politikov na tlačovej konferencii.

 

Trump bez sily a rozhodnosti

Z pohľadu samotných lídrov by sa ich stretnutie dalo označiť termínom „začiatok“. Tak to aspoň pomenovali D. Trump a V. Putin. Ako k tomu poznamenal samotný americký prezident z levelu najhorších v doterajšej histórii sa „naše vzťahy počas štyroch hodín zmenili“. Pre Rusko je kľúčovým slovom „úspech“, pretože ruská strana oceňuje priebeh stretnutia a spôsob, akým obidvaja prezidenti prezentovali svoje postoje pred novinármi. V Spojených štátoch sa dá hovoriť o rozporných reakciách. Časť komentárov zdôrazňuje termín „nový začiatok“ (aj predchádzajúci prezident Obama začal svoje pôsobenie snahou o reštart americko-ruských vzťahov a skončilo sa to výrazným chladom) a že je treba hovoriť s ruským prezidentom. Väčšia časti médií a politického spektra (nielen z prostredia Demokratov, ale pridali sa aj Republikáni) označuje  vystúpenie D. Trumpa ako smutné a prijímajú ho so sklamaním. Neukázal zoči-voči Putinovi silu a rozhodnosť a tiež jasný postoj, že Spojené štáty si nenechajú zasahovať do svojej vnútornej politiky. Pretože podľa tejto časti politického spektra je jednoznačne preukázané, že sa oficiálne miesta v Moskve skutočne snažili ovplyvniť americké prezidentské voľby. Americké ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že v tej súvislosti už zadržali 29-ročnú Rusku. Vinia ju z toho, že sa ako agentka ruskej vlády snažila ovplyvniť americkú politiku. Jej prácu mal riadiť námestník guvernérky ruskej centrálnej banky A. Toľšin, ktorý je na sankčnom zozname.

 

Dá sa vôbec niekomu veriť?

„Prezident Spojených štátov sa stavia na stranu prezidenta Putina proti americkému vymáhaniu práva, proti americkej obrane, proti americkým tajným službám. Je to neuvážené, je to nebezpečné, je to slabošské,“ zhodnotil priebeh Charles Schumer, senátor za Demokratickú stranu. Republikánsky predseda Snemovne reprezentantov P. Ryan, ktorý od nástupu do funkcie podporuje D. Trumpa, sa tentoraz pripojil k už tradičnému kritikovi senátorovi J. McCainovi. „Americký prezident by si mal uvedomiť, kto je spojencom Spojených štátov, a Rusko to nie je,“ konštatoval P. Ryan. Samotní Republikáni šéfovi Bieleho domu pripomínajú, že Rusku sa nedá veriť. Kritikou nešetrili ani médiá. Dokonca aj v spravodajstve Trumpovi naklonenej televíznej stanici Fox News, ktorej dáva pravidelne americký prezident prednosť pri možnosti dať otázku pred CNN, zaznela od vyslaného spravodajcu poznámka, že „bol som zaskočený priebehom tlačovej konferencie“. Ruský prezident pri tejto téme naplno využil svoje skúsenosti z pôsobenia v pozícii agenta tajnej služby. „Pokiaľ ide o to, komu veriť a komu neveriť a či sa dá vôbec niekomu veriť. Nikomu sa nedá veriť, “ skonštatoval V. Putin. Odpoveď presne v zmysle zásad hybridnej vojny. Nepovedať, že niekto hovorí pravdu alebo klame, ale priniesť do verejného priestoru informáciu, že pravda môže byť aj toto. „Ja som tiež pracoval v rozviedke a vieme, ako sa vytvára také zasahovanie,“ dodal nečakane otvorene.

 

Ako Putinov obhajca a poradca

Ten dojem je jednoznačný. D. Trump bol viac naklonený ruskej strane ako vlastným tajným službám. To je hlavné posolstvo, ktoré prezentujú médiá po celom svete. Agentúra Reuters dokonca označila za šokujúcu situáciu, keď americký prezident nebol schopný (alebo nechcel?) jednoznačne odpovedať na novinársku otázku, či v súvislosti s podozrením na ovplyvňovanie amerických prezidentských volieb zo strany Ruska viac verí záverom amerických tajných služieb alebo Putinovmu ubezpečeniu, že nič také sa nestalo. Americký prezident sa verejne nepostavil na stranu pracovníkov vlastných tajných služieb a vyšetrovateľov, ktorí na získavaní dôkazov niekoľko mesiacov pracovali, ale postavil sa na stranu V. Putina. Šokom bola uvedená situácia aj pre Tomáša Klvaňu z Inštitútu medzinárodných štúdií Fakulty sociálnych viet pražskej Univerzity Karlovej. „Trump sa na tej tlačovej konferencii správal ako Putinov agent, obhajca a poradca. On ho tam podporoval takmer vo všetkom a to najmä vo chvíli, keď jeho bezpečnostné služby a jeho vyšetrovateľ oficiálne obvinili zo zločinu 12 agentov ruskej vojenskej rozviedky,“ konštatoval vo vysielaní ČT24.

 

Trumpove mlčanie a Putinova zhovorčivosť

Postoj D. Trumpa charakterizovala aj situácia, keď V. Putin za neho prezentoval americký postoj k anexii Krymu („prezident hovorí o nezákonnosti pripojenia Krymu k Ruskej federácii“), pričom jednoznačne zdôraznil: „Pre nás je to uzavretá záležitosť. To je všetko. Bodka!“ Šéf Bieleho domu mlčal. Európska Únia by v tom mlčaní mala vidieť signál, že je len otázkou času, kedy D.Trump aj prakticky naplní svoje tweetové odkazy spred summitu, že anexiu Krymu treba akceptovať a protiruské sankcie zrušiť a zopakuje Putinov postoj. Je to uzavretá záležitosť. Ako sa s tým vysporiadajú krajiny Únie? Iba pár hodín po summite nový taliansky minister vnútra Salvini už prezentoval postoj, že jeho krajina bude žiadať zrušenie sankcií. Atmosféra je k tomu naklonená vo viacerých krajinách, nevynímajúc časť slovenského politického spektra. Pritom na summite EÚ pred tromi týždňami lídri schválil predlženie sankcií. Analytici môžu prirodzene špekulovať aj nad oslovením krstným menom Donald, ktoré použil ruský prezident v jednej chvíli. Lebo prirodzenou otázkou môže byť, či môže chémia vzťahov začať pôsobiť tak rýchlo medzi politikmi dvoch mocnosti, v ktorých sa uplatňovanie politickej moci chápe úplne iným spôsobom. Alebo to bola zo strany V. Putina účelová vsuvka, ktorá má podporiť podozrievanie, že tí dvaja majú osobne k sebe bližšie, ako verejne doteraz naznačovali a ukazovali.

 

Ako je možné, že víťazi sú na tom horšie?

Na Západe uznávaný bulharský politológ I. Krastev v nedávnom rozhovore upozornil na Trumpovu charakteristiku, ktorú ponúkli Charlie Laderman a Brendan Simms vo svojej knihe Donald Trump: Vznik svetonázoru. Na základe analýzy rozhovorov, ktoré poskytol D. Trump od roku 1980 až do začiatku prezidentskej kampane našli tri témy, v ktorých ostal súčasný americký prezident konzistentný a nezmenil názory. Jednou z nich je negatívna fixácia na Irán. Autori to vysvetľujú tým, že v rokoch 1979 až 1980, keď sa Trump začínal zaujímať o politiku, sa odohrala kríza s americkými rukojemníkmi, ktorá sa stala symbolom poníženia Ameriky zo strany islamského štátu. Pre krajiny Európskej únie je však dôležité si uvedomiť uvažovanie amerického prezidenta v ďalších dvoch oblastiach. Podľa neho je nefér, že dve krajiny, ktoré prehrali druhú svetovú vojnu – Japonsko a hlavne Nemecko – sú víťazmi v povojnovom svete. Ako je možné, že víťazi sú na tom horšie ako tí, čo prehrali?, pýta sa Trump. A tretím momentom je fakt, že Trump vníma politiku ako obchodný vzťah. A tie sú podľa neho „zero sum game“, teda hrou s nulovým súčtom. Aby niekto zarobil, musí iný prerobiť. Trump uvažuje, že nie je možné „win-win game“, teda interakcia, na ktorej zarobia všetci. Trumpove postoje počas jeho pobytu v Európe na rokovaní NATO, rokovania s T. Mayovou vo V. Británii a napokon summit Helsinkách s V. Putinom iba uvedené skutočnosti potvrdili.  Mnohým lídrom v európskych krajinách je táto filozofia uplatňovania politiky blízka. A to je nebezpečenstvo pre súdržnosť Európskej únie.

 

Autor je novinár