Komentáre a názory Top

Komentár Ľubomíra Lintnera: O kresťanskom kríži a kopajúcej nohe násilníka

BRATISLAVA – Na jednej strane visiaci kríž na retiazke na krku slovenského občana Juraja Hossua, na druhej  jeho päsť a kopajúca noha do nevinnej hlavy Filipínca Henryho Acordu veľmi výstižne vykresľuje súčasné Slovensko. Na jednej strane okatá prezentácie kresťanstva, oproti tomu však nenávisť k cudzincom s podtónom rasizmu. Vlastnú skúsenosť s tým má ďalší Filipínec Oliver Burlas, ktorý po štvorročnom pobyte u nás, odišiel radšej bývať do Rakúska. „Raz som išiel na diskotéku…. Bol som v spoločnosti troch slovenských žien. A vyhadzovač im po slovensky povedal, že ony môžu ísť dovnútra, no toho Číňana nepustí. Ja som mu po slovensky povedal, že nie som Číňan, že mám nemecký pas a som z Filipín. Potom sme radšej odišli,“ povedal pre Denník N 42-ročný Oliver, pričom jasne zdôraznil: „Žil som v rôznych krajinách: vo Švajčiarsku, v Nemecku, no zistil som, že rasizmus je najhorší na Slovensku. Otvorene ti to tu dávajú najavo.“

„Slovensko je malé, ale je naše“

Tá tragická smrť mladého cudzinca po násilnosti mladého Slováka v mieste, kde sa v Bratislave spájajú Námestie SNP s Hurbanovým námestím a Obchodnou ulicou, je tiež určitým dôsledkom egoizmu, dalo by sa povedať, že až nenávisti, ktorá sa v súvislosti s migráciou prejavuje v postojoch politikov a následne potom už tri roky intenzívne ukazuje na sociálnych sieťach. Pritom k tomu egoizmu a nenávisti prispeli výraznou mierou politici. V tom odmietavom postoji k migrantom od jari 2015 sa prejavilo veľa z toho neslávneho obdobia slovenských dejín, keď sa zdôrazňovalo: Cudzie nechceme, svoje si nedáme! V tom tvrdohlavom postoji ku kvótam, akoby sa prejavovalo dedičstvo slov J. Tisa, ktoré predniesol 23. októbra 1938 na zhromaždení v B. Štiavnici: „Odkazujeme na sever aj na juh, na západ aj na východ, že náš samostatný národ a naše Slovensko si nikomu nedáme! Národné povedomie a láska k slobode v slovenskom národe má také hlboké korene, že vykynožiť sa nedá. Slovensko je malé, ale je naše.“

Tragická smrť a Ficove slová

Paradoxne vyznieva aktuálna tragická udalosť v kontexte slov expremiéra R. Fica, ktoré vyslovil na Úrade na začiatku januára 2016 po udalostiach počas silvestrovskej noci v nemeckom Kolíne nad Rýnom. “Nechceme, aby sa aj na Slovensku stalo niečo ako v Nemecku, aby niekto obťažoval naše ženy na verejných priestranstvách,” deklaroval predseda SMER-SD.  O dva a pol roka neskôr je Slovensko svedkom, že naše ženy na verejnom priestranstve obťažuje Slovák a ochraňovať ich musí cudzinec, ktorý na to doplatí životom. Ale tu nejde iba o postoje lídra aktuálne najsilnejšej vládnej strany, ale v podstate rovnakú reč používa aj predseda najsilnejšej opozičnej straný R. Sulík. Určite mnohí majú v pamäti jeho facebookový status z jesene 2015. „Vôbec si nemyslím, že z pohľadu nás majú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva.“ Tie po kritických reakciách upravil: „Vôbec si nemyslím, že na Slovensku majú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva.“ Možno nejaký odborník na sémantický rozbor by v tých dvoch vetách postrehol nejaký rozdiel, ale významovo z obidvoch vyplýva jednoznačný odkaz. Šéf liberálnej strany je presvedčený, že tie isté práva nemôžu mať Slováci a cudzinci, žijúci medzi Slovákmi. Podobná filozofia však na našom území zavládla v období rokov 1939-1945. Vyššie privilégiá pre občanov Slovenska zavádzalo aj Vládne nariadenie z 18.apríla 1939, ktoré bolo vlastne prvým z tzv. „židovských“ zákonov prijatých vtedajším Slovenským štátom.

Všemohúci alebo rozhodnutia jedincov?

Trash metalová skupina Slayer má jeden z albumov, na ktorom sa  každá pieseň dotýka náboženstva v modernej spoločnosti a označuje ho za hlavnú príčinu zla. Náboženstvo je strach, náboženstvo je nenávisť, náboženstvo je vojna, zaznieva v piesni Kult. Som presvedčený, že ani ten jediný Boh, ani Ježiš, ani Alah takto vnímané náboženstvo nechceli. To môže chcieť len človek, ktorý hľadí viac na seba ako na druhého človeka. Keď som sa na jeseň v roku 2006 stretol s herečkou V. Jamnickou, pri príležitosti jej skutočne úctyhodných rovných sto rokov, pripomenula mi slová z jednej zo svojich knižiek: „Každý máme nejaký osud a máloktorý je skutočne len dobrý od začiatku do konca.“ Tie slová síce vyplynuli z jej dlhoročných precíznych astrologických vedomostí, predsa len, posudzujúc dejiny ľudského bytia už počas niekoľkých tisícročí jeho existencie, musí vám prísť na um spochybňujúca otázka. Je skutočne náš život zakódovaný vo hviezdach, riadi ho Všemohúci alebo je to len sled na seba nadväzujúcich rozhodnutí jedincov? Dobrých a zlých. Ale sú to rozhodnutia konkrétnych ľudí. Spomeňme si na Božie Desatoro. Viac ako dve tisícročia sa ním snaží kresťanská vierouka usmerniť správanie sa človeka. Piate prikázanie hovorí: Nezabiješ! Denne sme však zahlcovaní správami o zabíjaní. Najnovšie muž s kresťanským krížom zabil iného človeka bez kríža v Bratislave Prikázanie siedme: Nepokradneš! Koľko sa toho na vraj kresťanskom Slovensku za tie roky samostatnosti rozkradlo? Prikázanie ôsme: Neprerečieš krivého svedectva! O koľkých klamstvách ste sa už od našich politikov presvedčili? Egoizmus, sebectvo, chorobná túžba po moci, úsilie o nehorázny zisk na úkor druhého. Dve tisícročia sa tieto ľudské vlastnosti nemenia.

„Hnusí sa mi ten duch kresťanský a národný“

Vnímame absenciu úprimného slova, priateľstva, lásky. F. M. Dostojevskij to pred viac ako sto rokmi vyjadril takto: „Kto nemá peniaze, je chudobný. Kto nemá priateľa je chudobnejší, ale kto nemá srdce je najchudobnejší.“ A aj keď sa v stredu má uskutočniť v Bratislave protestný pochod, ktorý by mal zdvihnúť varovný prst na margo najnovšej tragickej udalosti, osobne si myslím, že ešte veľmi dlho sa na Slovensku nič nezmení. To falošné kresťanstvo je medzi Tatrami a Karpatmi zažraté hlboko pod kožou. Všetko dovedna to začína pripomínať spoločenskú atmosféru, ktorú Tatarka popísal vo svojej Farskej republike, keď bol kritický k pasivite ľudí, ktorí síce so zlom nesúhlasia, ale aktívne proti nemu nevystupujú, obracajú sa mu chrbtom, prípadne sa mu snažia vyhnúť. „Hnusia sa mi vaše duševné cvičenia, ktoré ste zaviedli, hnusí sa mi vaša nekonečná kajúcnosť, hnusí sa mi škola, hnusí sa mi všetko, pán riaditeľ, ten duch kresťanský a národný, ktorý nám nanucujú,“ je Tatarkov odkaz cez postavu Tomáša Menkinu, ktorý odchádza z postu učiteľa. Až sa chce zvolať slová z nápisu na stuhe, ktorá sa ocitla s kvetmi na hrobe biskupa R. Baláža v Nevoľnom: „Otec biskup, vstávajte, nemá kto brániť PRAVDU!“

Autor je novinár, Foto: Archív autora