Ostatné dva dni trápia vodičov na slovenských cestách rozmarné poveternostné podmienky. Z nich hádam ten najnebezpečnejší jav – poľadovica. Za normálnych okolností a z pohľadu normálnych vodičov nič výnimočné. Ono každý rok v zime zvykne padať sneh, zvykne aj mrznúť, zvykne sa vytvárať poľadovica. Len my si nie a nie na to zvyknúť a hneď je na svete kalamita, dokrčené autá na cestách, polámané kosti na chodníkoch. Ľad na ceste sám osebe až také nebezpečenstvo nepredstavuje, no keď sa na ňom začne šmýkať aj naša logika, rastie počet dopravných nehôd a s nimi spojené tragédie. Dá sa im vôbec zabrániť alebo predchádzať?
Každý následok má aj svoju príčinu. Odhliadnuc od sekundárneho zákonného opatrenia – vodič je povinný prispôsobiť rýchlosť stavu a povahe vozovky, poveternostným podmienkam… – by bolo hádam potrebné vysvetliť, kedy a ako vzniká poľadovica, aby sme za volantom mohli a vedeli predvídať, a naozaj tú rýchlosť aj prispôsobiť. Vrstva ľadu na vozovke vzniká dvomi druhmi fyzikálnych a chemických procesov. Hoci sú rozdielne, majú svoje charakteristické dobré aj zlé stránky. V oboch musí najprv teplota asfaltového alebo betónového povrchu klesnúť pod bod mrazu.
Najpredvídateľnejšia je poľadovica vznikajúca namŕzaním padajúceho dažďa. Že sa môžeme na cestách šmýkať, vidíme už pri pohľade z okna a zistíme to hneď na chodníku vedúcemu k parkovisku. Takto vytvorená poľadovica pokrýva spravidla väčšiu rozlohu a bude po celej trase, po ktorej sa chceme pohybovať. Zlou správou je, že neexistuje jej účinná preventívna eliminácia formou chemických posypov alebo aplikáciou inertného materiálu. Z jednoduchého dôvodu. Zrnká soli alebo štrku sa počas súvislého dažďa roztopia a voda ich odplaví zo šikmého povrchu cesty na krajnicu. Rovnako by dopadol každý ďalší posyp, až kým by neprestalo pršať.
Nepredvídateľnou, tým pádom aj zákernejšou, je poľadovica vznikajúca namŕzaním hmly na povrch vozovky. Hmla je kondenzovaná para skladajúca sa z mikroskopických kvapiek vody, ktoré pri náhlom poklese teploty začnú meniť skupenstvo a padať k zemi – v našom prípade na cestu. Zákernosťou poľadovice z hmly je fakt, že dôležitá nie je len mínusová teplota povrchu vozovku, ale aj teplota ovzdušia nad ňou. Tá spravidla klesá v nočných hodinách, ale aj počas dňa na úsekoch, ktoré neprehrejú slnečné lúče, alebo aj v závetrí. Preto môžeme v závislosti od terénu čakať na kilometrovom úseku aj viac lokálnych miest s poľadovicou. Preto si jazda po cestách vedúcich okolo vodných plôch, cez zalesnené úseky, doliny a v trvalom slnečnom tieni vyžaduje mimoriadnu pozornosť. Dobrou správou je, že vytváraniu poľadovice týmto spôsobom možno zabrániť preventívnym posypom, pokiaľ budú cestári v strehu.
Mrznúci dážď najviac ovplyvňuje dopravu v obciach a mestách. Keď zoberieme do úvahy, že napríklad Bratislava má niekoľko tisíc kilometrov ulíc, ošetriť ich všetky tak, aby sme hneď od rána mohli po nich jazdiť, nie je reálne. Kto nevie pochopiť, že na šikmej ulici pokrytej ľadom hneď po odbrzdení svojho auta zdemoluje všetky ostatné, je zrelý na doškolenie. Nie z dopravných predpisov, ale z prírodných zákonov. Žiaľ, vodičov, ktorí chcú jazdiť vždy hneď a všade pribúda a ich logika má, tak ako v zime povrch vozovky, mínusové hodnoty. Keď spôsobia dopravnú nehodu, na vine je počasie, cestári, politici, chodci – všetci ostatní, len nie oni. Ale môžem ja za to, že nedokážu rozmýšľať?
*Autor je dopravný analytik