„On však odpovedal: Hovorím vám. Ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.“
Luk 19, 40 (Ekumenický preklad)
Úvodná poznámka: Tento text je dlhý. Pre niekoho možno komplikovaný. Vyjadrujem v ňom svoje subjektívne názory a postoje, ktoré sa vám nemusia páčiť. Máte možnosť nečítať ho.
Január 2017, vysielanie nemeckej televízie ARD, diskusná relácia Presse club.
Otázka diváčky – či by bolo možné, aby Američania obžalovali nového prezidenta, aby sa skončila „Trumpova katastrofa“. Keďže ide o komplikovaný proces, ktorý v relácii opísala Constanze Stelzenmüllerová, bývalá redaktorka Die Zeit, povedal prítomný redaktor a vydavateľ ľavicových nemeckých novín Die Zeit, Josef Joffe alternatívne riešenie, ktoré by riešilo „Trumpovu katastrofu“: „Vražda v Bielom dome, napríklad“ (doslova: Mord im Weißen Haus zum Beispiel). Možno niekto bude tvrdiť, že Joffe nemal na mysli vraždu prezidenta, ale nejakú neupresnenú, ktorá by sa udiala niekde v Bielom dome a prezident by následne musel odstúpiť. Sám však neviem, ktorá možnosť je sprostejšia.
Masívna časť médií sa tomuto výroku nevenovala. Nevenovala sa mu ani nemecká vláda, ani súdy, ani žiadna iná nemecká „moc“. Hoci v prípade komika Boehmermanna, ktorý si uťahoval z tureckého prezidenta, bolo voči nemu vznesené obvinenie z urážky hlavy štátu inej krajiny.
Vrážd v Bielom dome sme už mali. Neviem o žiadnej z okolia prezidenta, viem iba o vraždách štyroch prezidentov. Tu je zatiaľ posledná:
22.11. 1963, Dallas, Texas.
Toto si už veľmi hmlisto pamätám aj ja. Pamätám si pohreb J. F. Kennedyho. Pozeral som ho u pratety, ktorá už v tom čase mala televízor. V pamäti mi ostal čierno-biely obraz koní, ťahajúcich pravdepodobne delostreleckú lafetu, na ktorej bola truhla s prezidentovým telom. Existujú dohady, podľa ktorých Kennedyho zavraždili aj kvôli tomuto (1961, Biely dom, prejav k novinárom):
Dámy a páni,
v slobodnej a otvorenej spoločnosti je samotné slovo „tajnostkárstvo“ odporné. My – ako ľudia, sme historicky vystavovaní tajným spolkom, tajným sprisahaniam a tajným rokovaniam. Už dávno sme si uvedomili nebezpečenstvo prílišného a neoprávneného utajovania relevantných skutočností…
Dokonca aj dnes je nezmyselné snažiť sa o prežitie nášho národa, keď naše tradície neprežijú s ním. Hrozí nám veľmi vážne nebezpečenstvo, že potrebné zvýšenie bezpečnosti (USA J. B.) bude ovládnuté tými, ktorí sa snažia rozšíriť jeho význam na maximum. V rámci mojich možností to nemám v úmysle podporiť.
Po celom svete čelíme obrovským a nemilosrdným sprisahaniam, ktoré sa spoliehajú predovšetkým na utajené finančné zdroje, na infiltráciu namiesto invázie, na rozvrat namiesto volieb, na zastrašovanie namiesto slobodnej voľby, na „partizánov“ namiesto „regulárnej armády“ (obrazne J.B.).
Je to systém, ktorý prinútil obrovské ľudské a materiálne zdroje k vybudovaniu vysoko výkonného mechanizmu, ktorý zahŕňa vojenské, diplomatické, ekonomické, vedecké a politické činnosti. Jeho prípravy sú skryté a utajené. Jeho chyby sú utajené… Jeho odporcovia sú umlčaní… Nežiadam vaše noviny, aby podporovali vládu, ale žiadam vás o pomoc pri obrovskej úlohe, ktorou je informovať americký národ… Bez diskusie a bez kritiky nemôže byť žiadna krajina úspešná a nemôže prežiť… Nie baviť a zabávať, nie zdôrazňovať triviálnosť a sentiment, nie iba dať verejnosti čo chce, ale informovať, vzdelávať… A tak je na tlači, aby bola strážcom ľudského svedomia…
Kennedy mal na mysli najmä zbrojársku lobby, pred ktorou ho varoval už jeho predchodca v úrade, Dwight Eisenhower. Ten úplne otvorene
hovoril o hrozbe nekontrolovateľného vplyvu tejto lobby vo svojom
televíznom rozlúčkovom prejave, v januári 1961 (viď https://www.youtube.com/watch?v=OyBNmecVtdU, zhruba od 6. minúty. Podstatná časť je od cca. 8. minúty. Spoluautorom časti o vojensko-priemyselnom komplexe bol americký politológ Malcolm Moose.) Americké médiá na výzvu Kennedyho nijak nereagovali a nechali ju takmer bez povšimnutia.
J. F. Kennedyho zavraždil 22.11. 1963 osamelý strelec Lee H. Oswald. Záverom oficiálneho vyšetrovania vraždy Kennedyho (Warrenova komisia) podľa niektorých prieskumov vraj neverí 7 z 10tich Američanov.
Mám 58 rokov a myslel som si, že už ma máločo prekvapí. Po zhliadnutí záznamu spomínanej relácie nemeckej televízie som ostal s otvorenými ústami. Myšlienky mi pomaly prúdili hlavou a musel som ich rozdeliť na menšie časti. Lebo ako celok mi to nedávalo zmysel. Niekedy to treba robiť tak. Rozdeliť problém na menšie časti, ak sa dá, snažiť sa ich pochopiť, potom poskladať naspäť. Takže, po častiach:
Redaktor Die Zeit. Ľavicové nemecké noviny. Nemecko – porazený štát vo vojne. USA – víťazná mocnosť vo vojne. Prezident USA. Prezident víťaznej mocnosti. Prezident USA sa nepáči ľavicovému novinárovi. Otázka – ako sa vysporiadať s prezidentom? Odpoveď – „vražda v Bielom dome, napríklad“. Vláda porazenej krajiny mlčí. Média neprotestujú. Všetci mlčia.
Potom som si to poskladal naspäť. Takže:
Nemecký ľavicový novinár ako možné riešenie problému „Trump“ spomenie vraždu v Bielom dome a nič. Nikto nič. Trump nie je Erdogan, takže nemecká vláda mlčí. Médiá nezavýjajú. NGO nezavýja. Nič. Asi som debil. Snáď ale nemlčia všetci, keď nepočujem kamene kričať! Alebo som hluchý. Nie, nie som hluchý ani debil. Mlčia všetci a kamene nekričia.
Poďme na to naopak. Je január 2009. Diskusná relácia , dajme tomu v tej istej televízii. Tentoraz pravicový novinár na otázku diváka, ako ukončiť „Obamovu katastrofu“ odpovie – „vražda v Bielom dome, napríklad.“ Neviem si predstaviť, čo by nastalo. V prvom rade – ospravedlnenie televízie, niekoľkonásobné. Vysvetľovanie novinára, že on to tak vlastne nemyslel, lebo to myslel úplne inak. Možno by Obamovi vyznal aj lásku. Tretí sektor by spravil protest pred sídlom televízie. Opakovane.
V prípade Trumpa médiá mlčia (teraz hovorím najmä o európskych. Joffe asi bude mať doživotný zákaz vstupu do USA. Darmo, prezident je prezident.) Prečo? Je viacero možností. Ani jedna nie je dobrá:
- Nevedia o tom. Najmenej zlá možnosť. Reálne – možno ani o to nevedia, správa nevyšla v servise, ktorý odoberajú.
- Musia mlčať. Lebo – šéfredaktor, vydavateľ, majiteľ a pod. Zlá možnosť. Priechodná iba kvôli hrozbe existenčného ohrozenia.
- Chcú mlčať, lebo sa im to nehodí do ich obrazu boja proti Trumpovi. Najhoršia možnosť. Neospravedlniteľná.
Samozrejme, pri možnosti č. 3 sa nám vynára viacero otázok. Samointronizovaní slovenskí Petroniovia, „arbitri elegantiarum“, by mohli nasledujúce úvahy označiť za konšpirácie. Nech sa páči: Ad1 – Užitočný chrapúň robí takéto niečo za peniaze. Bez ohľadu na dôsledky. Jednoducho predá svoje svedomie a česť. Nie je to nič neobvyklé, stretávame sa s tým každý deň. Robia to aj politici, reklamy, marketing… Ide o jednoduchú, lineárnu závislosť. Niekto niekomu zaplatí za názor. Ten vás následne presviedča, že názor, ktorý prezentuje on, je ten jediný správny a pokiaľ nesúhlasíte, ste – idiot (v tom lepšom prípade), nedovzdelaný, netolerantný, extrémista (týmto nech sa neospravedlňujú naozajstní extrémisti), nnn-fób (za „nnn“ si dosaďte – homo, islamo, xeno a pod.) Drzé na tomto je najmä to, že niekto zarába na tom, aby vás presviedčal o pravdách, ktorým možno sám neverí. A keď mu oponujete, robí z vás blbca. Za peniaze. Navyše, je platený za to, aby ste ho nepresvedčili. On dostáva peniaze za to, aby ho nepresvedčil žiadny argument. Je to zvrátené. Následne si za „ušetrené“ kúpi motorku, alebo byt… Alebo pôjde do bordelu. Ad2 – Užitočný idiot. O tomto nemá zmysel písať.
Niečo je tu zle. Niekto nepochopil, že Trump je prezidentom najsilnejšej krajiny sveta. Niekto si stále myslí, že Trump je šašo, ktorý potľapkáva letušky po zadku. Niekomu nedochádza, že spomínať vraždu – či už politika, alebo v jeho okolí, ako riešenie problému a to dokonca verejne, je zlé. Zlé je to aj v prípade, ak by sme hovorili o Mugabem. Verejne. Alebo o Umarovi al Bašírovi. Verejne. Alebo o Kim čong unovi. Verejne. Ani o tom to nesmiete povedať. Lebo hovoríme o vražde. Postup, vážený pane, je nasledovný – obžaloba, dokázanie viny, súd, odsúdenie, trest. Hrdelný sa väčšinou dáva: za drogy (ako kde, najmä v moslimských krajinách), vraždy, velezradu, teror a pod. Samozrejme v krajinách, kde trest smrti je povolený. Nedáva sa za to, že niekto má iný názor (väčšinou). Alebo sa vám politicky, či inak, nepáči. Lebo toto tu už bolo. Pokiaľ nechápete, o čom hovorím, dovolím si odcitovať z listu nemeckého vojaka wehrmachtu (skupina armád Stred) počas ruského ťaženia, Heinza S. sestre:
„Drahá Elly,
…Čoskoro zvíťazíme. Musíme, lebo keby nie, bolo by to pre nás zlé. Pomsta Židov by sa zniesla na náš ľud. Kvôli tomu, aby vo svete nastal pokoj a mier, bolo tu zabitých stovky tisíc Židov…
- mája 1942“ (Dopisy z werhmachtu, zostavila Maria Moutierová, str. 146. Vydal Volvox Globator.)
Vojak Heinz S. zahynul na jar v r. 1944 niekde na Ukrajine. Čo má Heinz S. spoločné s Josefom Joffem, ktorý chce riešiť katastrofu Trump vraždou v Bielom dome? Asi prvá vám napadne národnosť, ale nie. Vyzerá to tak, že tým spoločným cieľom je „svetlá budúcnosť“. To po prvé. Po druhé – konkrétny nepriateľ, ktorý jej bráni. Teda Žid, alebo Trump. A po tretie – je im jedno, akými prostriedkami prekážku odstránia. Ale v jednom sa zhodnú – vražda je O. K. Rozdiel je v kvantite. Heinz píše sestre o státisícoch.
Spomínaní Židia hovoria – keď zachrániš jeden život, zachrániš svet. Naopak teda platí, keď zničíš jeden život, zničíš jeden svet. Takže – koľko svetov je možné zničiť, aby to ešte bolo prijateľné? Alebo – je svet okolo amerického konzervatívneho prezidenta „menejcennejší“, ako svet nemeckého ľavicového novinára? Ale toto sme tu už mali. Vyššie o tom „pekne“ píše Heinz. Pritom Josef to celé nechápe. Neexistuje hodnotnejší a menej hodnotný svet. Židia to pochopili – existuje iba jeden svet. Keď zavraždíte Žida, Nemca, konzervatívca, liberála, zničíte jeden svet. Ten istý, v ktorom žijete.
Visia mi tu viaceré otázky – pre koho sú ľudské práva? Pre koho je právo? Pre koho sú základné, resp. prirodzené práva? Kto ich má strážiť? Kto má burcovať, keď sa flagrantne porušujú? Kto má burcovať, keď novinár verejne hovorí o vražde prezidenta (alebo v jeho okolí?) spriatelenej mocnosti, ako o možnom riešení problému? Viem kto. Viem totiž, kto burcuje, protestuje, organizuje… Napríklad časť tretieho sektoru. Ten je schopný organizovať každý rok Dúhové pochody. Je schopný dávať trestné oznámenia, ak niekto – podľa jeho vkusu, poruší práva niekoho, koho – podľa jeho vkusu – by porušené nemali byť. Atď., atď… Lenže teraz tretí sektor nekoná. Nezaznamenal som žiadnu aktivitu tretieho sektora po slovách Joffeho v Nemecku. Amnesty international nedalo žiadne zdrvujúce vyhlásenie. Musím dodať – chvalabohu. Asi som vás prekvapil. Lebo ja naozaj nechcem, aby tretí, ani štvrtý, či piaty sektor, mudrovali do politiky. A poviem prečo:
Náš systém je tzv. parlamentná demokracia. Máme nezávislú súdnu moc, máme vládu založenú na súhlase občanov, máme ústavné obmedzenie vlády, máme slobodné voľby, máme záruky ľudských a občianskych práv. Všetko vymenované má svoje presné ohraničenie a presné pravidlá. Napríklad to, ako sa z občana môže stať politik. V prípade výkonnej a zákonodarnej moci sú to všeobecné voľby. Politik teda prejde súťažou, v ktorej je buď zvolený, alebo nie. Ak hej, jeho legitimita sa odvodzuje od týchto volieb. A teraz si predstavme, že sa štyria študenti chémie dohodnú a založia si občianske združenie. Pomenujú ho napr.: „Inštitút kontroly politickej moci.“ Ak im teda takýto názov cez MV prejde. Keď nie, tak ho pomenujú inak. Potom sa títo štyria chemici dohodnú a napr. začnú vydávať pravidelné správy o používaní resp. zneužívaní moci politikmi – samozrejme, podľa viac menej vlastných kritérií. Alebo začnú kontrolovať letenky politikov, alebo začnú kádrovať politikov na demokratických a xenofóbnych, homofóbnych, a pod., tiež podľa vlastných kritérií. Čo je na tom zle? No všetko. Kontrolu demokraticky volených zástupcov predsa nemôže vykonávať nejaký „samozvaný“, resp. „samoorganizovaný“ subjekt. Ktorý nie je nikým volený, a je autorizovaný iba sám sebou. Vážení, toto nie je demokracia, ani sloboda, toto je prachobyčajná buzerácia, prerastajúca do anarchie. Čo má toto spoločné so slobodou a demokraciou? Načo máme potom voľby?
Aby bolo jasné. Toto nie je útok na tretí sektor ako taký. Úprimne si vážim úlohu tretieho sektora, akú zohráva napríklad pri ochrane prírody, ohrozených druhov, pomoci chorým a hladujúcim v celom svete, podpore gramotnosti, pri ochrane etnických a náboženských menšín a pod. Myslím to naozaj vážne a dokonca si myslím, že nebyť tretieho sektora, v mnohých ohľadoch by bol tento svet horší. Ale! Tretí sektor nemôže, z dôvodov, ktoré som uviedol, robiť politiku a vstupovať do nej. Jednoducho nie. Napríklad: Niektoré NGO tvrdia, že imigranti nepredstavujú bezpečnostné riziko. Viktor Orbán v januári v prejave k maďarským pohraničníkom povedal, že „s ilegálnymi imigrantmi prichádzajú aj teroristi.“ Komu veriť? Viktor Orbán je predsedom vlády krajiny, ktorá je v NATO, je v EÚ. Dostávajú sa k nemu utajené informácie, informácie tajných služieb a pod. Sú niektoré NGO lepšie informované, ako premiér členskej krajiny NATO a EÚ? Alebo – Orbán verejne v takejto citlivej oblasti klame? Ale – prečo by to robil? Aby nemuselo Maďarsko v rámci kvót uchýliť zopár (vzhľadom na počet obyvateľov) imigrantov? To by Maďarsko zvládlo, takže toto nie je dôvod, aby Orbán klamal. Keď nie je dôvod na klamstvo, nie je ani dôvod klamať.
Médiá v prípade „vraždy v Bielom dome“ nekonajú. Aby som bol spravodlivý –niektoré, najmä konzervatívne túto informáciu priniesli. To bolo ale všetko. Ľavicoví novinári urobia z každej zádrapky konkurencie kauzu. Konzervatívni novinári žiaľ, teraz nekričia.
Na záver by som sa rád pozastavil nad jedným paradoxom. Niektorí Nemci (a s nimi aj časť Európy) bojujú proti Trumpovi, ktorý bojuje proti islamskej imigrácii. Proti tomu Trumpovi, ktorý chce revitalizovať vzájomné vzťahy so štátom Izrael, ktoré sú dnes asi na najhoršej vzájomnej úrovni od vzniku židovského štátu. Vďaka Obamovi. Aby sme sa rozumeli. Nie som židofil. Nie som izraelofil. Nie som ani sionista. Som stredoeurópsky katolík. Ale – nezabúdajme prosím vás na minulosť. V Rakúsku narodený Nemec, Adolf Hitler udržiaval mimoriadne dobré vzťahy so silným antisemitom, veľkým jeruzalemským muftím Mohamedom Amínom al-Husajním, ktorý vyzýval na vraždenie Židov žijúcich v Palestíne. Dokonca sa vzájomne obdarovali „titulmi“. Tak sa z Hitlera stal „čestný moslim“ a z muftího „čestný Árijec“. Aby som to uzavrel, muftí v r. 1942 dostal hodnosť gruppenfuhrera SS. Čo tým chcem, povedať – mám pocit, že aj vo svetle týchto momentov z histórie, ako aj s ohľadom na to, že ešte stále platí povojnové usporiadanie sveta, mali by sme mať niečo, ako príčetnosť. Na jar v r. 1994, asi rok a pol pred tým, ako ho zavraždili, som strávil jeden večer s vtedajším izraelským premiérom Jicchakom Rabinom. Vtedy mi povedal – „Uvedomte si, my sme obkolesení 300mil. Arabmi a moslimami. Nás je iba 6 miliónov. Aj my sme hrádzou prenikania moslimov aj do Európy. A nebyť Ameriky, Izrael by asi zanikol…“ Samozrejme, dnes je realita trochu komplikovanejšia. Ale podstata ostala. Takže, Trump chce silný Izrael. Chce menej moslimov – najmä kvôli hrozbe terorizmu (samozrejme, otázne je, nakoľko sú jeho posledné opatrenia racionálne, keďže v USA moslimovia už dávno sú). Dvojičky totiž neodpálil teroristi z venezuelského kmeňa Yanomami. Otázkou je – komu toto prekáža a prečo? O tom ale inokedy.
Na začiatku som citoval z prejavu J. F. Kennedyho, v ktorom varoval pred vojensko-priemysleným komplexom, ako aj pred vládou bánk. Teraz odcitujem z inauguračného prejavu nového amerického prezidenta:
„…dnes neprenášame len moc z jednej administratívy na druhú alebo od jednej strany na druhú, ale prenášame moc z Washingtonu a dávame ju späť vám, Američanom. Pridlhý čas malá skupina v našom hlavnom meste zbierala odmeny vyplývajúce z vládnutia, zatiaľ čo ľudia znášali náklady.“ Trump, podobne, ako Kennedy, napadol systém. V časoch Kennedyho bol tento systém ešte mladý, ako povedal v spomínanom prejave Eisenhower, vznikol v priebehu druhej svetovej vojny. Trump napáda systém, ktorý funguje desaťročia. Aby sme sa rozumeli. Trump určite nie je nezávislý altruista. Samozrejme, aj on zastupuje nejaké skupiny. Sú však iného „charakteru“ ako tie, o ktorých hovoril.
Zdá sa, že v Amerike prebieha kultúrna vojna. Je to vojna medzi ľavičiarmi, neomarxistami, proti konzervatívcom a – nazvime ich po našom, „ľudovcom“. Je tu však aj paralelná vojna medzi záujmovými skupinami. Doterajšími a tými, ktoré doteraz boli marginalizované. Alebo sa tak cítili. Vojna sa vedie v médiách. K nám sa z nej dostávajú iba filtrované útržky. Dostávajú sa k nám iba informácie, ktoré amerického prezidenta strápňujú. Čím netvrdím, že sa sem tam nestrápni aj sám. Ako napr. aj Bush ml., Clinton a i. Dostala sa k vám ale napr. informácia, že na pochode za život vo Washingtone D. C. sa zúčastnili desiatky tisíc ľudí, že na ňom prvý raz v histórii týchto pochodov s prejavom vystúpil aj americký viceprezident? Že ho prvý raz podporil aj prezident USA (Trump)? Asi nie. Alebo – len k málokomu. Nedozviete sa ani to, že na demonštrácii žien vo Washingtone, ktoré potom niekto transformoval na antitrumpovské, vystúpila s prejavom Angela Davisová. Dobre čítate. Tá Angela Davisová, bývalá šéfka Komunistickej strany USA, ktorá v r. 1979 dostala od Brežneva Leninovu cenu! Takže aké a koho toto boli demonštrácie? Nedočítate sa toho veľa. Mám zlý pocit, že niektoré(sic!) médiá neinformujú o všetkom tak, ako by sme od nich očakávali. Namiesto toho robia propagandu. Ako keby si neuvedomovali, že svet sa mení a zmení. Smeruje tam, kde sa možno z mainstreamu stane zrazu vedľajší prúd. Bez vplyvu, bez rešpektu. Toto nie je cesta. Cesta, ako si zachovať vplyv a rešpekt je informovať o všetkom. Nerobiť propagandu. Parafrázujem Kennedyho: Je na médiách, aby boli strážcami ľudského svedomia…
Milý Josef Joffe, už nikdy, ani zo žartu, nehovor o vražde, ako o možnom riešení. Lebo vraždou zanikne jeden svet. Je to svet, v ktorom žiješ aj ty.
Foto: Archív Jána Baránka