BRATISLAVA – Odchod Jozefa Mihála z SaS, samotný vývoj v strane a ostatné výroky Richarda Sulíka otvárajú v médiách zaujímavú diskusiu. Je to diskusia o tom, aké rôzne podoby má liberalizmus, aký silný má byť mocenský vplyv predsedu strany a kam sa strana hodnotovo posúva. Nech sa to snažia médiá a konkurenční politici akokoľvek vysmievať a dehonestovať, SaS je viac ako Richard Sulík a mnohí voliči ju berú viac ako stranu.
Ak sa vám zdá predošlá veta patetická, rád by som sa s vami preniesol v čase do roku 2009, keď SaS vznikala. Bolo to obdobie, keď preferenciám kraľovala koalícia Fica, Slotu a Mečiara a pravicová opozícia bola rozhodne konzervatívne orientovaná. SDKÚ a KDH mali kresťanstvo priamo v názve a strany Bélu Bugára (či už to bolo SMK alebo následne Most) sa tiež hlásili ku kresťanskej demokracii. Keď sa vtedy novovznikajúca strana SaS prihlásila k liberalizmu, pôsobilo to priam exoticky.
Reputácia liberálnych strán bola pokazená predošlým pôsobení ANO, ktoré bolo v podstate eseročkou Pavla Ruska. Sloboda a Solidarita sa prihlásila k liberalizmu ako v ekonomických, tak aj v spoločenských otázkach (čo je aj v celoeurópskom merítku nie veľmi zvyčajné). V ekonomike nebola tá rétorika niečim nezvyčajným, či veľmi odlišným od toho, čo vtedy predstavoval Ivan Mikloš. Avšak ostatné liberálne témy boli rozhodne veľkým osviežením, čo nie každý volič predýchal. Aj po vynikajúcom volebnom výsledku SaS v prvých voľbách roku 2010 bolo slovo „liberál“ naďalej považované za nadávku.
Keď som v predčasných voľbách v roku 2012 prvý raz kandidoval ako 23-ročný študent za SaS (prostredníctvom organizácie Mladí liberáli), rozhodol som sa pre pomerne odvážnu obrazovú kampaň, na ktorej vystupovali aj moje dve kolegyne z organizácie. Slogan znel: „Mladé liberálky krúžkujú Nedobu“. Ozvali sa mi traja známi pracujúci v PR, ktorí ma odhovárali od tohto slovného spojenia, lebo slovo „liberálky“ si mnohí Slováci stotožňujú so slovom „k*rvy“. Asi toľko k vtedajšej reputácii liberalizmu na Slovensku.
Tento týždeň aj v súvislosti s výrokmi Richarda Sulíka prebiehala vášnivá debata o koreňoch liberalizmu. Novinár Daniška z konzervatívneho denníka Postoj pripomínal spoločný pôvod liberalizmu a nacionalizmu, podľa Šimečku z Denníka N sú z historického hľadiska zas liberalizmus a ľavica ako brat a sestra. Nech je ako chce, je nutné povedať, že nebyť vzniku SaS pred ôsmimi rokmi, slovo „liberál“ by bolo dodnes nadávkou a o tejto ideológii by sa vôbec nediskutovalo. Do slovenskej politiky by nebolo prišlo značné oživenie tém a o správnu definíciu liberalizmu by nebojovala značná časť redaktorov N-ka, Michal Havran, Martin Dubéci či iní ľudia zo vznikajúceho Progresívneho Slovenska. SaS prelomila to neskutočné tabu a mnohí voliči si ju spájajú s ekonomickou racionalitou a spoločenskou otvorenosťou. Preto je pre nich viac ako stranou a preto ich hodnotový posun (nielen) predsedu bolí.
Niektorých už začal znepokojovať postoj k európskym témam, koniec koncov na eurovale padla Radičovej vláda. Vtedajší Sulíkov euroskepticizmus bol však stále veľmi racionálny a v línii toho, čo strana dovtedy predstavovala a za čo dostala od voličov mandát. Aj keď sa oponenti z radov politikov či médií snažili, veľa argumentov v prospech eurovalu nenašli. Nehovoriac o tom, že EÚ sa vtedy usilovala a naďalej sa aj usiluje o väčšiu centralizáciu. No postupom času sa čoraz viac voličov začalo pýtať, kam nás to Sulík chce v rámci Únie doviesť a prečo je taký nadšený pre brexit? Avšak ešte predtým boli voľby v roku 2016 a Richard Sulík sa popri Robertovi Ficovi, Marianovi Kotlebovi a Borisovi Kollárovi zaradil medzi hlavných odporcov imigrantov.
Aj keď boli viacerí ľudia okolo SaS a aj samotní voliči prekvapení tým, či toto vôbec má byť téma SaS, prehliadli to. Niektorí si to ospravedlnili tým, že Sulík sa snaží pred voľbami preliezť potrebnú päťpercentnú hranicu pre vstup do parlamentu (ešte štvrťroka pred voľbami stávkové kancelárie jednoznačne verili, že SaS sa do Národnej rady nedostane). Iní voliči hodili ten hlas SaSke so sebazaprením a s tým, že krúžkovali ľudí ako Lucia Nicholsonová či Martin Poliačik. V konečnom dôsledku bol volebný zisk pre stranu opäť výborný, dvanásť percent a celý povolebný týždeň to vyzeralo, že Sulík bude premiérom.
Ak však niekto dúfal, že Sulíkova protiimigrantská rétorika bola len predvolebným pragmatizmom, tak ostal na omyle. Preceda naďalej chodil do diskusií v nemeckých televíziách, kde hejtoval Angelu Merkelovú. Dokonca tam išiel hneď v nedeľu, deň po voľbách, keď bol politický vývoj na Slovensku najhorúcejší. Avšak Sulík je protiimgrantskou rétorikou priam nadšení. Podobne ako voliči Kollára či Kotlebu aj on bojuje proti bratislavskej kaviarni a slniečkarom. Sulík dokonca šíri ten kotlebovský blud, že niekto tu vôbec je za to, aby sa na Slovensko navozilo čo najviac imigrantov. Takéto signály vydáva aj k niektorým členom vlastnej strany. Hoci primárnym avizovaným súperom je Smer, Sulíkovi najvernejší sympatizanti útočia najmä na Progresívne Slovensko, teda na stranu, ktorá vlastne ešte ani nevznikla.
Používa sa argument, že Sulíkova predvolebná rétorika zabrala, lebo SaS dosiahla historický výsledok a ak by boli na kandidátke len slniečkari, tak by strana ani nepreliezla do parlamentu. Áno, je pravda, že SaS vlani volilo vyše 315-tisic voličov, čo je v absolútnych číslach najlepší výsledok strany. Avšak v roku 2010 dosiahla v percentuálnom vyjadrení SaS dokonca o trošku lepší výsledok a o jeden mandát viac (v oboch rokoch výsledok mierne nad dvanásť percent). A tak si to porovnajme. Sulíkova protiimgrantská rétorika mala sláviť úspech, pritom volebný zisk bol v podstate totožný s rokom 2010, keď bola SaS sviežim vánkom, bola viac otvorená, liberálna a keď niekto chce, slniečkarska. Ak dnes chce Sulík dosiahnuť taký výsledok ako v roku 2010, tak nadbieha voličom Kotlebu a Kollára, teda lúze.
Je nepopierateľné, že táto nová Sulíkova cieľovka mu priniesla nárast osobných preferencií a títo voliči ho chlapsky obdivujú. Dokonca až tak, že v lepšom prípade radia ľudí ako Martin Poliačik zo strany „liberálne“ vylúčiť a v horšom prípade „zlikvidovať“. Asi toľko k tomu, čo znamená nadbiehať voličom Kotlebu.
Zúfalosť situácie podtrhol začiatok tohto týždňa. Hoci sa usilovne pracovalo na vyštvaní Martina Poliačika zo strany, ako prvý už na to ďalej nemal nervy Jozef Mihál. Pritom nejde len tak o nejakého člena SaS, vo vlaňajších voľbách mal tretí najvyšší počet krúžkov. Už hneď v pondelok ma šokoval prístup ostatných členov SaS. Hoci v ten deň odišiel podpredseda strany a tretí najpopulárnejší člen, mnohí sa tvárili, že sa nič nestalo a v jednotlivých komunikačných skupinách SaS (napr. pre východné Slovensko) zdieľali úplne podružné zbytočnosti. Formálne to síce niektorým poslancom bolo ľúto, ale argumentovali najmä zdravotným vyčerpaním Jozefa Mihála. Pritom jasne komunikoval, že hlavným dôvodom je nesúhlas s predsedom.
Hoci niektorí komentátori vraveli o odchode Jozefa Mihála ako o odchode odborníka (a SaS mnohí voliči volili ako stranu odborníkov), čo by mohlo uškodiť imidžu strany, tí prezieravejší ihneď pochopili, že takto sa Richardovi Sulíkovi ponúka príležitosť ešte viac ísť po voličoch Kotlebu a Kollára. Keďže vidí, že jeho osobné preferencie sú tak veľké, že je populárnejší ako zvyšok strany (a táto rétorika mu na popularite ešte viac pridáva), tak je zrejmé, že príležitosti aj pôjde smelo naproti. Je len otázne, koľko skutočne liberálnych politikov SaS bude ďalej vyštvaných, koľko ich bude označených za slniečkarov či neomarxistov a koľkým sa budú noví voliči precedu vyhrážať likvidáciou.
Takýto kotlebovsko-kollárovsky populizmus hravo nahradí odbornosť, ktorá zrejme zo SaS odíde. Popularita strany bude založená na popularite predsedu a tu už príležitosť zacítili aj mnohí politrukovia. Práve títo sú užitoční do takej schémy, kde sa hľadá človek lojálny predsedovi (vodcovi). Podobný „pán nikto“ z Košíc sa už pre médiá ozval s výsmechom, že Jozef Mihál je v strane nahraditeľný (pritom dovtedy bol spolustraníkmi promovaný ako najlepší odborník na odvody na Slovensku). Na Facebooku je aktívny aj politruk z Bratislavy, ktorého špecifikom je, že bude mať čoskoro päťdesiat rokov. Takéto kolesíkovstvo je typické skôr pre ambicióznych dvadsiatnikov a nie pre pána v rokoch. Ani to mu však nebráni hasiť na sociálnej sieti každý prúser precedu a každý jeho sporný výrok tlmočiť do prívetivejšieho jazyka.
Tohtotýždňovým odchodom Jozefa Mihála sa mnohým voličom otvorili oči. Napriek doterajšiemu kritickému pohľadu na stranu už toto vnímajú ako poslednú kvapku a nazdávajú sa, že zvrat nie je možný. „Škoda tej SaSky.“ Takýchto výrokov som zachytil na sociálnej sieti svojich priateľov možno viac ako desať. Dnes nevieme, či to bude naozaj iná SaSka. Či náhodou vo vnútrostraníckej diskusii nevyhrajú myšlienky humanizmu a Richarda Sulíka osvieti. Alebo či naopak Richard Sulík natoľko zvlčí, že sa my, bývalí kandidáti budeme musieť od neho v budúcnosti dištancovať a hovoriť, že sme ho opustili ešte pred temným obdobím. Podobne, ako sa musel Milan Kňažko v prezidentskej kampani dištancovať od Mečiara, ktorého opustil ešte pred rokom 1994.
Nikdy som do SaS nevstúpil, ani som sa o to neusiloval, avšak svoje meno som s touto stranou spojil. Či už v troch voľbách (vrátane jedných komunálnych), alebo ako líder Mladých liberálov, ktorí boli aspoň pro forma mládežníckou organizáciou SaS. Neprajem si, aby sa Richard Sulík približoval tzv. „národnej koalícii“ a bolo by mi veľmi ľúto, keby sa tak stalo. Naďalej si myslím, že SaS je stranou s najlepším ekonomickým programom (aj podľa inštitúcie INESS) a stranou najviac odhodlanou bojovať proti korupcii (aj podľa redaktora Denníka N Čikovského). Nemyslím si narozdiel od Michala Havrana či niektorých novinárov, že to je málo. Avšak, už dnešné smerovanie SaS je natoľko desivé, že cítim potrebu sa od neho dištancovať. Dnes, koncom februára 2017, kým nie je neskoro.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli, v roku 2016 kandidoval do parlamentu za stranu SaS