Domov » Kategórie » Domáce » Komentár Jakuba Nedobu: Patrí do basy Lorenz či skôr Blaha?

Komentár Jakuba Nedobu: Patrí do basy Lorenz či skôr Blaha?

BRATISLAVA – Tento týždeň, prvý po uhorkovej sezóne, mal patriť odvolávaniu ministra Richtera. Avšak vopred jasný výsledok a očakávaná poddajnosť SNS ubrala parlamentnému teátru na dramatickosti. No minulý týždeň  bol inou kávou, keďže preveril pevnosť postoja slovenskej verejnosti voči obdobiu komunizmu. V hlavných úlohách sa ocitli Ľuboš Lorenz a Ľuboš Blaha. Týchto dvoch pánov spája len krstné meno, inak stoja na úplne opačných protipóloch.

Výtvarník Ľuboš Lorenz bol štyri dni zadržaný políciou po tom, ako z pamätníka padlých vojakov v 2. svetovej vojne odstránil komunistický symbol – kosák a kladivo. Pravdepodobne nikdy predtým v porevolučnom období nebol na Slovensku niekto za niečo podobné zatknutý. Tento nebývalý čin slovenskej polície, ale aj justície sprevádzali protesty ako v Košiciach, tak aj v Bratislave. K hlavným Lorenzovým  kritikom sa okrem KSS a ruskej ambasády pridal aj smerácky poslanec Blaha.

Je nutné pripomenúť, že názorový spor neprebiehal len medzi pár desiatkami hybateľov na oboch stranách. Pomerne ostrá bola aj diskusia na sociálnych sieťach. Slovensko tak zažilo vlastnú kauzu porovnateľnú s Pussy Riot.

Ľuboš Lorenz sa dostal do povedomia verejnosti, keď pred vyše dvoma rokmi pomaľoval so svojim starším kolegom Petrom Kalmusom čerstvý pomník komunistického papaláša Vasiľa Biľaka. Od tejto udalosti som oboch pánov sledoval a dokonca sa s nimi zo dva razy aj stretol. Musím priznať, že nie vždy mi boli ich spôsoby po vôli. Ba som ich často považoval aj za kontraproduktívne. Vďaka slovenskému Transparency som absolvoval už niekoľko školení pre občianskych aktivistov, kde nás skúsení ľudia vystríhali, aby sme sa stali „snipermi“. T.j. ľuďmi, ktorí to síce myslia dobre, ale celá ich občianska angažovanosť spočíva len v útočení na nepriateľa a zdôrazňovaní nedostatkov. Ak občiansky aktívny človek neponúkne aj riešenie či aspoň pozitívne myslenie, môže ľahko ľudí otráviť či demotivovať. A Lorenz a Kalmus sa pravidelným sniperovaním vyznačovali. Dokonca Lorenz na sociálnej sieti používa zbytočne vulgárny slovník voči nímandom, ktorí si toľké emócie ani nezaslúžia.

No je tu jedno veľké „ale“. Kalmus a Lorenz vychádzali z toho, že propagácia komunizmu je na Slovensku do istej miery trestná (bohužiaľ, nie až tak ako propagácia fašizmu). Preto pomaľovali pomník skutočného vlastizradcu Biľaka (ktorý má najväčší podiel na sovietskej invázii do Československa v roku 1968), preto znehodnotili pamätnú tabuľu komunistického prokurátora Pješčaka, preto v rodných Košiciach odstraňujú kosáky a kladivá. Lebo niečo také tu nemalo nikdy vzniknúť.

Smiešna je argumentácia protistrany, ktorá vraví, že zneuctili historický pamätník vojakov Červenej armády, ktorá nás oslobodila. Je absurdné oslavovať armádu, ktorá nás za pár mesiacov „oslobodila“, aby nás neskôr vyše dve desaťročia okupovala. Nehovoriac o tom, že na samotnú okupáciu Sovietsky zväz viazal neporovnateľne väčšie vojenské sily ako na „oslobodenie“. Absurdné je niečo také vôbec oslavovať – akože napriek všetkému, teda aj totalitnej ideológii. Je to rovnako absurdné, ako keby sme dali vedľa autostrády hákový kríž – veď aj Hitler staval diaľnice – napriek všetkému, no nie? A mal rad aj psíkov…

Taktiež je nehorázne, ako bolo v tejto veci počuť slovo KSS, ktorá je v súčasnosti mŕtvou stranou. Nehorázne je aj zamontovanie sa ruskej ambasády do celej kauzy. Rusko je v súčasnosti náš marginálny zahraničný partner, preto je trápne robiť mu takéto ústupky a liezť mu do… priazne. No to by nemohli smerácke špičky študovať na moskovských inštitútoch.

Kalmus a Lorenz odstraňovaním komunistických symbolov a artefaktov naprávajú zlyhanie tejto krajiny a spoločnosti. Odstraňujú niečo, čo tu zo zákona nemá byť. Aj odkazovanie na oficiálny postup – podať podnet na odstránenie príslušným orgánom – je smiešne, keďže zákonného konania sa popri smeráckej vláde či smeráckom primátorovi (Raši) nedočkáme. Koniec koncov, Kalmus a Lorenz nie sú politici, aby dbali na spôsoby, ale umelci. A práve umelci majú prebúdzať spoločnosť. Aj spomínané Pussy Riot zvolili možno výstredný a negustiózny spôsob protestu, ale siahli po ňom v hraničnej situácii, keď celá spoločnosť v ich krajine spala.

Je tento Lorenzov či Kalmusov čin výtržnictvom a teda trestným činom? Patria do basy? Určite nie.

Ak už je reč o trestnom čine, nemožno opomenúť vyjadrenia Ľuboša Blahu. Je pravda, že spomedzi členov strany Smer sa nikto nevyjadruje ku komunistickému režimu s toľkou láskou ako on. Stal sa preto internetovou postavičkou a červeným maskotom. Je otázne, do akej miery je autentický a nakoľko sa drží pózy. Ťažko si totiž pomyslieť, že autentický komunista bude OK s členstvom v strane, ktorá vládne výhradne v prospech oligarchov a ktorej členovia nosia na rukách niekoľkodesaťtisícove hodiny (áno, v eurách).

No pevnosť Blahovho presvedčenia nie je dôležitá. Jeho internetové divadlo totiž oveľa zaujímavejším spôsobom podnecuje diskusiu o tom, kam má až siahať sloboda slova. O dvoch prístupoch k slobode slova som už na tomto portáli písal pred pár mesiacmi. Avšak, pri Blahovom konaní má opäť nutká povedať, že úplná sloboda slova a prejavu je najväčšou slabinou demokratického režimu. Zneužil to ako Adolf Hitler v Nemecku v roku 1933, tak aj Klement Gottwald v Československu v roku 1948. V demokracii sa demokratickými prostriedkami dostali k moci, aby následne demokraciu zrušili.

Je nutné si priznať, že každý režim by mal robiť všetko pre to, aby sa ochránil. Kotlebovci či komunisti môžu mať teraz plné ústa slobody slova a vyhovárať sa na ich mediálne utlačovanie. Čo by sa stalo so slobodou slova deň po voľbách, v ktorých by sa fašisti dostali k moci? Bola by v momente zrušená a politickí oponenti zlikvidovaní. V prípade komunistov detto. Preto je pre nás, demokratov, absolútnym minimom, aby ľudia, ktorí chcú demokraciu zlikvidovať a hrdo sa k tomu hlásia, boli ilegálni a zabásnutí. Je to neporovnateľne šetrnejšie ako to, ako by sa oni porátali s nami, ak by sa dostali k moci.

Áno, slobodu slova máme na Slovensku pomerne ďalekosiahlu a preto sa môže poslanec Blaha legálne vyznávať z lásky ku komunizmu. A celkom logicky tak do basy podľa zákona nepatrí. No stojí za diskusiu, či by to nemalo byť inak.

Jakub Nedoba, Foto: archív autora

Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli

Autor: Jakub Nedoba
Tagy