BRATISLAVA – Hoci dnes parlament odmietol novelu Zákonníka práce, podľa ktorej by bolo povinné zverejňovanie platov v pracovných inzerátoch, tento návrh sa tešil veľkej podpore verejnosti. Predkladatelia si od neho sľubovali, že sa tak zvýši informovanosť zamestnancov o hodnote svojej práce, čo bude viesť k zvyšovaniu miezd. Podľa Miroslava Beblavého má dokonca tento návrh chrániť slabších. Je tomu naozaj tak?
Táto iniciatíva vzišla z občianskeho združenia Pracujúca chudoba, ktoré má naozaj divoké predstavy o tom, ako vlastne vzniká finančné ohodnocovanie zamestnanca. Ich argumentáciu si však v ostatnej dobe osvojili viacerí politici, ako napr. Milan Krajniak, podpredseda Sme rodina, či Miroslav Beblavý s Jozefom Mihálom. Pokiaľ sa operuje exaktnými číslami, o ktoré sa spomínané občianske združenie opiera, je všetko v poriadku. Ústrednou myšlienkou je, že napr. v Slovinsku, ktoré má prakticky totožný výkon ekonomiky ako naša krajina, ide z vyprodukovanej hodnoty firiem 57 percent zamestnancom a 43 percent si necháva firma. Na Slovensku je tento pomer v podstate opačný. Aj preto sú platy u nás podstatne nižšie ako v Slovinsku.
Jedným z dôvodov má byť fakt, že zamestnanci na Slovensku nepoznajú svoju hodnotu práce, resp. si nevedie vypýtať viac. Preto návrh novely zákonníka práce hovoril o tom, že v pracovnom inzeráte musí byť stanovená minimálna hranica, pod ktorú už zamestnávateľ nemôže podliezť. Áno, to je asi najväčšou obavou uchádzača o zamestnanie na Slovensku. Nie, či som si vypýtal priveľa, ale či si náhodou niekto iný nevypýta menej.
Moja známa mi hovorila svoju skúsenosť, keď sa v Bratislave uchádzala o pozíciu mzdovej účtovníčky. Na pohovore si vypýtala plat 1200 eur, čo jej ľudia znalí pomerov radili ako hranicu, pod ktorú nemá ísť. Testy na pohovore urobila bez chyby, teda najlepšie z uchádzačov a taktiež ju na úspech vo výberovom konaní predurčovali prechádzajúce skúsenosti. Na danú pozíciu však bola vybraná uchádzačka bez akýchkoľvek skúsenosti, ktorá v testoch zďaleka nedopadla najlepšie. Na pohovore si však vypýtala 700 eur. Filozofia firmy bola taká, že sa doučí.
Je takýto prístup správny? Každý si o tom môžeme myslieť svoje, ale nikto z nás nemá právo vstupovať podnikateľovi do jeho rozhodnutí. Či uprednostní lacnú pracovnú silu alebo okamžitú kvalitu, je len na ňom. Na Slovensku máme stále akýsi zvláštny vzťah k podnikaniu a hlavne podnikateľom. Máme nutkanie ich ostrakizovať a podnikanie považovať za niečo zlé a nečisté. Podnikateľ by sa mal vlastne hanbiť, že niekoho zamestnáva. Nerozumiem, prečo by mal byť vo výberovom konaní potenciálni zamestnanec v pozícii toho silnejšieho a zvýhodneného. Áno, každý má právo na prácu, ale nikto nemá na danú pracovnú pozíciu právny nárok. Podľa svojho subjektívneho posúdenia môžem byť lepší ako iní uchádzači, ale prečo by nemohol mať podnikateľ možnosť prijať toho lacnejšieho?
Je samozrejmé, že aj takto formulovaný zákon sa bude dať obísť. Pracovný inzerát totiž nemá nejakú štandardizovanú formu. Každý z nás si v prvom rade asi predstaví inzerát na nejakom pracovnom portále, ale koľkokrát ste sa stretli so strohým statusom na Facebooku? „Hľadáme PR manažéra, ktorý ma skúsenosti s tým a tým, pre viac informácii napíš mail na…“. Nejde pritom o nejaký prejav amaterizmu. Takýto prístup pestujú z mojej skúsenosti najmä elitné merkatingové či IT spoločnosti (a samozrejme aj ďalšie). Teda také, ktoré si nechcú dávať inzerát na pracovný portál a následne sa predierať stovkami žiadostí od ľudí bez sebareflexie, ktorí to „iba skúsili“. Namiesto toho vypustia udičku na Facebooku a echo sa dostane do tých kruhov, kde sa má dostať.
Má byť aj v jednovetnej návnade na Facebooku povinne uverejnený plat? Veď firmy zo zákona nemajú ani povinnosť robiť výberové konanie. Ak hľadám človeka na pozíciu manažéra a ústne sa dohodnem napr. so spolužiakom z výšky či s bratrancom, nemusím robiť pro forma výberové konanie a šaškovať so zverejňovaním platov. Súkromný podnikateľ v mnohých veciach nemusí byť taký transparentný ako štátna sféra a je to tak dobre.
Nehovoriac o tom, že mnohé spoločnosti si ani neželajú zverejňovať platy svojich zamestnancov, na čo majú plné právo z mnohých príčin. Taktiež ani nechcú, aby konkurencia vedela, že niekoho hľadajú. Aj preto výberové konania formálne nerobia a radšej rozhodia siete cez svojich súčasných zamestnancov. Veľmi často sa využívajú aj služby personálnych agentúr, vďaka ktorým sa tento zákon bude dať obchádzať. Na inzeráte síce bude minimálna hranica mzdy, ale uchádzač sa do posledného momentu nemusí dozvedieť, o pozíciu v ktorej spoločnosti konkrétne sa uchádza.
Navrhovatelia novely zákona pripúšťajú, že v inzeráte môže byť rozpätie, v akom sa mzda môže pohybovať, ale pod dolnú hranicu nakoniec nemôže ísť. Ak nie je určené, o aké veľké rozpätie môže ísť, tak to môže byť pokojne minimálna mzda až povedzme 10-tisíc eur.
A nakoniec to najdôležitejšie: Naozaj tento zákon chráni slabších? Aj podľa vyjadrení zástupcov pracovných portálov práve nastáva u nás trend, že si Slováci začínajú byť vedomí svojej hodnoty a na pohovoroch si začínajú pýtať viac. Aj bez špeciálneho zákona. Avšak, ak má zákon chrániť slabších, tak prečo apriori zakazuje zamestnancovi si vypýtať menej? Lebo práve pre „slabšieho“ je isté uskromnenie sa na začiatku jedinou šancou, ako danú prácu získať. Ak bude v inzeráte uvedené napr. 1000 eur, tak to je 1000 eur a basta. Žiadna šanca, že by som pozíciu získal, hoc som ochotný robiť za 800 eur. Ak bude niekto týmto poškodení, tak najmä slabší a v prvom rade absolventi.
Veľmi obľúbeným postupom, ktorí dokonca sami uchádzači na pohovoroch navrhujú je, že si najprv vypýtam menej, no ak sa v skúšobnej dobe osvedčím, tak po troch mesiacoch ide môj plat hore. Zmenou zákona budú o túto pružnosť ukrátení najmä potenciálni zamestnanci.
Zákon naozaj nechráni slabších, lebo výška mzdy v kapitalizme, či sa nám to páči alebo nie, závisí od našej nahraditeľnosti. Preto robia napr. pokladníci v potravinových reťazcoch za smiešne platy, lebo tieto siete vedia, že ak sa niekomu nepáči, tak môže ísť, lebo iks ďalších je ochotných robiť za rovnakú sumu. Lebo to môže robiť v podstate každý. A preto sa IT a iné technologické firmy na Slovensku bijú o zamestnancov a navzájom ich preplácajú, lebo takto vzdelaných a kvalifikovaných je na našom pracovnom trhu nedostatok.
Táto novela, ktorá sa do parlamentu určite ešte vráti, nebude chrániť slabších, ale skôr bude ešte ďalej skúšať trpezlivosť firiem pôsobiacich na Slovensku, už aj tak dosť skúšanú rôznymi prekážkami, byrokraciou a finančným zdieraním zo strany štátu.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli