BRATISLAVA – Tento týždeň napísal bývalý moderátor a súčasný režisér Oliver Andrásy na Facebook status, v ktorom sa vyslovil, že by sme nemali ľudí trestne stíhať za ich názory (aj extrémne), ale iba za činy. Na humoristu sa zosypala spŕška negatívnych reakcií – či už médií alebo bežných ľudí na sociálnej sieti a on pod tlakom svoj status zmazal. No naozaj napísal Andrásy niečo tak príšerné?
Aj s fašistami môžeme mať niekedy rovnaký názor. Či chceme, alebo nie.
Hneď na úvod musím vypichnúť najabsurdnejší argument „kaviarne“ proti Andrásymu. O jeho statuse totiž začali oslavne písať konšpiračné weby ako Hlavé správy či Parlamentné listy a na Facebooku ho chváli za to stránky sympatizujúce s kotlebovcami. Údajne to malo byť znakom toho, že niečo nie je v poriadku a či to Andrásymu stálo za takýchto nových fanúšikov. No je scestné dávať na roveň niekoho, kto je za absolútnu slobodu slova z princípu a niekoho, kto ju chce iba zneužívať.
Stále sa nájdu témy, v ktorých nájdeme názorovo zhodu s ľuďmi, s ktorými inak kategoricky nesúhlasíme, hoc aj s fašistami. Ja ako pravicový liberál nájdem s kotlebovcami názorovú zhodu v kritike bruselskej byrokracie. Konzervatívci s kotlebovcami našli zhodu v referende za rodinu a v postoji k LGBT komunite (o zákaze nedeľného predaja nehovoriac). Ľavičiari s nimi nájdu zhodu v sprísňovaní zákonníka práce pre zamestnávateľov. Je pritom nepodstatné, ako úprimne kotlebovci tieto veci myslia.
Americká či európska sloboda slova?
Mojou obľúbenou témou v neformálnych debatách s Ondrejom Dostálom, predsedom OKS, je to, kam až sloboda slova môže siahať. On koncom minulého roka spracoval s novinárom Lukášom Krivošíkom text, v ktorom vymedzili dva koncepty slobody slova a prejavu – zjednodušene európsky a americký. Je paradoxné, že kotlebovci budú zastávať skôr ten americký koncept.
Americký koncept by mal vychádzať z absolútnej slobody slova a teda z presvedčenia, že nikto, tobôž nie štát mi má určovať to, čo môžem hovoriť, písať a aké myšlienky či názory sa môžu šíriť. Toto garantuje dokonca prvý dodatok Ústavy USA, ktorý zakazuje akýkoľvek zásah do slobody tlače či slova.
Európsky kontext pripúšťa, že sú isté legitímne dôvody, pri ktorých je možne slobodu prejavu obmedziť. Dbá na to dokonca aj slovenská ústava, ktorá hovorí: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Za odlišným prístupom k slobode slova a prejavu musíme hľadať historickú skúsenosť. V Spojených štátoch sa neodohrával žiadny veľký vojnový konflikt, Američania dokonca v oboch svetových vojnách bojovali mimo svojho územia. Nepoznajú z vlastnej skúsenosti totalitu – či už komunistickú alebo nacistickú. Američania neboli deportovaní do koncentrákov a nebol im arizovaný majetok. Pretoje možné v Amerike na ulici hoc aj hajlovať či nosiť na tričku svastiku (alebo oblečenie príslušníka ku-klux-klanu). Dokonca tam vznikajú aj rôzne uzavreté nacistické komunity či squaty.
Keď som sa na túto americkú zásadu na sociálnej sieti pýtal môjho amerického menovca Tima Nedobu, povedal, že sloboda slova je v Amerike najviac ceneným právom. Ako Američania hovoria, akurát nemôžete kričať „Horí!“ v plnom divadle, ak naozaj nehorí. Teda, ak nepoužívate reč na bezprostredné ohrozenie iných, je jej sloboda chránená.
Európsky koncept slobody prejavu je opatrnejší. Ešte stále žijú ľudia, ktorí prežili koncentračné tábory či iní pamätníci tej doby, ktorí si dobre pamätajú, že postupné ustupovanie Hitlerovi v mene slobody slova ho v tridsiatych rokoch minulého storočia priviedlo tam, kam ho priviedlo. A celú Európu s ním. Európania preto nepripúšťajú názory, ktoré sú nielenže ofenzívne voči rôznym skupinám (Rómovia, Židia, homosexuáli), ale ktoré by mohli následne obmedziť slobodu slova.
Ako už bolo povedané, s absolútnou slobodou slova súhlasia mnohí z princípu. Ak sa však ňou obháňajú fašisti, ťažko veriť, že ju nechcú len zneužiť. A teda sloboda slova im vyhovuje iba v demokracii, keď sa potrebujú cez voľby dostať k moci. Keď však už majú moc plne v rukách, slobodu prejavu totálne obmedzia a svojich oponentov fyzicky zlikvidujú. Aj s tým teda počíta európsky koncept – nepripustiť slobodu prejavu pre nedemokratických ľudí, lebo by demokraciu ohrozili.
Ako pikošku uvediem príklad expolitika Daniela Lipšica, ktorý takisto zastáva absolútnu slobodu slova. A teda slobodu slova, ak dané výroky nepodnecujú násilie.
Ja sám patrím skôr k vyznávačom európskej koncepcie slobody slova, avšak absolútne sloboda slova je takisto plne legitímna. Toto by mohla pripustiť aj ľavicová intelektuálna elita, ktorá sa v poslednom čase nakopila okolo novinárov z Denníka N či napr. Michala Havrana a nedávať ľudí ako Oliver Andrásy na roveň s fašistami.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli