BRATISLAVA – Devätnásť rokov starý prípad Mečiarových amnestií v ostatných týždňoch ožíva aj vďaka umeleckej a mediálnej sfére. Včera mal predpremiéru na slovenské pomery veľkofilm Únos, ktorý hovorí o zavlečení Michala Kováča ml. do Rakúska a vražde Róberta Remiáša. Internetom preletela reportáž relácie Reportéri z verejnoprávnej televízie, ktorý sa prípadu venovali najkomplexnejšie. Koncom januára vydal skladbu Neublížil som raper Tono S. Podľa včera zverejneného prieskumu dokonca zrušenie amnestií podporuje jednozančná väčšina voličov každej parlamentnej strany, dokonca aj Smeru a SNS. Teda strán, ktoré sa v parlamente chystajú rušenie potopiť.
Je nutné povedať, že merito diskusie vôbec nie je o Mečiarových amnestiách či osobe mladšieho Michala Kováča. Diskusia musí byť vedená o tom, v akých pomeroch vládla Mečiarova adminsitratíva, aké zločiny sa v jej mene stali, koľko ľudí prišlo o život, koľkí novinári boli zbití a koľkým boli pozapaľované autá. Nikdy nesmieme pristúpiť na absurdnú debatu, pri ktorej sa dávajú na roveň Mečiarove a Kováčove amnestie. Nadbehli by sme si tak na mečiarovskú propagandu, ktorá sa v našom diskurze drží ako voš pod chrastou, a čo je na tom neuveriteľné, už od deväťdesiatych rokov!
Či už sa budeme orientovať na film Únos, verejnoprávnych Reportérov alebo rapový song, stále sa dostaneme k meritu veci. Autokratickému premiérovi sa vzoprel prezident, ktorý bol dovtedy jeho človekom (avšak ozvalo sa v ňom svedomie). Keďže prezident mal imunitu, premiér sa ho snažil zastrašiť cez jeho rodinu. Najskôr cez svoju podriadenú a údajnú milenku nastrčil prezidentovho syna do kauzy Technopol, keď bol na neho vydaný medzinárodný zatykač a vyšetrovaný mal byť v Nemecku. Následné bol Kováč ml. odvlečený v kooperácii podsvetia a tajnej služby do Rakúska (šéf tajnej služby sa domnieval, že Rakúsko obvineného Kováča odovzdá do Nemecka, kde bude odsúdený, táto kauza zdiskredituje prezidenta, vytvorí sa obrovský verejný tlak a on bude musieť odstúpiť).
Tento zámer však nevyšiel, Rakúsko odmietlo Kováča vydať do Nemecka, keďže do ich krajiny bol zavlečený násilím, v rozpore s medzinárodným právom a za asistencie tajnej služby. Únos teda pre objednávateľov skončil fiaskom, bola to aj krutá politická rana. Operácia, ktorá mala obrátiť verejnú mienku voči prezidentovi Kováčovi, sa nakoniec obrátila proti samotnému premiérovi Mečiarovi. Na rad prišlo zahladzovanie stôp a eliminácia svedkov či ľudí zapletených do únosu. Policajt Róbert Remiáš, ktorý bol spojivom medzi korunným svedkom a bývalým členom tajnej služby Oskarom Fegyveresom, po niekoľkých mesiacoch sledovania zomrel. V apríli 1996 zhorel vo svojom aute. Napriek pôvodnému zmanipulovanému vyšetrovaniu, ktoré hovorilo o samovoľnom vznietení plynu, bolo po rokoch preukázané, že v aute sa nachádzalo 150 až 200 gramov výbušniny.
Premiér Mečiar ešte vládol ďalšie dva roky, vyšetrovanie vraždy bolo znemožnené jeho amnestiami. Najskôr ako zastupujúci prezident vydal zmätočná amnestiu vzťahujúcu sa len na oznámenie únosu, neskôr amnestiu doplnil aj o omilostenie konkrétnych trestných činov. V roku 1998 nastávajúci premiér a zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda chcel dané amnestie zrušiť. No ústavný súd to zamietol s tým, že zastupujúci prezident nemôže pôvodné amnestie zrušiť či doplniť. Je to maximálne kontroverzné, keďže samotný Mečiar svoju pôvodnú zmätočnú amnestiu doplnil svojou ďalšou amnestiou.
Únos prezidentovho syna, vražda Róberta Remiáša ako aj následné Mečiarove amnestie sú určujúce pre charakter nášho štátu. Tieto neobjasnené zločiny jednoznačne degenerujú slovenskú spoločnosť a jej skeptický postoj voči demokracii. Do dnešného dňa je do verejnej diskusie v tejto téme vnášaný alibizmus a nechutný cynizmus. Najspodnejšie vody našej spoločnosti vykresľujú už vyše dvadsať rokov Remiáša ako kriminálnika. Mečiarove amnestie sa dávajú na roveň s Kováčovou milosťou svojmu synovi – Lexa tak mal dokonca napomôcť vykonaniu spravodlivosti, aby bol Kováč ml. v cudzine spravodlivo potrestaný. Milosť prezident Kováča pre svojho syna pritom mala naozaj dopomôcť spravodlivosti, keďže Mečiarova garnitúra mu po vykonštruovanom vyšetrovaní kauzy Technopol vzala pas a Kováč ml. sa tak nemal ako dostať do Nemecka, kde mal byť ďalej vyšetrovaný Interpolom. Milosť ho obvinení na Slovensku zbavila a mohol sa presunúť do Nemecka.
Premiér Mečiar bol určujúcou osobnosťou pre charakter štátu a pre mnohých voličov je pomyselným otcom vlasti. Rušenie jeho amnestií sa teraz opätovne dostalo do parlamentu a je len pre dobro veci, že jeho navrhovateľom je Ján Budaj, taktiež autorita a človek, s určujúcim vplyvom pre našu krajinu (hoci z úplne iného, ba priam opačného súdka).
Popri už iks neúspešných parlamentných rušení amnestií je preto dobré, že prípad ožíva aj v médiách a na filmových plátnach. Film Únos z dielne režisérky Solčanskej okrem výpovednej hodnoty je prekvapivo veľmi vydarený aj po remeselnej stránke (ako filmový recenzent si dovolím posúdiť aj túto stránku veci). Poznajúc predošlú najmä rozprávkovú tvorbu režisérky som bol prekvapený surovosťou snímku, na plátne sú prosto autentické deväťdesiate roky. Každému návštevu kina odporúčam.
Hoci mala byť daná kauza zahraná rokmi do stratena, je chvályhodné, že mladej generácii zvrhlé obdobie mečiarizmu pripomenul raper Tono S. Reportéri poskytujú v súčasnosti komplexný pohľad na celý sled nešťastných udalostí, pritom na ploche ani nie pol hodiny ide o svižné zhrnutie v kocke. Zaujalo ma konštatovanie komentátora Mariána Leška, podľa ktorého Mečiar s Lexom si boli stopercentne istý tým, že im daný plán do bodky vyjde. Celá snaha sa však obrátila proti nim a je najväčším neúspechom Mečiarovej administratívy.
Napriek tomu, že väčšina voličov všetkých parlamentných strán je za zrušenie amnestií, Smer a SNS toto hlasovanie pravdepodobne potopia. Je to dedičstvo spoločného vládnutia s HZDS, keď jeho bývalý líder môže svojich niekdajších koaličných partnerov naďalej držať v šachu. O politikoch Smeru ilúzie nemám, sú pohrobkami HZDS, túto stranu zakladali oligarchovia, ktorý sa odvrátili od slabnúceho Mečiara. Avšak Andrej Danko zvykne tvrdiť, že zmenil SNS. Odsúdil dokonca svojho predchodcu Jána Slotu, ktorý SNS spojil s korupčnými škandálmi. Preto moja výzva smeruje práve predsedovi SNS: Ak ste naozaj zmenili svoju stranu, tak odstráňte tuto krvavú škvrnu na slovenskej štátnosti a spolu s opozíciou a Mostom zrušte Mečiarove amnestie!
Keď včera zomrel Vladimír Fruni, facebooková satirická stránka Zomri hovorila, že už je na rade len Mečiar a Lexa. Priať smrť sa v slušnej spoločnosti nepatrí nikomu. Vladimír Mečiar je však už vo veku, keď odchod neprekvapuje. Napriek tomu, že je bez akýchkoľvek pochýb človekom, ktorý v moderných dejinách najviac poškodil Slovensko, hrozí, že z tohto sveta odíde nepotrestaný, spokojný a s úsmevom na tvári. Ostáva tu matka Remiášová, ktorá vyše dvadsať rokov žije s tým, že jej syn uhorel zaživa len preto, aby niekto zostal vo svojej funkcii. Pre Vladimíra Mečiara je doteraz najväčším trestom to, že prišiel o svoje neobmedzené postavenie a ostáva mu len spomínať na to, ako bol premiérom a otcom vlasti. Trest si odpykáva vo svojej Elektre.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli