BRATISLAVA – Tento týždeň slovenským mediálnym svetom rezonovala zbesilá kritika Richarda Sulíka za jeho skeptický postoj k prehlbovaniu integrácie EÚ. Rozum mi zostával stáť. A nie preto, že by na Sulíkovi nebolo čo kritizovať, no toto už dávno nie je iba o ňom. Keď si čítam napríklad české média, tak mám pocit, že na mňa dýcha úplne iný vesmír. Kým slovenské mienkotvorné denníky za každú cenu preberajú hoc aj najhlúpejšie bruselské myšlienky za svoje (len aby si o nás nemysleli, že sme zaostalí), české média sú oveľa suverénnejšie vo svojom myslení.
Nedá mi na úvod neodbočiť. Hystéria ohľadom slávneho videa Richarda Sulíka dospela až tam, že karikaturista Shooty tento týždeň napísal na Facebook status, že by Fica volil radšej než Sulíka. A kaviareň nadšene tlieskala. Bolo to presne jeden deň po tom, ako na Slovensku pochodovalo viac ako desaťtisíc ľudí, ktorí protestovali proti korupcii Ficovej administratívy.
Ficovi stačilo na to, aby si získal kaviareň len to, že mal pár proeurópskych vyhlásení po sebe. Hoci Európsku úniu v minulosti pravidelne okiadzal, kade chodil. Kaviareň vôbec nevidí, že to je len ďalší z krokov známeho populistu, keď mu zrejme z nejakého prieskumu verejnej mienky vyšlo, že ma teraz EÚ chváliť? Mimochodom, Fico začal v poslednej dobe na európskom, ale aj domácom fóre čoraz viac verbálne vystupovať proti korupcii. Začne teraz kaviareň veriť, že sa z premiéra stal protikorupčný buldog, hoci si na ministerstve vnútra stále drží Kaliňáka?
Kritika médií však smerovala k videu Richarda Sulíka, ktoré uverejnil na svojej fanúšikovskej stránke. Vysmievané boli jeho grafy, na základe ktorých ilustroval nevýhodnosť účasti v tzv. pripravovanej „prvej lige“ EÚ. Je pravda, že posledný graf týkajúci sa rizika teroristických útokov bol populistický. Hrozbu teroristických útokov u nás nezvýši väčšia ekonomická previazanosť s inými krajinami. Dokonca to výrazne neovplyvní ani prísna azylová politika našej krajiny, keďže hranice sú otvorené. Teroristi však neútočia na Slovensku preto, že to pre nich nie je dostatočne atraktívna krajina.
Novinári a komentátori však kritizovali Sulíka za to, že nechce byť v prvej lige EÚ, hoci nikto dnes nevie, čo to tá prvá liga bude a či vôbec vznikne. Kritizované boli aj grafy, ktoré hovorili o tom, že Slovensku sa darí a ekonomicky rastie v porovnaní s krajinami, ktoré by v pomyselnej prvej lige mali byť. Média s vášňou preberali argument ľavicového ekonóma strany Most-Híd, Tomáša Meravého. Ten tvrdil, že Slovensko ma vyšší rast ako Nemecko preto, lebo štartuje z nižšej základne a preto je pre neho jednoduchšie mať vyššie percento rastu ako práve Nemecko. Otázne preto je, prečo sa niečo podobné nedarí aj ostatným krajinám V4, ktoré majú takisto „nižšiu základňu“.
Ak by však prvá liga EÚ naozaj vznikla, tak jej ústrednou témou bude harmonizácia daní. A priame dane v najvyspelejších krajinách EÚ sú neporovnateľne vyššie ako na Slovensku, čo európskym politikom kole oči už od veľkého rozširovania Únie v roku 2004 (keď okrem Slovenska pristúpilo aj ďalších deväť krajín). O rozdelení EÚ na „dvojrýchlostnú“ sa začalo hovoriť pred pár rokmi v súvislosti s dlhovou krízou. Ak zámienkou pre jej vznik malo byť oddelenie nezodpovedných krajín od zodpovedných (pričom Slovensko má verejný dlh opäť pod priemerom Únie, čiže patríme k najzodpovednejším), v skutočnosti zrejme vznikom tejto prvej ligy bude dosiahnutie zjednotenia výšky priamych daní. A je len ťažko predstaviteľné, že to bude 19 percent, ako svojho času na Slovensku. Účasťou v prvej lige by sme teda boli medzi elitou, ale prišli by sme tak o najväčšiu konkurenčnú výhodu, vďaka ktorej sem začiatkom milénia prúdili zahraničné investície a vďaka čomu sme mali v rokoch 2006-2008 rekordný ekonomický rast.
Opäť odbočím. V predminulý týždeň som mal tú česť byť súčasťou turné diskusií, ktoré sa organizovali v mestách na východe Slovenska. Organizovala ich európska frakcia AECR, ktorej členmi sú napr. slovenské strany SaS či OKS. Ako „spíker“ som si zaspomínal na rok 2008, keď som bol prvákom na vysokej škole a EÚ v tom čase schvaľovala Lisabonskú zmluvu. Išlo o prezlečenú Euroústavu, ktorej schvaľovanie tri roky predtým zlyhalo. Jej schválením sa presunulo množstvo kompetencii z národných štátov na Brusel. Z vtedajších 25 členských krajín stačilo 24 krajinám, aby Lisabonskú zmluvu schválili vo svojich národných parlamentoch ústavnou väčšinou. Takýto postup však odporoval ústave Írska a tak sa v tejto krajine ako v jedinej konalo referendum. V ňom bola Lisabonská zmluva väčšinou Írov odmietnutá. Podľa vtedy platných pravidiel tak malo jej schvaľovanie padnúť už pri odmietnutí čo i len jedinou krajinou. Írsko však bolo dotlačené do opakovaného referenda, ktoré sa už nieslo v znamení vyhrážok. Strašilo sa vylúčením z Únie. Írsko na ďalší rok napokon v referende Lisabonskú zmluvu schválilo.
Vtedy ako prvák na vysokej škole som sa zúčastnil prednášky Konzervatívneho inštitútu. Viacerí rečníci kritizovali postup elít EÚ, ktoré donútili Írsko opakovať referendum dovtedy, kým nezaznie „správna“ odpoveď. Práve vtedy som počul prvý raz niekoho o sebe vyhlásiť, že je euroskeptik. Istý vtedy vážený rečník, ktorý je dnes, bohužiaľ, poslancom za stranu Most, povedal pre mňa pamätnú vetu: „Skepsa je nástrojom intelektu“. Zapamätal som si to a odvtedy som aj ja o sebe hovoril ako o euroskeptikovi.
Nevnímal som to totiž tak, že som za rozvrat EÚ či za vystúpenie Slovenska z nej. Byť skeptický som považoval za výsadu, keď nebudem preberať všetku bruselskú rétoriku a nadšenie pre čoraz väčšiu integráciu. Lebo to sa stalo alfou omegou fungovania EÚ za ostatných cca 20 rokov. Nie, ako si byť čo najviac navzájom prospešní, ale ako sa čo najviac integrovať a zlúčiť do seba. To tzv. pokrokárstvo spočívalo v podstate z viery v čoraz prehĺbujúcejšiu sa integráciu EÚ, čo sa stalo novým náboženstvom.
Dospelo to až do takého štádia, že ak ste pre porovnanie napr. v roku 2008 o sebe povedali, že ste euroskeptik, nijaké zvláštne pohoršenie nenastalo. Ak to o sebe poviete dnes, dávajú vás do jedného šíku s Kotlebom, Le Penovou, Faragom či Wildersom (teda s ľuďmi, ktorý chcú Úniu zničiť a nie reformovať). Vtedy aspoň o podobe EÚ prebiehala pomerne zaujímavá diskusia. Dnes ak ste proti prvej lige, tak ste vlastne za odklon od Bruselu a za príklon k Moskve. Je toto stále racionálna argumentácia, alebo je to už náboženstvo?
Ak však bola tendencia EÚ za ostatné desaťročia sa čo najviac integrovať, až by nakoniec vznikli tzv. Spojené štáty európske (áno, táto myšlienka tu reálne bola ešte vlani), tak brexit dal týmto snahám výraznú facku (hoci zatiaľ nie k.o.). Hoci reakcia šéfa Európskej komisie Junckera bola bezprostredne po britskom referende hysterická, keď chcel Veľkú Britániu za toľkú nevďačnosť rázne vytrestať, nakoniec predsa len došlo k istej sebareflexii európskych elít. Juncker v marci tohto roku predstavil päť scenárov, akými sa EÚ môže uberať, o ktorých si môžete viac prečítať tuto. Je to vôbec prvý raz, čo EÚ pripustila, že jediným smerom nie sú len Spojené štáty európske.
Ak sa hovorí o viacrýchlostnej Eúrope, tak je nutné priznať, že EÚ už je viacrýchlostná teraz. Nie všetky členské krajiny majú spoločnú menu, nie všetky krajiny sú členom Schengenu, atď.. Je preto zrejmé, že absolútna jednota nie je celkom nevyhnutná a že Únia sa bez nej nerozpadne ako domček z kariet. Namiesto slepej viery v neustále zjednocovanie je preto namieste premýšľať, na akých fórach je zjednocovanie prospešné. A nie zo sebeckých dôvodov, že „čo je prospešné pre Slovensko“, ale najmä preto, čo je prospešné pre všetkých. Napríklad odhodlanie zjednotiť sa v menovej oblasti už Úniu priviedlo na pokraj záhuby pri nedávnej dlhovej kríze. A to bolo spôsobené napríklad tým, že vďaka spoločnej mene sa Grécko mohlo zadlžovať rovnako výhodne ako napr. Nemecko.
Bolo by však aj z mojej strany naivné si myslieť, že tieto všetky facky otvoria euronadšencom oči. Tento týždeň nebol výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, euroskeptici budú médiami typu Denník N naďalej vytláčaní na politický okraj bez ohľadu na to, či pôjde o Kotlebu alebo Sulíka. A teda, či pôjde o človeka, ktorý chce Úniu ozdraviť, alebo o extrémistu, ktorý ju chce zničiť. Otázne je, pre koho taký prístup bude v konečnom dôsledku prospešný. Či pre Európu, Slovensko, alebo vôbec niekoho.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli, v roku 2016 kandidoval do parlamentu za stranu SaS