BRATISLAVA – Robertovi Ficovi po všetkých tých kauzách musia dokonca aj neprajníci uznať, že ak chápeme politiku ako hru, šou a umenie možného, tak je slovenský premiér už vyše desaťročie skutočným majstrom. Pripomenul to nám minulý týždeň – či už spôsobom, akým sa vyrovnal s koaličnou krízou, alebo práve prístupom k VÚC voľbám.
Pamätám sa, že pred štyrmi rokmi, keď som krátko pracoval ako novinár v tlačovej agentúre, bol považovaný Robert Fico a celá strana Smer za kráľov politického marketingu. Jednofarebná smerácka vláda vtedy nebola ani v druhej polovici svojej existencie a sociálni demokrati si mohli užívať podporu cca 40 percent voličov. Aj moji vtedajší kolegovia znechutení každotýždenným korupčným podozrením s obdivom pozerali na smerácky komunikačný aparát, ktorý sa vždy vedel prihovoriť väčšinovému voličovi.
Povesť Fica, čoby neohrozeného geroja však utrpela čoskoro, v marci 2014. Jeho jednoznačné víťazstvo v prezidentských voľbách sa napokon nekonalo. No nielen novinári, ale aj širšia verejnosť dovtedy verila, že Fico je neporaziteľný. Jeho marketingovým zručnostiam sa pripisovali priam nadprirodzené vlastnosti. Hoci už prvé kolo dalo poznať, že premiér nemá zďaleka takú silnú podporu ako ukazovali prieskumy (28 % oproti vyše 40 %), punc neporaziteľnosti zostával. Ďalšie dva týždne kolovali legendy, že Smeráci si priali v druhom kole práve Kisku, na ktorého majú prichystané také veci, že ho rozoberú na súčiastky do 48 hodín.
Fico napokon aj s týmto politickým panicom prehral a to zdrvujúco, v pomere takmer 60:40. Žiadna bombastická antikampaň sa nekonala. V televízii sme mohli vidieť už zjavne bezradného Fica, ktorý sa nezmohol na nič iné, len na scientológiu a úžerníctvo. Bolo to smerácke Waterloo a nielen marketingové. Fico síce pristúpil na Maďaričovu stratégiu, keď sa v predvolebných videách vydával za vzorného kresťana, ale volič tomu neuveril. Rovnako neuspelo ani zbesilé špinenie Kisku. Avšak podstata celého volebného debaklu spočívala v chybnom Ficovom úsudku, keď neodhadol, že oveľa väčšiu časť obyvateľstva odpudzuje než priťahuje a že nemá vôbec šancu vyhrať po toľkých rokoch vo výkonnej politike.
A tak Fico prišiel o svoju povesť neporaziteľného politika, hoci na kolená ho to nepoložilo. Koniec koncov, stal sa tretí raz premiérom. Síce má oveľa menšiu podporu ako v časoch najväčšej slávy, ale má našliapnuté sa stať premiérom aj po štvrtý raz. A to vďaka tomu, že je hráč.
Veď len sa pozrime, ako vyšiel z vládnej krízy on a ako Andrej Danko. Smer a SNS už vo svojom prvom spoločnom vládnutí v rokoch 2006 až 2010 ukázali, že majú podobný kladný prístup ku korupcii. A ani súčasná kríza nebola o tom, že jedna z týchto strán by bola poctivejšia ako druhá, ale o „spravodlivom“ delení lupu. No v čom je najmarkantnejší rozdiel medzi týmito dvoma stranami je miera profesionality. Národniarom klesli preferencie najmä preto, že Danko pôsobí oproti Ficovi ako čistý politický amatér. Vyvolá koaličnú krízu, hoc predtým nemá celkom premyslené, čo chce tým dosiahnuť. A nakoniec ani nič nedosiahne. Keď mu Fico napokon odvolá bez jeho vedomia ministra, začne vyplakávať, že možno z politiky aj odíde. Ak Smer a SNS bojujú o rovnaký typ voliča, tak sa nečudujem, že ten sa nakoniec prikloní na stranu politického suveréna než na stranu bábovky.
Presvedčiť hoc aj pravicových novinárov, že je dlhodobo prijateľnejší ako Danko, sa podarilo Ficovi pomerne rýchlo. No tento skúsený hráč hrá v posledných mesiacoch ešte vyššiu hru. Verejnosť totiž presviedča, že je prijateľnejší ako Richard Sulík a vlastne v budúcnosti neexistuje alternatíva bez neho. A títo novinári, ktorých ešte donedávna označoval za hyeny a prostitútky, mu to začali papať aj s navijákom.
Stačila na to téma zvažovaného jadra Európskej únie. Stačilo, že Richard Sulík upozornil na spomínané jadro, ktorého detaily zatiaľ nie sú známe, že by mohlo znamenať aj isté podriadenie sa vyspelejším krajinám, zvýšenie daní či vybudovanie bankovej únie (kde by všetky členské krajiny ručili spolu). Naopak, Fico začal pravidelne, minimálne raz za týždeň pripomínať, že on je za jadro. A novinári mu to veria. Áno, tomu Ficovi, ktorý pred voľbami EÚ pravidelne okiadzal, ohováral a dokonca aj žaloval na Európskom súdnom dvore.
V súvislosti s blížiacimi sa voľbami do VÚC premiér Fico opäť médiám ťahal medové motúzy popod fúz a presvedčil ich, že je konštruktívnejším politikom ako jeho hlavný vyzývateľ Sulík. V banskobystrickom kraji, kde sa traja silní kandidáti zaviazali, že sa v septembri vzdajú v prospech toho najsilnejšieho z nich (aby porazil župana Kotlebu), podporil Smer už minulý týždeň Jána Luntera. Pre novinárov to bol ďalší krok Ficovej politickej zodpovednosti, keď sa vzdal možnosti postaviť vlastného kandidáta, len aby pre všeobecné blaho bol Kotleba porazený. Zatiaľ čo v médiách je Sulík pre jeho kritiku EÚ takmer stotožňovaný s Kotlebom. Áno, s tým Kotlebom, od ktorého si Smer necháva podporiť zákony, na ktoré nemá koalícia dostatok hlasov.
Áno, na sociálnych sieťach čítame neustále kvázi uvedomelé statusy našich známych, ktorí nás ubezpečujú, že všetci politici sú rovnakí a nikto nič neurobí pre ľudí. Práve takíto ľudia, ak by ste im povedali, že politika je vlastne hra, by vás zahrabali pod čiernu zem (veď má isť vlastne o ľudí). No v skutočnosti práve oni hrajú s Robertom Ficom jeho hru. Dobre si uvedomujú, že na smerácke mítingy na MDŽ nejdú kvôli tomu, aby si vypočuli Desmod. Vedia aj, že od Fica nedostanú ružičku len preto, aby ich potešil. Dokonca si aj domyslia, že im Fico nerozpráva krčmové vtipy či historky o tom, že má s matkou dobrý vzťah preto, lebo ho dlho kojila len preto, aby ich pobavil. Nie, vedia, že to je Ficova hra, v ktorej vie byť najväčším bojovníkom proti korupcii a zároveň kradnúť popri tom, či najodvážnejší eurobijec a zároveň uvedomelý štátnik obhajujúci jadro EÚ. Túto hru s ním nehrajú len babičky na mítingoch, ale v podstate celé Slovensko. A preto sa Robert Fico stále drží na vrchole.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli