Domov » Kategórie » Domáce » Komentár Jakuba Nedobu: Ako sa vyrovnať s Mečiarom či antichartou?

Komentár Jakuba Nedobu: Ako sa vyrovnať s Mečiarom či antichartou?

BRATISLAVA – V predošlom týždni ma najviac zaujali dva ľudské príbehy, ktoré hovoria o vyrovnávaní sa s minulosťou. Je ňou popieranie českého muzikanta a komika Františka Ringa Čecha, že podpísal tzv. antichartu, a taktiež nový dokumentárny film s Vladimírom Mečiarom.

České parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnia už tento týždeň, u nás až na pár výnimiek nerezonujú. No jedno video svojou virálnou silou prekonalo aj rieku Moravu a pobavilo tiež Slovákov. Skvelú robotu v týchto voľbách odvádzajú dvaja prominentní novinári Drtinová a Veselovský, ktorí si do svojej internetovej televízie DVTV pozývajú lídrov všetkých strán.

Za Stranu Práv Občanu kandiduje ako líder známy muzikant a zabávač František Ringo Čech.  Je to strana spriaznená s českým prezidentom, do roku 2014 mali dokonca aj v názve „Zemanovci“. A Ringo Čech ako Zemanov rovesník a dlhodobý priateľ preberá jeho najradikálnejšie názory na islam či Európsku úniu. To by ešte nevadilo, na svoj názor má právo. Avšak novinárka Drtinová apelovala na pravdovravnosť, ktorú sľubuje vo svojom programe a Ringa Čecha sa pýtala na to, či podpísal antichartu.

Čech išiel podľa starej známej pesničky, keďže svoj údajný podpis už médiám iks krát vysvetľoval: na slávnostnom akte v Redute sa zúčastnil, ale pred podpisovaním sa so spevákom Schelingerom vytratili, keď ich následne podpísal niekto iný. To však počas posledného rozhovoru Čech nevedel, že Drtinová má v tablete pripravenú fotografiu, ako Ringo stojí nad antichartou a v ruke drží pero. Čech sa vyhováral, že pero síce v ruke držal, ale antichartu nepodpísal. Ešte v ten deň českí novinári vypátrali aj fotku Schelingera, ako priamo podpisuje antichartu.

Tento príbeh zapierania podpisu nie je zaujímavý ani tak tým, že ide o antichartu. Jej význam nebol nejako prevratný a komunisti ju donútili podpísať Jana Wericha, Milana Lasicu či Júliusa Satinského. Dá sa pre to nájsť pochopenie a mnohým umelcom, ktorí to po revolúcii čestne priznali, verejnosť aj odpustila (Wericha dokonca doteraz za to v Česku ľutujú). No František Ringo Čech si chcel zachovať imidž rockera, rebela a tak detinsky zapieral v situácii, keď už to nemalo zmysel.

Slovenskými internetmi naopak minulý týždeň rezenovala premiéra dokumentu Mečiar, ktorý nakrútila mladá režisérka Tereza Nvotová. Rok 2017 je pre ňu tak mimoriadne úspešný a plodný, keďže po skvelom hranom filme Špina premiérovala aj veľmi slušný dokument.

Objavila sa už aj prvá kritika. Niekomu sa nepáčil vek režisérky, iným zas, že sme sa nič nové o Mečiarovi nedozvedeli, a niekomu zas zaujatosť.

Výčitkám voči zaujatosti sa musím iba smiať. Ani o Hitlerovi nenatáčame tzv. vyvážené dokumenty. Síce dal zamordovať milióny ľudí, ale mal rád zvieratká a staval diaľnice. Nie. Aj Mečiar je číre zlo a iný historický pohľad si nezaslúži. Zneužívanie štátnej moci, rozkradnutá krajina, únos prezidentovho syna, smrť Remiáša. Čo objektívne by sme tam už len chcel pridávať?

Veľmi sa mi páčil  prístup Nvotovej k filmu, keď ho urobila ako generačnú výpoveď (a snáď si to len nenahováram, lebo som jej rovesníkom). No my, deti deväťdesiatych rokov, sme spoločnosť naozaj tak vnímali, ako je to vyobrazené vo filme a až postupne, keď sme dospievali, sme vlastne zistili, čo sa tu za mečiarizmu dialo. Keď sa aj pamätníci, teda generácie staršie od nás nič nové nedozvedia, tak im film aspoň pripomenie, čo vtedy davy stvárali. Od slávnych mítingov na Pasienkoch po protikováčovské demonštrácie. Nvotovej dokument je časozberný a je teda vhodný ako pre pripomínanie starším, tak aj pre „výuku“ mladších. Využitý je bohatý archív RTVS.

Nvotovej sa podaril husársky kúsok a Mečiar ju pustil do vily Elektra, kde s ním natočila niekoľko záberov. Asi na toto sa väčšina divákov najviac tešila a preto to sklamanie, že Mečiar nič nové nepovedal. No ale aký by to malo zmysel? Opäť po stý raz počúvať, ako všetky tie zločiny popiera? Režisérka nechala „otca vlasti“ nostalgicky spomínať, hostiť ju vo svojej vile, opekať klobásky v kozube či robiť klobúkový tanec s deťmi. Mečiar tak je len vlastnou karikatúrou, ktorého najviac bolí to, že ho národ ako svojho otca opustil.

Po filme Únos z dielne režisérky Solčanskej je toto ďalší zaujímavý počin, ktorý mapuje obdobie mečiarizmu. Je síce prekvapivé, že sa s ním začíname vyrovnávať práve teraz, ale aj za to Pán Boh zaplať. S obdobím Slovakštátu či socializmu sa náš národ vyrovnávať ani len nezačal.

Jakub Nedoba, Foto: archív autora

Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli

Autor: Jakub Nedoba
Tagy